Už pár dní tu máme Marec a práve tento mesiac je mesiacom knihy. Preto sme si pre Vás pripravili článok zo sveta kníh. Prajeme príjemné čítanie.

Kniha staroveku a začiatky tvaru dnešnej knihy

Knižnou formou starých Egypťanov, Grékov a Rimanov bol papyrusový zvitok (volumen), na ktorý sa obvykle písalo po jednej strane. Bol dlhý 6-10 m, uložený na polici v skrini alebo vo zvláštnej schránke. Zvitková kniha sa udržala takmer výlučne asi do 1. storočia n. l., keď sa začínajú objavovať prvé správy o kódexových knihách. Až vo 4. a 5. storočí získava prevahu tvar knihy kódexovej a po 6. storočí už zvitky bývajú výnimkou.Presná doba vzniku prvých kódexov ani ich podoba však nieje známa. Latinské slovo kódex (caudex) však skôr označuje drevené doštičky, spojené k sebe za účelom písania. Gréci a Rimania písali na doštičky stručné správy, účty a nariadenia. Na drevo, potiahnuté voskovou vrstvou, sa písalo kovovým písadlom. Rozsiahlejšie správy si vyžadovali viac doštičiek, tie boli v otvoroch na okraji dosiek prevlečené špagátom alebo kovovými krúžkami a mohli byť aj zapečatené. Z rímskej kolónie pochádza aj nález drevených doštičiek spojených do podoby leporela, ktoré je tiež považované za prechodné štádium medzi zvitkom a kódexom.

Prvé neúplné informácie o knihách kódexovej formy máme z archeologických vykopávok z doby okolo 4. storočia. Keďže ide väčšinou o fragmenty, alebo väzby, ktoré sa do rúk historikov dostali už rozobraté, je ťažké stanoviť presnú ich podobu.

V tejto ranej dobe boli knihy viazané do jednoduchých pergamenových, kožených väzieb, nijako nevynikajúcich výzdobou. Až doba karolínska a otónska nám zanechali väzby vysokej umeleckej hodnoty. Väzby z cenného materiálu a nákladne zdobené dostávali však v takmer celom stredoveku  len knihy liturgické. Pri ich pomerne obmedzenom počte v tejto dobe bolo možné venovať ich výzdobe všemožnú starostlivosť. O ich cene si môžeme urobiť predstavu podľa toho, že boli vymieňané za polia, lúky či vinice. Rukopisy a väzby tejto doby sú výtvorom kláštorných dielní.  Väzby majú drevené knižné dosky, poťah z kože alebo látky, na ktorú je potom aplikovaná výzdoba. Tá sa sústredila najmä na prednú dosku, ktorá bola vystavená na obdiv na oltári. Zadná doska bývala jednoduchšia, prípadne opatrená len poťahom. Podľa druhu výzdoby môžeme rozdeliť knižnú väzbu raného stredoveku na dve skupiny:

  1. väzby zdobené prevažne doskami vyrezávanými zo slonoviny,
  2. väzby zdobené zlatnícky a emailom.
     

Románska väzba

Materiálom, na ktorý sa písalo, je v románskom období pergamen. Knižné zložky tvoria obvykle štyri dvojlisty pergamenu, šité na dvojité väzy zhotovené z remienkov bielej kože. Veľmi dôležitým prvkom románskej väzobnej štruktúry je kapitálik pri hlave a päte chrbtovej časti bloku. Spôsob väzby vychádza v ústrety ťažko spracovateľným, tuhým listom z pergamenu. Veľký dôraz sa kladie na kvalitu šitia, ktoré tvorí základ kvality celej väzby. Chrbát totiž obvykle nebýva lepený glejom. Horúci glej, nanášaný na chrbát väzieb v neskoršom období alebo pri preväzbách, často spôsobuje poškodenie listov. Pokryv knižného bloku s drevenými doskami tvorí obvykle biela koža.

Okrem týchto väzieb sa stále udržiava typ kódexu s bohato zdobenými doskami. Slonovinová či zlatnícka výzdoba ostávala vyhradená knihám mimoriadne cenným, opäť najmä liturgickým, ktoré boli vystavované pri cirkevných obradoch.

V neskoršom období, keď sa na pokryv väzieb používajú už aj tmavé usne, začína sa uplatňovať na románskej väzbe výzdoba technikou tlače do kože, nazývaná slepotlač. Tá sa v nastupujúcom období gotiky stala typickou technikou výzdoby.

Knižná väzba v období gotiky

Gotické väzby môžeme časovo ohraničiť približne do obdobia od 2. polovice 13. storočia po 15. storočie. Neskorogotické väzby sa u nás vyskytujú ešte v prvej tretine 16. storočia, zatiaľ čo v Taliansku už približne od roku 1470 nastupuje nový sloh – renesančný.

V období gotiky sa popri cirkevných knihách objavujú knihy svetského obsahu, naliehavá potreba takýchto kníh súvisí so založením vysokých škôl. Väčšie množstvo kníh vyžaduje menej nákladné, jednoduchšie väzby, preto sa drahocenný materiál pri ich výrobe používa čoraz menej. Tieto fakty priniesli so sebou nástup veľkej periódy kožených väzieb s rozvinutím techník rezby do kože a slepotlače. Ďalším znakom pre gotické väzby je ozdobné kovanie, ktoré má zároveň chrániť knihu pred odieraním. Kovové puklice bývajú umiestnené v rohoch a strede knižnej dosky, niekedy bývajú až 2 cm vysoké, takže kniha akoby ležala na nožičkách. Ochrannú funkciu mali aj spony, ktoré ju pevne uzavreli a chránili proti prenikaniu prachu, vlhkosti a škodlivému hmyzu. Rýchlo vzrastajúcu produkciu kníh podporilo aj používanie papiera. No napriek tomu, že bol papier lacnejší ako pergamen, si vytlačenie pergamenu vynútil až vynález kníhtlače.

Hlavným typologickým znakom gotiky je masívny tvar knižného korpusu, najčastejším typom väzby je väzba celokožená. V neskorej gotike sa objavujú väzby polokožené, na ktorých kožený pokryv chrbta presahuje do tretiny, až polovice dosky, zvyšok drevenej knižnej dosky je nechránený. Významné väzby tohto typu majú výnimočne na prednej doske vyrezaný titul. Pomerne často sa v gotike objavujú aj mäkké obálkové pergamenové väzby, ktoré nemajú vystužené dosky. Niektoré majú chrbát vystužený doštičkou z tvrdej hrubej kože, ktorá sa prešívala zároveň so šitím knižného bloku. Na povrch vystupujúce stehy sa potom rôznymi spôsobmi obšívali alebo spájali do zväzkov a vytvárali tak aj svojské ozdobné prvky. Pri hlave a päte knižného bloku mali takéto chrbáty kožené gombíky, okolo ktorých sa po zavretí obtáčaly tkanice upevnené na prednej strane dosky.

V gotike sa vytvorili aj rôzne tvarové zvláštnosti. Pred ukradnutím boli niektoré knihy chránené upevnením na reťazi. Obľúbené boli aj obalové väzby, na ktorých kožený pokryv prečnieval cez dosky a tvoril záložky, ktoré sa pri zatváraní knihy založili pod prednú dosku a chránili tak oriezku. Z tohoto typu sa vyvinula sáčková väzba, na ktorej voľná časť usne presahovala veľkosť knihy jeden až dvakrát a na konci sa viazala do uzlu alebo bola opatrená sponou.

Renesančá knižná väzba

Pre vznik renesančnej väzby mali podstatný význam arabské, najmä maurské, turecké a perské vplyvy, pôsobiace koncom 15. storočia v Taliansku a Francúzsku. V dvadsiatych rokoch 16. storočia sa rozšírili už aj na územie Čiech, Uhorska a Poľska.

Orientálna väzba sa líšila od európskej stredovekej jednak po stránke technickej, ale aj výtvarnej. Na rozdiel od gotických ťažkých a hrubých hovädzích a bravčových koží, používali saracénski viazači jemné safiány a šagrény, ktorými poťahovali nie drevené, ale ľahké lepenkové dosky. Výzdobný systém, odvodený z orientálnych textílií, opakuje po nich centrálny dekoratívny motív, tzv. „zrkadlo“ a rohy vyplnené ornamentom zhodným so stredom. Motívy sú vždy ornamentálne, nikdy nie figurálne.

Talianski viazači sa rýchlo oboznámili s technikou a vymoženosťami orientálnej väzby, nijako však neprepadli prázdemu napodobňovaniu. Opustili ťažkopádny spôsob stredovekej väzby a udali tak smer ďalšiemu vývoju európskej väzby. Vedúce miesto v knižnej väzbe vzápätí prevzalo Francúzsko a významnú úlohu v tejto oblasti hralo až do 19. storočia.

Naopak nemecká renesančná väzba si svojim konzervatívnym zotrvávaním pri drevených doskách a poťahoch z hrubých koží zachovala stredoveký charakter najdlhšie.

Renesančná kniha je elegantná, ľahšia a jemnejšia, miznú staré ochranné prvky ako boli masívne puklice, reťaze a ustupujú estetickým požiadavkám. Rýchly rozvoj tlače na prelome 15. a 16. storočia prináša aj rozvoj technicky dokonalejšej väzby a rýchlejších a lacnejších výzdobných techník. Objavujú sa lepenkové dosky a jemné usne vhodné nielen pre slepotlač, ale najmä zlátenie, ktoré sa už prevádzajú pomocou valčeka alebo platne. Z techniky výzdoby môžeme odvodiť aj dva základné typy renesančnej väzby:

  • slepotlačová väzba – býva potiahnutá svetlou teľacinou, kozinou alebo bravčovinou a zdobená     slepotlačovou rámovou výzdobou, ak má drevené dosky vždy je opatrená mosadznými     háčikovými sponami
  • zlátená väzba – väčšinou pokrytá hnedou alebo červenohnedou usňou, zdobená prevažne     zlátením v dominantovej konpozícii.

Pergamenové väzby z hladkého a lesklého pergamenu sa uzatvárali textilnými tkanicami prevažne v zelenej farbe. Na neskoro renesančných väzbách býva pergamen zdobený zlátením. Počas celého 16. storočia sa dosky na lacnejších väzbách pokrývali druhotne použitým, popísaným pergamenom.

Polokožené väzby mávajú zpočiatku holé drevené dosky, pričom useň je zdobená slepotlačou. Neskôr sa už lepenkové dosky prelepujú pergamnom alebo papierom a často mávajú aj usňové rohy tiež zdobené slepotlačou.

Knižná väzba v období baroka, rokoka až do 19. storočia

Štýlové premeny sa vyvíjali pozvoľne. Nadvládu v oblasti kníhviazačského umenia si stále udržalo Francúzsko. V období vlády Ľudovíta XIII. (1610-43) s doznievajúcim renesančným štýlom nastupujú nové spôsoby dekorácie vznikajúceho barokového štýlu.

Slepotlačové väzby boli naďalej viazané v bielej bravčovine a zdobené klasickou rámovou kompozíciou, v strede s voľným poľom zdobeným ornamentálnymi motívmi. Popri neskororenesančných prvkoch sa ako nové uplatňujú motívy vejárikov. Chrbty svetlých väzieb bývajú bez výzdoby, iba v horných medziväzových poliach mávajú nalepený papierový štítok s tmavým slepotlačovým titulom knihy.

Kožené zlátené väzby boli pokrývané hnedými alebo červenými morenými kožami. Bohato zlátený bol najmä chrbát v medziväzových poliach. U zákazkových väzieb sa na prednej strane objavuje supralibros objednávateľa alebo budúceho vlastníka.

Do polovice 18. storočia sa zhotovovali celopergamenové väzby v lesklom bielom pergamene. Niekedy boli polopergamnové s pergamenovým chrbtom a rožkami, s doskou potiahnutou mramorovým alebo škrobovým papierom.

Objavovali sa aj celopapierové alebo textilné pokryvy (zamat, brokát, hodváb) alebo kombinácie rôznych materiálov (zamat so strieborným alebo mosadzným kovaním).

Od 60. rokov 17. storočia sa vo výzdobe väzby rozšíril nový vzor „à l´éventail“. Využíval motív vejára, ktorý vypĺňal zrkadlo, rohy aj bordúry vo forme kruhovej, polkruhovej či štvrťkruhovej. Začiatkom 18. storočia sa objavujú motívy prevzaté z čipiek, ktoré potom na významný dekoratívny prvok povýšilo rokoko. „À la dentelle“ ponecháva stred plochy dosky prázdny (alebo len so supralibros) a dekor v podobe čoraz širšej čipky rozvíja od okraja smerom k stredu.

Triezvosť vo výzdobe knižnej väzby priniesol až klasicizmus. Po krátkej epizóde empíru a biedermeieru nastupujú historizujúce „pseudoslohy“ slohy ako neogotika, neorenesancia, neobaroko…

So stále stúpajúcou produkciou kníh sa useň stala veľmi nedostatkovým materiálom. Už na prelome 18. a 19. storočia dochádza k veľkému rozšíreniu kníh s celopapierovou väzbou. Vďaka kvalitnému prevedeniu sa veľké množstvo týchto väzieb dochovalo dodnes.

Kôli nedostatku usní už polokožené väzby patrili medzi tie lepšie väzby. Kožený pokryv v chrbotovej časti bol zdobený zlátením alebo slepotlačou a kombinovaný s papierovým pokryvom dosiek.

Koniec 19. a 20. storočie

Okolo roku 1900 sa aj v knižnej väzbe začína prejavovať nová estetika doby, najprv označovaná ako „jugendstil“ a neskôr pojmom „secesia“. Konečne sa odhodlala vyporiadať sa s historizujúcimi slohmi, nahradila ich celým svetom nových dekoratívnych myšlienok a zasiahla do vývoja umeleckého remesla vo všetkých jeho odvetviach. Výzdoba smerovala k naturalistickému dekoru, svojou dvojrozmernosťou a plošnou štylizáciou sa osvedčili najmä vegetatívne motívy. Novému rytmu sa podvolilo aj písmo, uplatňujúce sa na doskách a chrbátoch kníh ako integrujúca súčasť výzdoby. Koniec 19. a začiatok 20. storočia je tiež dobou, v ktorej sa stále viac uplatňuje spolupráca viazačov s umelcami-grafikmi, ktorí dávajú k dispozícii svoje výtvarné myšlienky. Pri neustále sa zvyšujúcom počte kníh sa však len malému zlomku z nich mohlo dostať náročnejšej väzby. Zvyšok bol odkázaný na tzv. nakladateľskú väzbu, ktorá individuálnej väzbe nebezpečne konkurovala najmä cenou, ale v tomto období ešte nie zriedka aj dobrou kvalitou.

Ohromná knižná produkcia nasledujúcich rokov so sebou priniesla aj pokles technickej kvality samotnej väzby, ktorá vyplýva aj z potreby industrializácie výroby v najvyššej možnej miere.

Časovo, technicky a materiálovo náročné väzby už patria do rúk umeleckých knihárov.

Tu si môžte prečítať čosi aj o súviasiacej výstave

http://www.viacassa.sk/oznamy/umenie-knihviazacov-v-minulosti-a-sucasnosti

Komentovať