Delolejári, delolejci, ale aj delostrelci - tak nazývali výrobcov diel, hoci nie vždy malo lejárske (zlievačské) umenie prevahu v tomto remesle. Výroba zbraní v stredoveku bola spoločensky vysoko hodnotenou prácou. Majstri zbrojári žili v relatívne dobrých majetkových pomeroch. Veď neustále vojnové nepokoje priamo podporovali výrobu, zásobovanie miestnych zbrojníc ale aj rozkvet všetkých druhov bojovej výzbroje. Aj preto delolejári bývali vo väčšine prípadov váženými mešťanmi, či členmi mestskej rady, mestskými prísažnými a zastávali funkcie kapitánov i delmajstrov jednotlivých častí mestského opevnenia, ktoré vlastne súviseli s ich profesiou.Zaujímavosťou príslušníkov tohto cechu bolo to, že v čase mieru boli zamestnaní v delolejárni, kde odlievali a opravovali delá, ale počas vojny obsluhovali delá, mažiare a kalibre. Ich počet kolísal a závisel vždy od potrieb trhu, či krajina bola práve vo vojenskom stave, alebo žila v mieri.Cechová výroba tzv. ťažkých palných zbraní, t.j. zbraní veľkého kalibru, najmä mažiarov a diel sa u nás ujali hlavne v tých stredovekých slobodných kráľovských mestách, kde už pôsobili zvonolejári (Košice, Bratislava, Banská Bystrica, Kremnica, Bardejov, Levoča, Spišská Nová Ves, Prešov). Táto nadväznosť bola podmienená popri surovinovej základni predovšetkým technickým vybavením zvonolejárskych dielní. Tak boli delolejári niekde pokračovaním zvonolejcov a inde rozšírením zvonolejárskej profesie. Špecializovaných delolejárov bolo na Slovensku len málo. Tak ako všade v strednej Európe, aj na Slovensku, výrobcovia delových hlavní boli zamestnancami centrálnej moci, ktorí s nimi uzatvárali zmluvy na vykonanie diela. Takto sa práca delolejárov realizovala v kráľovských, alebo mestských delolejárskych dielňach, ktoré sa zriaďovali väčšinou len vo vyspelých remeselných mestách. Pretože vlastníctvo nevyhnutných výrobných prostriedkov ako taviacej pece, suroviny a samotnej dielne s vybavením si vyžadovalo vysoké finančné náklady bolo to nad sily jednotlivcov. Okrem toho ešte celý výrobný proces si vyžadoval značný počet ďalších remeselníkov - špecialistov a pomocných síl. Na tejto náročnej práci sa podieľali zlatníci, ktorí vyhotovovali reliéfne ozdoby, tesári, ktorí mali vo svojej kompetencii drevené časti lafety, kováči, ktorí zhotovovali kovanie na lafetách atď. Podľa vtedajšej technológie bola výroba kanónov pomerne zdĺhavý a mimoriadne nákladný proces. Samotná výroba diel trvala v priemere 8 mesiacov a podľa historických výkazov zamestnávala až neuveriteľne veľké množstvo rôznych profesií ako: 47 zámočníkov, 80 kolesárov, 16 zlatníkov, 84 tesárov a kováčov, ktorí počas prác zjedli 7 tisíc 404 bochníkov chleba. Pozoruhodné sú aj podrobné údaje o finančnej a naturálnej odmene zamestnaných remeselníkov. Tak napr. 84 tesárom bola vyplatená mzda vo výške 65,16 florénov a v naturáliách dostali mäso za 6,78 florénov, syr za 2,76 florénov a vypili 552 vedier vína. Delolejár, ktorý viedol všetky práce a za vykonané dielo bol zodpovedný, si účtoval svoj honorár podľa množstva spotrebovanej suroviny vo výške 4 florénov 50 denárov za cent. Tak za vyhotovené delá pri spotrebe 438 centov 125 funtov váhy spotrebovaného materiálu dostal vyplatené 1. 974 florénov 75 denárov. Aj prípravné a pomocné práce si vyžadovali množstvo rôzneho materiálu najmä dreva, povrazov, vosku, terpentínu a pod. Veď len pri tavbe sa použilo 33 vozov dreveného uhlia a veľké množstvo palivového dreva. Z písomných prameňov sa dozvedáme aj ďalšie zaujímavé informácie o spotrebe materiálu na vyrobenie 10 kusov kanónov ako 438 cent a 125 funtov medi v hodnote 30 tisíc 722 florénov 50 denárov, na kolesá a kovanie delových lafiet sa spotrebovalo 220 centov železa v hodnote 1 tisíc 210 florénov. Celková suma tak predstavovala v stredoveku za vyrobenie 10 kusov kanónov 35 tisíc 453 florénov 99 denárov, čo bol na vtedajšie pomery mimoriadne veľký obnos a mohol si ho dovoliť len majetný objednávateľ s plnou pokladnicou.

Výroba diel

Pred začatím každej delolejárskej práce sa vypracoval presný plán, t. j. výkres budúceho dela poprípade sa vyhotovila jeho zmenšená, alebo presná maketa (tie sú dnes v mnohých prípadoch jedinými dokladmi delolejárov o existencii už nejestvujúcich kanónov).Možno to znie nepravdepodobne, ale základnou surovinou, bez ktorej nebolo možné uliať žiadne delo, bola hlina. Od hliny závisel úspech či neúspech výroby. Hlina musela byť jemná, mastná, tvarovateľná a ílovitá. Aby sa z hliny dala vytvoriť forma, do ktorej sa delo lialo, to vyžadovalo mnoho úkonov. Tak napríklad najprv ju miesili a prevaľovali 5 - 8 dní, potom do nej primiešali loj, alebo kolomaž a pre dosiahnutie pórovitosti do hliny ešte pridávali kravskú, alebo konskú srsť, či strihanú ovčiu vlnu. Z takto pripravenej hlinenej masy tvarovali formu na odliatie dela. Za najdôležitejšiu prácu sa považovalo vyhotovenie odlievacích foriem tzv. kadlubov. Formovanie kadlubov bolo systematickou záležitosťou a vylučovalo akúkoľvek improvizáciu. Ak mal byť výrobok dobrý, záležalo na každom detaile. Táto práca bola základnou i východzou operáciou v delolejárstve a predpokladalo nielen skúsenosti lejára, ale aj značnú dávku trpezlivosti a rozvahy. Zhotovenie formy trvalo zhruba od 5 do 7 týždňov.  Forma sa skladala z dvoch častí: z tela a jadra. Ale aby vôbec mohla vzniknúť hlinená forma, museli najprv urobiť akési falošné delo. Na to potrebovali veľkú guľatú železnú tyč, mnoho pásového železa, obručí a drôtu na podväzovanie železnej formy, z ktorej sa tvarovalo falošné delo. Na hotovú formu falošného dela sa potom nanášala hlina, do ktorej sa pridávala soľ, aby zmes rýchlejšie vysychala. Vysúšanie formy robili na pahrebe z dreveného uhlia. Takto sa loj rozpúšťal, takže železné časti z hlinenej formy sa dali vybrať. Týmto bola vysušená forma pripravená na odlievanie. Zhotovením formy sa jedna vážna a namáhavá práca skončila. Vtedy mestská rada zvykla zaplatiť svojim zamestnancom kúpeľ. Práca delolejárov pokračovala ďalej pred pecou, kde vykopali jamu, do ktorej mali uložiť formu. Jej steny a dno vyložili dubovými doskami, na dno položili viazanice slamy a pomocou kladkového zdviháka spustili hlinenú formu. Pritom ešte nesmeli zabudnúť vymazať celé vnútro formy práškovou kriedou, aby bolo budúce delo hladké. Odlievaciu formu zo všetkých strán obsypali hlinou a spevnili, aby sa forma pri liatí nepohla či nevychýlila. Súbežne nasledovala príprava pece na tavbu. Keď bola pec vo vnútri vymazaná hlinou a bolo upravené aj ohnisko pred pecou, nadišiel očakávaný deň. A hoci v delolejárskej dielni bolo stále veľa roboty, pred začatím tavby bolo viac ako rušno. V ten deň ráno sa majstri delolejci posilnili, ako sa patrí jedlom a pijatikou, ktoré im opäť platil mestský úrad. Páni majstri mali na raňajky kus pečeného mäsa s chlebom, víno a nakoniec ešte aj pivo. Čas od času hlavný majster pozrel okienkom, ako tavba prebieha a keď uznal za vhodné, špeciálnymi kliešťami odobral vzorku. Ak bola skúška dobrá, nastal čas odpichu pece. Pomocníci ostrými nástrojmi prerezali výplň výpustného otvoru a žeravý kov liali do delovej formy. Na nasledujúci deň v delolejárskej dielni zavládol pokoj. Pracovali len pomocníci, ktorí odstraňovali hlinu z formy. Na druhý deň pomocou kladky vytiahli delo z jamy aj s formou a rozbíjali hlinenú formu. Niekoľko dní pracovali, kým ho celkom neočistili. Trvalo celý týždeň, než nové delo svietilo ako zrkadlo. Potom prišlo na rad zavrtávanie hlavne. Keď bolo vnútro hlavne už vyčistené a vyhladené, prevŕtali a vyčistili aj zápalný kanálik. K tomuto úkonu prideľovalo mesto hlavnému majstrovi delolejárovi modrú a zelenú skalicu. Na čo ju používal, to zostalo dodnes výrobným tajomstvom hlavného majstra. No delo ešte stále nebolo pripravené na boj. Najprv museli tesári vyrobiť lôžko a lafetu na uloženie dela, kolesári os a kolesá, aby bolo delo pohyblivé. Až teraz mohli vyviesť delo za brány mesta a tam odskúšať. Ak delo obstálo v skúšobnej streľbe, potom mohlo byť zaradené do výzbroje armády. Nepodarky podľa všetkého "reklamovalo" vedením mesta a na vlastné náklady delolejára boli roztavené a znovu uliate. Stredoveká remeselná výroba diel sa vyznačovala okrem veľkej pracnosti a vysokými materiálnymi nákladmi aj individuálnym vkusom a umeleckým prejavom. Preto nie sú zriedkavosťou okrem širokej škály ornamentiky na delách rôzne plastické, alebo ryté texty, dokonca aj krátke verše, či erby vladárov, šľachtických rodov, alebo vojvodcov do vlastníctva ktorých patrili.Delolejárstvo v Košiciach v 16. storočí je nerozlučne spojené s menom kovolejárskej rodiny Illenfeldovcov. Najstarší člen rodu František Matias Illenfeld bol autorom okrem iného aj známeho košického dela "Speváčka", zhotoveného roku 1558. Ďalším významným delolejcom, ktorý pôsobil v Košiciach, bol Pavol Neydl (1556), alebo delolejár zaznamenaný pod menom Bereczk (Briccius 1559 - 1562), ktorý údajne vyrábal delá len výlučne pre kráľovskú zbrojnicu. V záznamoch z rokov (1613 - 1650) sa uvádza aj existencia cisárskej lejárne v Košiciach, v ktorej pôsobil ako cisársky delolejár Ján Michal Schneyder.Košice sa v čase protihabsburského stavovského povstania stali poprednou mestskou pevnosťou povstalcov. Ich hradby boli roku 1708 vyzbrojené 125 delami (vyrobenými prevažne v mestských dielňach), ktoré obsluhovalo 84 delostrelcov.

Zánik diel a delolejárov

Zánik mnohých diel tkvie v ich samotnej podstate. Pomerne rýchle opotrebovanie hlavní pri streľbe predurčovalo ich krátku životnosť. Nepoužiteľné delá slúžili preto, ako vzácna surovina na liatie nových modernejších zbraní (tak zaniklo mnoho diel už v stredoveku, o ktorých sa nám zachovali len písomné doklady). Ďalším ničivým procesom ťažkej bojovej techniky boli opatrenia cisárskeho dvora na konci 18. a začiatkom 19. storočia, podľa ktorých sa delá mali zhabať a odviezť do Viedne kde boli použité ako surovina v zbrojárskom priemysle monarchie. Nakoniec pre 18. storočie je príznačný všeobecný úpadok delolejárskej výroby a to nielen v Košiciach ale aj v celom Uhorsku. Príčinou tohto úpadku boli dlhotrvajúce vojny, kedy krajina schudobnela a ani cisársky dvor už nemal záujem o udržiavanie nebezpečnej zbrojnej výroby. Tak delolejárne postupne zanikli, alebo sa preorientovali na inú lejársku činnosť.PaedDr. Uršula AMBRUŠOVÁ, PhD., Východoslovenské múzeum v Košiciach

3 komentáre ku “V mieri odlievali delá a vo vojne ich obsluhovali”

  1. Fortune

    veľmi zaujímavý članok :)

  2. J.cap

    Skoda ze tie obrasky su cierno-biele :D

  3. craig_666

    Práve že lepšie sú tie obrázky keď sú čiernobiele. =)

Komentovať