400 rokov onedlho ubehne od tejto udalosti a my sme dostali možnosť pripomenúť si ju o čosi skôr jedinečným spôsobom a unikátnou skusenosťou.

Nižšie už zopár úryvkov k téme a fotogaléria priamo z natáčania ;)

O troch košických svätých mučeníkoch – úryvok z článku „Medzi Košicami a Trnavou“ (D.Škoviera):

„Marek pochádzal z Chorvátska, Melchior z Poľska, Štefan zo Sedmohradska. Spojivom tejto trojice bola viera. Za svoju hlavnú povinnosť pokladali podporu katolíckej menšiny – duchovnú i hmotnú. Rozhodne im to neuľahčovali historické okolnosti a osobitne situácia v Košiciach. Mesto vojensky obsadil Gabriel Bethlen, sedmohradský knieža vážne ašpirujúci na trón uhorského kráľa, a uplatňoval tu svoje dominantné postavenie, ktoré bezprostredne vyrastalo z jeho mocenského vzostupu. Jeho politické ambície neoslaboval ani hlboký náboženský konflikt medzi katolíkmi a protestantmi luterského či kalvinistického smeru. Skôr naopak. Približne rok pred osudnou bitkou na Bielej hore pri Prahe to v Košiciach vyzeralo pre katolíkov veľmi nepriaznivo. Pravda, naši traja hrdinovia – Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrác – sa už historicky takej dôležitej bitky nedožili. Svedectvo (slovo mučeník totiž pochádza z gréckeho martys a primárne znamená svedka) viery a povolania museli zložiť skôr. Gabriel Bethlen sa čoskoro nato dal zvoliť za uhorského kráľa a bremená, ktoré so sebou niesli aktivity jeho vojakov, zakúsili aj obyvatelia Trnavy.“

Dobové udalosti 6. septembra, roku Pána 1619, Košice:

„…Knieža heretik bleskurýchlo obsadzuje mesto a vydáva rozkaz, aby apoštolských mužov zadržali a morili smädom a hladom. Heretici vykrikujú, že dotyční musia zomrieť. Keď sa jeden z obvinených spýtal na dôvod tohto rozsudku, odbavia ho: „Pretože ste pápeženci.“ Napokon 6. septembra – bolo to v noci – vtrhnú do ich domu; vtedy tam stál kráľovský dom, dnes je tam kolégium Spoločnosti Ježišovej. Ako prvý vyšiel katom oproti Pongrác. Otvára dvere a po údere kyjakom obitým klincami do hrude sa polomŕtvy zosype na zem. Ostatní sa vyrútia na nevinných, zasypávajú ich nadávkami a pästnými údermi, stŕhajú z nich šaty, sputnávajú ruky. Keď slovami, ktorými sľubujú slobodu, bohatstvo, funkcie, ak sa pridajú ku Kalvínovi, nedosahujú nijaký pokrok, prechádzajú k mučidlám. Našich borcov zavesia na trám a opaľujú fakľami, dokiaľ mäso uvoľnené plameňmi neobnaží rebrá. Ich prsty títo vynachádzaví kati – takéto vzdelanie si veru nadobudli štúdiom v škole alvincziovskej lásky – vkladajú namiesto kremeňa do medených píšťal, drvia ich, trhajú. Hlavu im vykrucujú, takže oči ako keby im išli vyskočiť a sluchy sa roztrhnúť. Napokon nestačili kati na tú namáhavú robotu a mučeníci stratili vedomie. Preto Križinovi preťali šiju, Štefana a Melichara, keď im znetvorili ranami hlavu, hádžu tí hlúpi odhadcovia do stoky, hoci ide o prevzácne perly. To sa stalo 8. septembra.

Katarína Pálffyová, nesmierne vzácna manželka uhorského miestokráľa Františka Forgáča, je však zdravšou oceňovateľkou skutočnej hodnoty a tento poklad ľahkou okľukou získava od tyrana Bethlena, hoci predchádzajúce prosby viacerých katolíckych predákov vyšli na prázdno. Mučeníkov očistených od špiny, zabalených do hodvábu a uzavretých v malých schránkach dáva uložiť najprv do kostola v Šebastovej, potom do kostola v Hertníku. Po uplynutí mnohých rokov zozbiera kosti do cínovej rakve a po prenesení do Trnavy ich odovzdáva rehoľným sestrám sv. Kláry. Hrdinke Pálffičke sa mučeníci odmenia tým, že keď bola veľmi ťažko ochorela na chvenie srdca, ktoré hrozilo prepuknúť do ešte horšej pohromy, a keď ona v stavoch bolesti alebo hlbokého smútku mučeníkov častejšie vzývala, oni jej boli vždy spoľahlivou poľahobou a útechou.

Zapamätanie si zasluhuje ešte jedna skutočnosť. Smrť zabitých sa nijakým postupom nedala odstrániť zo steny domu, v ktorom boli kňazi zavraždení, a ani odev mučiteľa skropený nevinnou krvou sa nedal vyprať napriek všemožným pokusom. Dokonca keď odhodil staré oblečenie a vzal si nové, tie isté škvrny sa objavovali aj na novom odeve. Ostatky mučeníkov pomohli ponajprv trom rehoľným sestrám v Trnave….(…..)….Častejšie sa stalo, že pri svätých ostatkoch bolo počuť hudobné nápevy a vidieť nezvyčajné žiare. Znaky a zázraky sa však stali zriedkavejšími, odkedy ustali zbožné modlitby ľudu a prosebné pobožnosti. Tie sa nepochybne vrátia vtedy, keď zbožnejšie Uhorsko bude pokračovať v Pázmaňovom svätom úsilí a v úsilí predákov oných čias, aby svätá vatikánska stolica rozhodla o pocte mučeníkom.

(výber z prekladu Dr. Daniela Škovieru z knihy – Heveneši: Dôkazy svätosti Uhorska, 1737,Trnava)

Epilóg:

V roku 1905 troch košických mučeníkov vyhlásil za blahoslavených pápež Pius X., v roku 1995 boli zapísaní do zoznamu svätcov. Toto rozhodnutie vyhlásil rímsky pápež sv. Ján Pavol II. 2. júla 1995 na košickom letisku. V tomto roku 2019 si pripomíname práve 400. výročie ich umučenia. Pri tejto príležitosti pripravuje RTVS filmovú doku-drámu s ich silným príbehom, v plánovanej premiére 15. septembra 2019. Tešíme sa a ďakujem, že sme sa stali súčasťou príbehov…

 

Zdroje:

http://nzr.trnava.sk/?q=node/1840

https://svetkrestanstva.postoj.sk/43023/tak-vyzerali-traja-kosicki-mucenici

https://www.zivotopisysvatych.sk/kosicki-mucenici/

 

Autor fotografií: náš skvelý kamarát Juraj Gembický :)