Ak chceš, ó divák, spoznať tvorcov tejto veže, pohľadom na toto miesto ich zistíš. Lebo tu žiari slávny zoznam richtára a senátorov, v rukách ktorých vtedy bola moc. Nech ma neunavuje akási zaslepená viera, len láska pravého náboženstva. Ó požehnaná Trojica! daj, aby sa tvoje náuky tak zapáčili, aby svätý hlas mojich úderov prenikol do nebies. R.P.1628.Renesančná Urbanova veža - nazvaná podľa rovnomenného zvona, je súčasťou areálu Dómu sv. Alžbety, tvoriac spolu s kaplnkou sv. Michala a zaniknutým cintorínom v ich okolí posvätné mestské centrum. Pôvodne ako stredoveká mestká veža, neskôr zvonica prestavaná v 17. storočí sa spomína ako „alba turris“ a „rubra turris – teda biela či červená veža, údajne podľa farby jej omietok. Veľký mestský zvon v nej - magna campana – je až dodatočne, v prameňoch od 18.storočia uvádzaný ako zvon Urban. Stal sa však známym práve pod týmto menom, ktoré patrí medzi najčastejšie mená pre zvony u nás, a je dodnes pýchou mesta.A tak aj zvonolejár Andrej Illenfeld, ktorý spolu s bratom Františkom nášho Urbana odliali, nachvíľu opäť ožil pri tejto radostnej udalosti, akou bolo slávnostné symbolické odovzdanie kľúča od Urbanovej veže z rúk Cirkvi do rúk múzea. Všetkým – i nám – zanechal pri tejto príležitosti svoju poslednú vôľu, s ktorou sa s nami rozlúčil, a aby sme na ňu aj pamätali, znela nasledovne:
„V mene nerozdeliteľnej Svätej Trojice, Ja, Illenfeld Andrej z Olomouca, zvonolejár a delolejár v Košiciach, hlavný cisársky zbrojmajster Horného Uhorska etc. zastupujúc všetkých slávnych košických majstrov remesla zvonolejárskeho vekov minulých i budúcich, ako aj pánov zvonárov a zvonárky v službách Cirkvi i v tejto mestskej veži stovky rokov ručne naše zvony ťahajúcich,...Zobral som na vedomie konečnosť tohto sveta, a že nič nie je istejšie ako smrť a nič neistejšie ako hodina smrti. A keďže kvôli pozemským statkom - aj keď z toho väčšina nie je mojich - sa môže stať veľa hádok a nepriateľstiev, aby som im predišiel, so slabým telom, ale zdravým rozumom, v kruhu blízkych tu prítomných pánov a paní vyslovujem svoju poslednú vôľu:Svoju chudobnú dušu nechávam vernému a dobrému Bohu na jeho milosť a v pokore žiadam, aby mojej duši dal večnú radosť a štastie, a moje telo podľa kresťanských zvykov nech pochovajú a zahrabú do zeme, z ktorej bolo stvorené, v nádeji, že na posledný deň so všetkými veriacimi v Krista nás vzkriesi k večnej radosti a blaženosti.Moji potomkovia sú povinní vyplatiť všetky moje dlhy, a keď aj Boh to tak chce a aj situácia dovolí, tak aj slušný epitaf a náhrobný kameň sú povinní mi postaviť -... čo sa aj stalo ! – tu po stovkách rokov bol prenesený z miesta môjho posledného odpočinku – z Dómu sv. Alžbety a vsadený tu do mestskej veže, zvanej kedysi tiež rubra turris aj alba turris, teda veža červená, i biela, a to podľa vonkajšej farby stien takto nazývaná.A tak ako zvonolejársky patrón tohto miesta prenechávam teda k starostlivej opatere slobodnému kráľovskému mestu Košice a jeho mestskému múzeu, to čo je považované za vzácny spoločný majetok – za naše spoločné dedičstvo – či je to hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť, pohybujúce alebo stojace – a to najmä túto mestskú vežu - zvonicu zvanú Urbanova, a medzi iným aj mojim bratom Františkom Illenfeldom i s mojou pomocou skvostne odliate dva preslávne košické zvony - zvon sv. Urbana, zvoniaci pri výnimočných udalostiach a najvýznamnejších sviatkoch, na obed na počesť veľkého požiaru, a poobede o 4-tej hodine na pamiatku moru v Košiciach, i osobitne na sviatok sv. Jakuba oznamujúc mešťanom „slobodu vína“, či keď bol zvolený nový richtár košický – ako aj zvon sv. Jána Krstiteľa, a tak aby ste to všetko podľa vlastného uváženia a bez postrádania vychutnali a používali. Lebo ten, kto by takéto pamiatky nechal chátrať či zaniknúť, sám sebe pripravil by náhrobok.Na záver prosím všetkých dobrosrdečných prítomných, ako aj budúcich mešťanov, aby moju vypočutú poslednú vôľu, v ktorej som úplne vyslovil svoje želanie, uznali ako vhodnú, aby to tak ctili a dodržali, a proti tomu, čo ľudský rozum môže vymyslieť nič neurobili ani nedovolili urobiť, a to všetko s vernosťou a bez falošnosti. Kvôli tomu, aby som mojej poslednej vôli dal väčšiu vážnosť a silu, so zdravým rozumom žiadam tu prítomných pánov a panie, aby tu vypočuté slová svojou vlastnou cťou pre budúcnosť zaručili. Dané v Košiciach, Roku Pána 1587, a po stovkách rokov tiež 18.mája Roku Pána 2012.“

O akcii tiež na:

foto: Martin Pristaš

Komentovať