Kde bolo, tam bolo, na Morave v obci Kurovice stála stavba vskutku unikátna. Spájala v sebe totiž tri architektonické slohy, a teda tri obdobia. Prvé poschodie gotické, druhé renesančné a tretie barokové. A práve tu sa uskutočnilo “Svatomartinské husožraní”, na ktoré sme boli pozvaní.

Traja

z nás si teda zbalili veci, naskočili do auta a vyrazili. Cesta ubehla rýchlo a v upršané sobotné ráno sme dorazili do Kurovíc.Prišli sme načas, vybalili si veci a pripravili pelechy na spanie. Súčasťou výletu bola prehliadka “tvrze”, teda budovy, ktorú sa v súčasnosti niekoľko dobrovoľníkov z Green Regimentu pokúša rekonštruovať. Potom uz prišla na rad “akčná hra”. Tá bola skutočne jednoduchá, účastníci sa rozdelili na dve skupinky, jedna mala dopraviť náklad z bodu A do bodu B, prechádzajúc skutočne krásnym prostredím lomu, a tá druhá jej v tom mala zabrániť. Potom sa oba týmy vymenili a začalo sa znovu. Samozrejme, hralo sa s veľkým nasadením, strieľalo sa každú chvíľu, došlo aj k stretom na meče, ale našu zábavu prekazila tma, ktorá nás z lesa vyhnala. A tak sme pozbierali ranených a mŕtvych a vyrazili späť do Kurovíc. Večer sa začalo samotné husožranie, takže sme si napchali bruchá pečenou husou, dali sme si vínko a medovinu a dobre sa zabavili.

Na druhý deň sa všetci už od rána chystali na ostré streľby. Odlievali sa guľky, plnili prachovnice… Samozrejme, výprava z Košíc nemohla chýbať (aj keď sme si do poslednej chvíle mysleli, že sa nezúčastníme). A tak, plne vystrojení, sme sa premiestnili na blízku strelnicu, kde sa začala samotná súťaž. Vzhľadom na to, že nikto z partie Via Cassa nemal skúsenosti so streľbou na terč z muškety či arkebúzy, neboli naše výsledky práve ohromujúce. Ale to nevadí, ohúrili sme dokonalým servisom, rýchlym nabíjaním a osobným čarom. Aspoň niečo, lebo naša presnosť stála za… nič moc. Ale misiu sme splnili, terč sme trafili dokonca viac než raz a nabudúce im všetkým nakopeme… No, ale odbieham. Víťazom sa stal Pinďa, ktorý vyhral skutočne nádherný ručne maľovaný terč.

Po streľbách sme sa rýchlo zbalili a vyrazili na cestu domov – práve vtedy začalo pršať a my sme si uvedomili, ako veľmi nám počasie počas víkendu prialo. Zvyšných šesť hodín cesty sa však nieslo v znamení strašnej hmly a dažďa, a tak sme radi, že sme došli živí a zdraví.

Husožranie teda dopadlo nad naše očakávania, utužili sme vzťahy so “západom”, užili si víkend, skúsili nevyskúšané a nehavarovali po ceste. Ak sa z tejto akcie stane pekná tradícia, bola by veľká, veľká chyba sa nezúčastniť znovu.

Foto: Barbora Šutáková, Peter Madlenák

5 komentárov ku “Svatomartinské husožraní”

  1. cipo

    Fantastické oko a este krajšie scénické vyobrazenie…niečo úžasné…popásol som si oči..klaniam sa a smékám klobouk…Dakujem…Cipo

  2. dokynka

    Nadherne, romanticke, uzasne…jednym slovom 1. , urcite to stalo za to! :)

  3. Barca

    :) vdaka :) Stalo to jednoznacne za to, o tom niet pochyb!

  4. roker

    no to teda ziiiiraaaaam a uprimne zavidim…:-)

  5. Duccitlet-online

    to, co jsem hledal, diky

Komentovať