Ako inak by sa dal nazvať výlet košickej partie z Klubu vojenskej histórie do Rzeszowa? Veď sme s hrmotom prišli, vodu zamútili, i odtiahli za spevu bojových piesní s hrozbou, že sa určite raz vrátime...Nebudem vykladať siahodlhé bájky - spomeniem len dôležité veci. A možno aj po poradí.Nuž, akcia obrovská. Rzeszow je o tretinu menší než Košice počtom obyvateľov, ale o dosť väčší v rozlohe. Ale inak sú si dosť podobné obe mestá - paneláky, semafory, rovina i vietor. A tiež zaujímaví ľudia. Ale čo sa týka organizácie a techniky - klobúk dole! Nákladných aút bolo asi osem. terénnych zo päť. Diel, kanónov, mínometov - tucet. Jedla (ako v Poľsku napokon vždy) na tony. A nie hocakého - žurek (chlebová polievka) vynikajúci, hrachufka výborná (aspoň v prvý deň), bigos tradične squellý. Chlieb bol plný rasce, ale chrumkal i chutil jedna radosť. Výhodou bolo, že ráno doviezli dve plné poľné kuchyne, a do večera kto chel, ten jedol, čím sa predišlo nátresku pri mise i odpadnutých hladošov. Ušlo sa dokonca aj bezdomovcom. Síce žiadny oficiálny program nebol, ale dalo sa vždy niekde posedávať, postávať i fajčiť. Popíjať herbate. Lub kafe. A kecať - Poliaci sú, aspoň teda naši kamaráti, veľmi milí ľudia a po troške už začínajú rozumieť, čo im vravíme - tým viac, čím viac my hovoríme poľsky. Czi ma pan jescze hrachufke? I jaky to mozdziarz tutaj na pokazke?Spali sme v škole. To som už raz zažil - kedysi v Matejovciach. Obvykle sú to jednoduché rovnice. Škola = parkety; hostia v čižmách a blato vonku = dlhé hodiny špárovania. No dobre, nebolo to až také hrozné, ale nejaké slzy aj nadávky určite padnú. Ibaže by to dobrovoľníci a najmä dobrovoľníčky z miestnej vojenskej školy, ktorí nám varili, strážili a všeličo robili, ešte stihli upratať...Pred vystúpením sme v rámci propagácie previezli sa mestom na náklaďákoch, motorkách a všeličom. To bolo super. Ako správna Červená armáda sme išli iba na červenú (Naš krasnyj), pokrikovali na kobiety že "kobiety" a na zvyšok "da zdravstvujet Poľskaja sovetskaja socialističeskaja respublika" aj Wojciech Jaruzelski. Za nami šli potom Nemci s guľometom, a sem-tam sa ozývala streľba - len neviem, či strieľali vlastných oneskorencov, alebo tých, čo nám, Sovietom, zamávali... "ich habe mit den bolschewiken paktiert!" Mesto majú swietne, ladne, a dominuje mu veľký pomník, ktorý ani nechcite vedieť ako oni sami nazvali, postavili ho Rusi a sú na ňom voľajakí panáčikovia v nemeckých helmách. To caly swiat zwariowany!!!Samotné vystúpenie bolo na vysokej úrovni a jedno z najlepších, čo som zažil. Normálne postavili strážnicu, vedľa nej domček, dovliekli voz a potom to všetko vyhodili do luftu. Dokonca mali aj lietadlo, ktoré akože bombardovalo!!! Naletelo, zakerovalo, chvíľka pauza a potom bum-bum-bum, na zemi výbuchy, Nemci rozhadzujú rukami-nohami, pilot sa chechtá. Samolot síce nebol originál, nemal po sebe hakenkrajcy, ozajstná bomba by ho rozlomila napoly a keby aj nebodaj spadol na Nemca, iba by mu poškrabal helmu - ale aj tak, bolo to super. Veď pomyslite, čo to dá načasovať akciu podľa lietadla, keď aj tak nikdy nič nevychádza - a tu to vyšlo na sekundu! A prajem vám počuť tú protilietadlovú paľbu, keď sa lietadlo ukázalo!Motoriek bolo na vystúpení päť, každá so sajdkárou. Neznalý by si ešte mohol pomyslieť (ako poznamenal ktosi), že Druhá svetová bola nejaký motokros. Ale aj náklaďáky sa dobre zapojili, aj GAZ-y, dokonca privliekli delo - a sypali z neho! (nabíjali ho síce spredu, lebo záver bol zavarený, ale mne, odchovancovi historického šermu, to ani nepripadalo čudné...)Dokonca mali byť aj dva gumenné člny, a vlastne aj boli, a mal byť z nich celý výsadok - dva člny cez riečku 5 a pol metrovú, motory naplno, trojčlenný výsadok by sa zapichol do brehu a potom uráááá! Už som mal dohodnuté, kto ma bude fotiť, ako sa zapichávam, keď to v poslednej chvíli zrušili. Žeby nízky stav vody? Ba kieho! Veď keby som si ľahol, aj sa zatopiť môžem!Samozrejme, zasekla sa mi zbraň. Ja už neviem, ja som asi nejaký prekliaty pacifista, furt sa mi musí dačo zaseknúť. Keby som dakoho chcel zozadu šmyknúť lopatkou, vo vzduchu by sa mi zasekla. To je des. V celej puške je iba jedna maličká dieročka, a mne sa podarilo do nej narvať náboj tak šikovne, že som ju 5 minút kmásal, potom som radšej zomrel, a potom sme ju ešte aj museli rozobrať. Zase som ušetril náboje. Už som fakt ako ten majiteľ tanku v Tekove, čo simuloval vytečený olej, len aby nemusel téčko namočiť do potoka... (inaxie, teraz ma napadá, že ten tank bol úplne v poriadku, kým som sa ho nedotkol...) Ale to nevadí. V prednej línii bolo aj tak nebezpečno. Istý nemenovaný Pali má slušnú dieru v telogrejke, a to si ani nevšimol, kto ho z necelých dvoch metrov strelil... (len ja jediný mám alibi).Celá udalosť sa skončila tiež na sekundu presne - hlásateľ povedal "koniec" a v tom okamihu spadli posledné trámy horiacej búdky. Bravo, časovači!A konečne som mal v ruke ostrý špagin. Poliakom totiž, lebo oni podľa zákona nemôžu vlastniť ani znehodnotené zbrane, doviezli kvéry filmári. Ba veru! Tie isté samopaly, ktoré ste všetci videli vo filme Štyria tankisti a pes, som držal v rukách! A tiež v akcii, presne ako vo filme, nefungovali! Pretože keďže boli ostré, nemali po výstrele slepého náboja v hlavni dostatočný tlak na znovunabitie, a dalo sa z nich páliť iba jednotlivo. Aj to nie vždy. Zasekávali sa v nich prázdne nábojnice a hrkali potom pod plechmi... Nuž, aspoň vidíte, prečo sa nikdy nenatočilo pokračovanie.Iba na jednu vec Poliaci nemysleli. Na chla... občerstvenie. Dostali sme síce jeden lístok na pivko, ale bolo iba štvordecové, a zloté sme väčšinou nemali. Našťastie, akosi sa stále našiel niekto, čo nás pozval, a ešte neskôr, keď už nádeje zhasli, sme vystrúhali také smutné tváre, že zničohonič sa všade masovo objavili fľaše Zubrovky, vodky a bohvie čoho ešte, najviac to pripomínalo riedidlo Tamiya. A tak nakoniec bolo veselo, že až... Do tretej v noci.Nebudem spomínať, čo kto vyviedol. Ale mám pocit, že by sme sa nabudúce mali krotiť. Sme predsa len hostia. Nepôsobí pekne, ak sa chlapík zdvihne zo stola, povie dve-tri medzinárodné slová (Kur...a-je...ť), a zase zaspí. Aj keď je iba jeden... Lebo síce Poliaci majú pochopenie pre Rzecz pospolitu, ale nemusia vždy pochopiť našu reč poslopitú...!Ale čo, hádam si zvyknú... alebo prídu oni k nám a pomstia sa!Čo tak pozvať ich na ples?(ešte varovanie ? malinové ani višňové piwo nie bardzo dobrze. Oto psia krew...)Spomeniem ešte, ako sme na druhý deň ráno rozosmiali dve predavačky. Ja v uniforme radzieckej a Karol v uniforme niemeckej zašli sme do obchoďáku. Neviem, či sa na nás dívali okoloidúci preto, že sa báli, že ich budeme kopať ja od východu a Karol od západu, alebo pre naše kmásavé pohyby, podliate oči a chrapľavé hlasy. Ale keď som prezeral minerálky, ktorá má viac horčíkových iónov, predavačka sa dívala načisto chápavo a Karol sa teda spýtal rovno: "Prosze pani, ktora woda jest najlepsza po opiczy, po alkochole?" I pani szybko pokazala...A keď som kupoval cigarety, na stene som zbadal nápis: "Alkohol skodzi zdrowiu". S výčitkou v hlase vravím: "Teraz mowi..." Na čo sa pani s výkrikom "Zapozdno!" začala chlámať na celé kino...A poľské dopravné značky - to je námet na celý román. Spomeniem len názvy, ktoré sme im dali - "pozor, domčeky a stromčeky", "gazely v povetrí", "panák s chromou nohou", a jednoznačne vyhráva "dievčatko s lízatkom" - čo je fakt také dieťa zo South Parku, v ruke má obrovské lízatko a na tvári blažený výraz. Pod číslom ciest sú obvykle záhadné čísla a farby, zrejme nejaké slobodomurárske. A názov dediny sa nepíše pri vstupe do obce ako u nás, ale na hranici územia - čiže vidíš tabuľu s nápisom Kozojedy, pod ňou preškrtnuté Ustrzyky, a okolo čierny les. Alebo šíre polia. A v dedine potom zase nevieš, v ktorej preboha si, lebo na začiatku píšu iba "domčeky a stromčeky". Sem-tam sa objavil aj nápis v slovenčine (veď hranica je blízko), ktorý vyzeral asi tak: "Vytáme vas". To však nevadí, Poľsko je krásny kraj!Akcia skončila, podali sme si ruky, pojedli šalátu, odišli. Spomienky ostali. Musím sa poďakovať našim poľským kolegom, výborne zvládli akciu. Vraj stála 600-tisíc. Oplatila sa. Zostáva len nabudúce pozvať (a pohostiť) ich. Možno by sa dali nahovoriť aj na šerm... Neviem či viete, ale Rzeszow má nádherný erb...P.S.: Vraj po našom odchode boli nejaké rozruchy. To preto, že akciu nazvali Oslobodenie, a vraj to vtedy v 44-tom oslobodenie nebolo. Veru veru, mali asi Rusi tých Nemcov radšej nahnať všetkých do Poľska a nechať tak...Juraj Korpa

Komentovať