Počas prvého júlového víkendu sa nám po ročnej prestávke podarilo opätovne zorganizovať podujatie, ktorého názov Manévre Uhorskej zemskej hotovosti sa zrejme stane tradičným, rovnako ako sa možno raz na slovenských „bojiskách“ objaví aj ona Uhorská zemská hotovosť, čo je v súčasnej dobe čosi ako pracovný názov pre voľné zoskupenie priaznivcov vojenstva z obdobia druhej polovice 15. storočia na našom území, v takej podobe, akú dosiahla práve počas spomínaného víkendu.Táto komorná akcia sa niesla v znamení akéhosi bádania a zavádzania do praxe našich najnovších poznatkov o vojenskej taktike pešieho šíku „západného typu“, ktorý sme sa pokúsili nielen vyskladať podľa toho mála nám známych dochovaných zdrojov, ale i odhaliť jednotlivé drobné zádrhy na jednotlivých postoch či vo vzájomnej kooperácii medzi nimi, o ktorých sa spomínané zdroje nezmieňujú. Tento článok by mal stručne pojednávať o tom, k čomu sme sa dopracovali a k čomu sme sa dopracovať buď nestihli, alebo jednoducho nedokázali, vzhľadom na našu neschopnosť obsadiť ďalšie podstatné posty vo formácii. Rovnako tak sa ukázalo ako problematické aj overenie si funkčnosti formácie v priamej zrážke s rovnako či aspoň podobne fungujúcou jednotkou, keďže túto sme dokázali nahradiť len čiastočne a len formou priamej čelnej zrážky.

Ako sme peší šík k spokojnosti svojej šikovali

"Na obidva boky postavil dva húfy silného a ťažkoodeného jazdectva, a to rozdelené po čatách, ďalej do stredu taktiež dva jazdecké húfy, medzi ne zoradil pešie voje. V prvom rade stáli ťažkoodení pešiaci, za nimi kopijníci, lukostrelci, halapartníci a ostatní ľahkoodení pešiaci. V tretom rade sa nachádzali veteráni dávajúci pozor na veľkú zástavu. Ďalej dal [kráľ] pred obidve krídla nastúpiť po jednom oddiele ľahkého jazdectva, títo [jazdci] – zachovávajúc poriadok – sa pohybovali natoľko rýchlo, že sa zdalo, akoby leteli vtáky. Ako člen Beatricinho sprievodu som s úžasom sledoval prehliadku nastúpeného vojska, ktoré s rozvinutými zástavami akoby sa už-už išlo zraziť s nepriateľom, takže pripomínalo ozajstného škorpióna. Po tom, čo sa Beatrica už dostatočne napozerala, začali sa voje disciplinovane rozchádzať. Zároveň sa po bokoch pohybovali bojové vozy, ktoré Uhri podľa Korvínovho príkazu využívajú namiesto priekopy a valu nielen na obranu tábora, ale aj v bitke, keď k vozom pripevnia kosy, a takto ich využívajú pri obkľučovaní nepriateľa. Je skutočne obdivuhodné, čo sme vylíčili, lebo v Itálii čosi podobné nemožno vidieť.“

(Antonio Bonfini o vojenskej prehliadke vojska kráľa Mateja Korvína v Taliansku)

svinica_2010_006Vychádzajúc z tohto zápisu, kde je okrem iného jasne badať zloženie vojska pešieho šíku, rozhodli sme sa vyskladať formáciu čo najpresnejšie. Vojakmi v našom šíku sa tak stali pavéznici, halapartníci a pikanieri (kopijníci?) – doteraz sme mylne používali ako pavéznikov ľahko odetých ľudí, tentoraz sme ich nahradili statnejšími a čo možno najviac chránenými vojakmi vyzbrojenými krátkou  pobočnou zbraňou (v zdrojoch sa spomínajú budzogáne, pod ktorými si predstavujeme palcáty a čakany, my sme zatiaľ použili sekery, tesáky a imitácie spomínaných palcátov). Dôkazom nášho omylu, čo sa týka chápania pavéznikov, nech je nasledujúci text:
"....Obrnenci a štítonosici požadujú za zbroj a štít dvojnásobný žold, kedže sa pri nosení zbroje a pavéz nezaobídu bez pomoci pážat a služobníkov, ktorých si musia vydržiavat.... Obrnencov používame ako múr, nepohnú sa z miesta ani vtedy, ak by do posledného padli tam, kde stoja....“

(Z listu kráľa Mateja Korvína jágerskému biskupovi Gabrielovi Rangonovi)

Za nich sme po viacerých pokusoch umiestnili halapartníkov, vzhľadom k počtom v jednom rade. Za nimi boli umiestnení pikanieri v dvoch radoch. Tento variant, sa ukázal ako najúčinnejší voči oddielu organizovanému podobne. V historických prameňoch sme našli s touto organizáciou šíku zhodu v práci Václava Vlčka z Čenova, ktorý píše:
"Když máš 100 pěších zpraviti, daj šest s pavézkami napred v stracencích s ručnicemi, když by ručnic neměli, ale s kušemi. Daj po nich tři pavézniku napřed a tři sudličníky za nimi, pak sedm pavéznikuov za nimi podal jako přes jizbu. Opět za nimi sudličníky a za nimi dřívi praporečné má býti pochýleno přes pavézniky, aby na ně jízdni nemohli dojít bez škody."

Ako sme sa útoku jazdných vystavili a k spokojnosti svojej mu odolali

svinica_2010_022Najväčším problémom sa pri tomto šikovaní a následnom skúšaní postavenia proti útoku jazdy ukázalo vzájomné umiestnenie pík a pavéz – v prípade, že bola pätka píky prišliapnutá pešiakovou nohou (tento postup použitia píky voči jazde je spomínaný tiež v diele Václava Vlčka) a samotná násada bola umiestnená nad pavézou, hrot píky bol umiestnený príliš vysoko na to, aby účinne pôsobil voči hrudi či hlave útočiaceho koňa ako „plot hrotov“. Tento nedostatok sa nám podarilo vyriešiť miernym pootočením pavéz okolo svojho stredu, vďaka čomu vznikla dostatočne široká medzera na umiestnenie jedného radu pík, ale zároveň tak rad pavéz poskytoval aj dostatočnú ochranu voči prípadnej streľbe svojou súvislosťou. Je dôležité dodať, že druhý rad pík už bol umiestnený v hornom ponose, ktorý je vo vojenských učebniciach zo 17. storočia vedený ako poloha píky proti peším. Oba rady pík takto vytvorili dostatočne hustú bariéru hrotov umiestnených v jednej rovine. Halapartníci v prvom rade sú polohou pík nútení držať zbraň vztýčenú vysoko nad hlavou, pavéznici v tomto okamihu sú skrčení za pavézami, ktoré podopierajú váhou svojho tela, doplnenou o hmotnosť vojakov v ďalších radoch, keďže v tomto prípade dochádza k maximálnemu nahusteniu celej formácie.

Ako sme sa úspešne aj útoku peších ubránili

„Celú ľahkú pechotu a strelcov z pušiek obkolesujú obrnení pešiaci a štítonosiči priam tak, akoby išlo o pevnosť, lebo do kruhu postavené a k sebe priliehajúce pavézy sú sťaby hradbovým múrom chrániacim pešiakov a všetkých ostatných. A tí, akoby bojujúci pod záštitou hradieb a šiancov, potom vo vhodnom okamihu odtiaľ vyrážajú do útoku.“

(Z listu kráľa Mateja Korvína jágerskému biskupovi Gabrielovi Rangonovi)

svinica_2010_043Ako som už spomínal, a zápis z listu kráľa Mateja Korvína to potvrdzuje, hlavnou defenzívnou silou, na ktorú dopadá všetka sila útoku nepriateľského šíku, sú pavéznici, nami doteraz mylne považovaní za „skladisko slabšie vystrojených vojakov“. Už len samotná zmienka o žolde jasne dokazuje náš omyl, ktorý sme sa pokúsili počas tohto víkendu napraviť. Ako sme mali možnosť si vyskúšať aj „naostro“, úroveň kvality obrany je priamo úmerná kvalite pavéznikov. Bolo by však nesprávne tvrdiť, že celý nápor útoku stojí iba na nich. Obrana, ako aj celá činnosť formácie, stojí a padá na úrovni vzájomnej kooperácie jednotlivých zložiek. Prepojenie pikanier – halapartník – pavéznik totiž vytvára zajímavú formu obrany. Pri použití 4-metrových pík nám totiž už ďaleko pred pavézami vzniká prvá línia obrany, ktorú tvoria hroty pík nesených v prvých dvoch pikanierskych radoch v dolnom ponose (v ďalších radoch by už museli byť držané píky v ponose hornom či dokonca vo vztýčených rukách vysoko nad hlavou, pripadne ďalej byť pripravené do boja zasiahnuť), keď mieria na oblasť slabín a žalúdka. V prípade, že útočník túto hradbu prekoná, dostáva sa pod kontrolu druhej línie, ktorú tvoria zhora dopadajúce halapartne, pričom v ich poli dosahu stále operujú hroty pík ďalších radov. Pokiaľ prekoná útočník aj túto líniu, naráža už priamo na pavéznikov, krytých takmer celých pavézou z ľavej strany a bojujúcich na krátku vzdialenosť pobočnou zbraňou. Pretlačiť pavézu či pavéznika nie je tiež práve jednoduché, keďže títo sú zozadu podopieraní masou pikanierov a halapartníkov. Jediným, ale pomerne riskantným a odvážnym spôsobom, ako narušiť túto kompatibilitu, je skúsiť zachytiť násadu tyčovej zbrane a ťahať, a tak rozbiť líniu vlastnou hmotnosťou. Odhliadnuc od množstva hrotov v tejto oblasti je obrana jednoduchá – pustiť zbraň, tasiť pobočnú a zaujať znovu svoje miesto.

Ako sme sa v plnej sile zaútočiť rozhodli

„Pešiaci s ľahkou zbrojou podľa okolností vyrážajú spoza nich, a ak sú vyčerpaní alebo ak vytušia vážnejšie nebezpečenstvo, stiahnu sa späť za obrnencov, kde po načerpaní nových síl a prinavrátení odvahy vyčkávajú, aby v príhodnej chvíli opäť vtrhli do boja.“

(Z listu kráľa Mateja Korvína jágerskému biskupovi Gabrielovi Rangonovi)

svinica_2010_133V útočnej fáze sme otvorili hradbu pavéz a do boja spoza nich vypochodovali ľahkoodenci zorganizovaní rovnako ako v prípade obrany – na ich čele pochoduje rad halapartníkov a za nimi rady pikanierov. Rovnako ako v prípade obrany voči pešiemu šíku, aj v útočnej fáze sú halapartne vysoko nad hlavou pripravené kedykoľvek zasiahnuť hlavu protivníka a píky v prvých dvoch radoch v dolnom ponose, ďalšie rady pikanierov by aj v tomto prípade držali píky stále vyššie až do stavu pohotovosti, keď je píka pripravená zastúpiť miesto tej pred ňou. Rýchlosť útoku nesmie byť priliš vysoká, musí si však zachovať svoju hybnosť a útočiť svojou hmotnosťou, v prípade rýchleho pochodu či dokonca behu je akýkoľvek pád na čele zostavy doslova tragédiou pre jej jednoliatosť, čo zase môže mať fatálne následky v prípade priameho kontaktu s protivníkom.Čo sa týka ústupu, testovali sme dve podoby ústupu, jednak disciplinovaný ústup po odpútaní sa od protivníka, tak i chaotický a neorganizovaný útek, oba varianty samozrejme mali za cieľ sa čo najrýchlejšie dostať za hradbu pavéz, ktorú sme podľa potrieb nechávali stáť na pozícii či ju posúvali v krátkej vzdialenosti za formáciou ľahkoodencov. V okamihu, keď sa dostali ľahkoodenci za hradbu, okamžite sa začali šikovať a nanovo organizovať do bojaschopnej jednotky. S našimi počtami opätovná reorganizácia trvala doslova pár sekúnd.Fáza útoku nemohla byť samozrejme vyskúšaná v praxi vzhľadom na to, že sme dokázali sformovať len jednu útočiacu jednotku. Nepochybne by však priamy dopad na protivníka vyzeral podobne ako počas obrany – ďaleko pred formáciou sa ježia hroty pík, v ich tesnom závese dopadajú halapartne, namiesto pavéznikov z tretieho sledu útočia svojimi pobočnými zbraňami pikanieri, zbavení v tomto okamihu už nepotrebných dlhých pík.

Ako sme paľbou z ručníc nepriateľa bez prestania ohrozovali

"....Ďalšími sú potom majstri palných zbraní, ktorí vedia narábať puškami a strieľať z podobných menších zbraní, lenže tí nie sú až natoľko účinní ako ostatní pešiaci. No na začiatku bitky, čiže pred zrážkou v otvorenom boji, ako aj pri dobýjaní či obrane hradov a táborov sú po štítonosičoch najosožnejší. Preto aj oni požadujú toľko, čo radoví pešiaci. Podľa našich zvyklostí staviame strelcov z pušiek tak, aby tvorili pätinu z celkového počtu pešiakov....“

(Z listu kráľa Mateja Korvína jágerskému biskupovi Gabrielovi Rangonovi)

svinica_2010_145Vzhľadom na počty mužstva, ktoré sme mali k dispozícii sa dá povedať, že sme mali k dispozícii strelcov azda skutočne jednu pätinu. V skutočnosti nám o naplnenie tohto limitu počas manévrov nešlo, primárnou úlohou bolo nájsť optimálny spôsob zaujímania streleckej pozície či už bezprostredne za pavéznikmi, ale i pred nimi, tiež sme potrebovali zistiť možnosť, do akej miery sú schopní strelci fungovať aj samostatne a nezávisle na zvyšku šíku.Najdôležitejším zistením sa ukázalo, že strelci sú obzvlášť citliví na velenie a velenie je citlivé na vyťaženosť. Východiskom z tejto situácie sa ukázal byť nestrieľajúci poddôstojník, ktorý má vďaka tomu, že sa nevenuje streľbe zo svojej zbrane, dostatok času sledovať situáciu na bojisku a koordinovať činnosť strelcov so zvyškom jednotky – dohovára sa s veliteľom celej formácie, určuje palebnú čiaru, velí k paľbe a jej ukončeniu, rieši prípadné technické problémy a podobne. Nakoľko to je verné, čo sa týka historických podkladov, nedokážem odhadnúť, no rozhodne má odľahčenie poddôstojníka vplyv na jeho činnosť vo velení oddielu.Čo sa strelcov samotných týka, prevažovali vo výzbroji ručnice s tlačidlovým či pružinovým mechanizmom, ale tiež hákovnice bez mechanizmu. Jednoznačne výhodnejšie sa ukázali ručnice, a to najmä vďaka manipulácii s puškou samotnou počas prechádzania zástupmi či počas streľby ponad pavézy, keď aj z bezpečnostných dôvodov (v rámci re-enactmentu a rekonštrukcií bitiek) bolo výhodnejšie sa natiahnuť čo najviac dopredu.Do pozície za pavézami sme sa skúšali dostať dvoma spôsobmi – už spomínaným prechádzaním pomedzi zástupy a obiehaním celej formácie vojakov s tyčovými zbraňami. Ako výhodnejšie sa nakoniec ukázalo prechádzanie zástupmi, hoci nám spočiatku celá táto činnosť viazla na úzkych rozostupoch medzi vojakmi s tyčovými zbraňami, pričom ich následne zväčšovanie rozostupov malo priamy vplyv na rýchlosť paľby. Túto činnosť sme skúsili vylepšiť zdvojením radov, vďaka čomu sa nám dvojnásobné na krátku chvíľu zmenší počet zástupov a zväčšia sa tak medzery medzi nimi. Hneď po prechode strelcov do palebnej pozície sa zástupy vracali bez povelu späť, strelci po ukončení paľby odchádzajú za poddôstojníkom opäť za vojakov s tyčovými zbraňami. Celá táto koncepcia streľby sa ukázala ako najkratšia, časový interval medzi dvoma výstrelmi jedného strelca dosahoval ku koncu cca 70 sekúnd.Čo sa týka palebného postavenia, skúšali sme streľbu spoza pavéz i spred nich, strieľali sme pri defenzívnej činnosti na spomalenie útoku, strieľali sme pred každým našim útokom za účelom narušenia formácie protivníka, paľbou spoza pavéz sme kryli organizovaný či chaotický ústup ľahkoodencov späť za hradbu pavéz, skúšali sme vysúvať strelcov na naše krídla, kde streľbou kryli formáciu, kým sa preorganizuje, pričom všetko fungovalo hladko a hlavne veľmi rýchlo. Na záver by som k streľbe rád poznamenal, že by bola o čosi efektívnejšia, keby bolo strelcov dosť na vytvorenie dvoch menších jednotiek, vďaka čomu by bola zabezpečená nonstop streľba bez nejakého vážnejšieho prerušenia.

Čoho sme sa z vôle nie našej vyvarovať museli a čo sme pridali, aj keď to nebolo treba

svinica_2010_016Z vyššie napísaného sa dá usudzovať, že sme toho stihli počas víkendu pomerne dosť, a to aj napriek rôznym prekážkam, najmä technického rázu. Rozhodne je však fér napísať aj to, čo sa nám stihnúť nepodarilo napriek tomu, že to bolo v pláne.Ako som spomínal vyššie, nepodarilo sa nám dosiahnuť počty, s ktorými by sa dalo vyskúšať rôzne možnosti ponosu píky v závislosti na hĺbke radu. Absencia ďalšej jednotky výrazne chýba, aby sa všetky činnosti dokázali overiť aj v praxi, aj vďaka tomu sme neboli nútení nájsť ideálne umiestnenie pre bubeníka a vlajkonosiča, nepodarilo sa nám vyskúšať napríklad klinovú formáciu či kruhovú obranu a umiestnenie jednotlivých ľudí v nej. Azda najväčším nedostatkom celého víkendu je fakt, že sme nedokázali pokryť formáciu pavéznikmi aj po bokoch a tak vytvoriť takmer celistvú hradbu, do ktorej by sme dokázali napchať všetku bojovú silu. Aj vďaka tomu sme však v podstate zo zvedavosti skúsili otočiť jednotku o 180 stupňov kontramaršom (protipochodom) a pripraviť ju tak na útok zozadu za pár sekúnd. Rovnako tak sa nám podarilo rozhýbať celú formáciu a postupovať dopredu aj s hradbou pavéz či dokonca v obrannej zostave proti peším, zatáčať za pochodu na strany, vyskúšali sme jej rozvíjanie do línie z pochodového tvaru a opačne, ale čo je azda najpodstatnejšie, dokázali sme o čosi zjednodušiť systém fungovania celej jednotky, ktorý sme skúšali v predchádzajúcich obdobiach, takže v súčasnosti je celá jednotka vo svojich činnostiach rýchlejšia a kompatibilnejšia a zaradiť do nej akéhokoľvek jednotlivca by malo prebiehať bez vážnejších problémov.

Poďakovanie namiesto záveru

No a namiesto záveru by som sa rád poďakoval všetkým zúčastneným, že napriek počasiu a mojim výkyvom nálady to dokázali vydržať do konca a že nám pomohli v hojnej miere vyskúšať si veci, ktoré sa v menších počtoch vyskúšať nedajú. Špeciálne poďakovanie patrí Ľubomírovi „Leninovi“ Oreničovi zo Sigismundu za to, že si vôbec našiel čas nám s celým týmto „experimentom“ pomocť.

Komentovať