V článku si trošku posvietime na často používané skratky v šermiarskych diskusiách a nielen to.

Slovo úvodom

Od oficiálneho ukončenia šermiarskej sezóny už uplynul nejaký ten mesiac a momentálne na podujatia „chudobné“ obdobie je presne to, čo je možné nazvať tzv. uhorková sezóna. A tá už tradične so sebou prináša jedinú zmysluplnú (a zároveň len „zmysluplnú“) verejnú aktivitu priaznivcov histórie rôznych úrovní, ktorou je, zase a znova, nikdy nekončiaci boj na diskusných fórach všetkých známych i menej známych na históriu, šerm a historické vojenstvo orientovaných webov. A ako jeden, aj keď v posledných rokoch podstatne menej aktívne bojujúcich v tomto spore, som sa odhodlal vyjsť opäť raz s kožou na trh a skúsiť krátkou úvahou obohatiť všetkých, ktorí sú ochotní zabiť niekoľko minút svojho vzácneho času prečítaním si tohto článku, ktorý by aspoň teoreticky mohol priniesť o čosi viac svetla do sporu medzi „keckami“ a „LH fašistami“, ale poskytnúť tiež určitú možnosť pre nerozhodných, a to v podobe prípadnej voľby akéhosi kompromisu, ktorý by sme azda mohli nazvať zlatou strednou cestou medzi týmito dvoma „extrémami“.

Terminológia

Aby som mohol čo možno najpresnejšie, z môjho subjektívneho pohľadu, definovať pre článok podstatné súvislosti, je nevyhnutné, aby som si vypracoval nejaké tie „skratky“ v terminológii, pričom v nej budem vychádzať z už zaužívaných a rokmi overených pojmov v našej komunite. Uvedené definície jednotlivých termínov nepochádzajú zo žiadnych oficiálnych zdrojov, ide o moje vysvetlenie daných termínov tak, aby bolo čo možno najzrozumiteľnejšie a zároveň v maximálnej možnej miere čo najviac vystihujúce podstatu danej aktivity či človeka danej aktivite sa venujúceho. Verím, že v prípade nesúhlasu s termínmi sa nespokojné hlasy ozvú a s trochou šťastia budú dané „definície“ upravené k lepšiemu.Kecka = hanlivý výraz pre človeka disponujúceho absolútne nevyhovujúcim a na historických reáliách sa nezakladajúcim vybavením, ktoré je verejnosti prezentované práve ako historické. Termín „kecka“ je odvodený z českého výrazu pre jednoduchú športovú obuv, ktorá bola niekedy používaná s väčšími či menšími estetickými úpravami ako výstrojná súčiastka kostýmu.LH fašista = hanlivý výraz pre človeka venujúceho sa living history (= oživená história) vychádzajúci práve z internetových diskusií, kde mnohí z týchto ľudí aj napriek svojmu zámeru šíriť osvetu vyvolávajú odpor zo strany historickej problematiky menej znalých diskutujúcich svojím pomerne radikálnym prístupom k svojmu hobby.Living history (oživená história) = prístup k problematike, snaha o čo možno najvernejšie stvárnenie reality konkrétneho historického obdobia na konkrétnom historickom území v celom komplexe vtedajšieho spôsobu života človeka či skupiny ľudí. Termín je často chybne chápaný ako úroveň vybavenia jednotlivca, tiež ako výsledný bod snaženia sa o dosiahnutie historickej vernosti.Reenactment = aktivita, v ktorej ide o rekonštrukciu vojenskej jednotky so všetkými aspektmi vojenského života na pochode, v tábore, počas výcviku či v stretnutí s nepriateľom.Historický šerm = spôsob prezentácie histórie pred verejnosťou najčastejšie formou šermiarsko-divadelných predstavení, kde šerm je často v rámci bezpečnosti a diváckej atraktívnosti ukrátený o množstvo funkčných prvkov a odevy nesú skôr znaky divadelných kostýmov ako funkčných kusov oblečenia.Pozerateľné minimum (z českého „koukatelné minimum“) = umelo vytvorený termín pre úroveň znázornenia historickej postavy či udalosti, kde nie je kladený dôraz na detailné spracovanie, ale aj napriek tomu je cieľom dosiahnuť vizuálne verný historický obraz rešpektujúci predlohy, z ktorých sa pri jeho zostavovaní vychádza.Je nutné dodať, že všetky termíny spolu súvisia a navzájom sa prelínajú svojimi aktivitami, keďže mnohé z podujatí poskytujú priestor zúčastniť sa ako „keckám“, tak „LH fašistom“, hlavným miestom ich „konfliktu“ sú nespočetné internetové diskusie. Rovnako tak napríklad pod termínom „living history“ je v anglicky hovoriacich krajinách či v západnej Európe často ukrytá aktivita, ktorú v slovensky a česky hovoriacich krajinách označujeme ako „historický šerm“ a pre rekonštrukcie bitiek, vojenských udalostí a vojenských jednotiek je skôr používaný práve termín reenactment, pod ktorým sa pre zmenu u nás často ukrývajú kluby vojenskej histórie (KVH) orientované predovšetkým na obdobie 1. svetovej vojny a mladšie. Azda najtypickejším charakteristickým rysom všetkých spomínaných aktivít a ich priaznivcov je snaha o dosiahnutie historickej vernosti. A vzhľadom k tomu, že historická vernosť je pojem značne subjektívny a je zároveň ovplyvnený tiež mnohými aspektmi súčasného života (dostupnosť informácií, financie, motivácia, čas a mnohé iné), je tiež zároveň najtypickejším charakteristickým prvkom, ktorý všetkých týchto ľudí núti sa navzájom škatuľkovať a uzatvárať sa vo svojich komunitách. Čo je koniec koncov prirodzené, pretože ako sa vraví „vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“...

Niekoľko mýtov o LH

Aj napriek dnešnej dostupnosti informácií dochádza z tých najrôznejších dôvodov k mylnému chápaniu toho, čo LH je a čo LH nie je, kto LH je a kto LH nie je, ktorá akcia je LH a ktorá zase nie je, kde sa LH začína a kde sa LH končí a tak podobne. Obzvlášť ľudia z „druhého brehu“ sa snažia stúpencom LH dokazovať, že vlastne nič také neexistuje a nikdy existovať nebude, pričom vedome či nevedome zabúdajú na jeden dôležitý faktor, ktorým je to, že oživená história je síce snaha o čo možno najvernejšie stvárnenie reality konkrétneho historického obdobia na konkrétnom historickom území v celom komplexe vtedajšieho spôsobu života človeka či skupiny ľudí (vid. Terminológia), avšak táto snaha je limitovaná možnosťami súčasnej spoločnosti. Ako príklad by som použil skutočnosť, že kým dajme tomu v 13. storočí bola pre človeka výroba odevu priorita a súvisela aj s inými aspektmi jeho existencie (chovať ovce kvôli jedlu, ostrihať ich, spracovať vlnu, ušiť si odev a podobne), súčasný človek a priaznivec histórie musí síce pracovať tiež, ale jeho práca len málokedy priamo súvisí s postavou, ktorú predstavuje vo svete oživenej histórie, a tak práve výrobe odevu sa venuje vo svojom voľnom čase po práci. V tom voľnom čase, keď náš predok odložil práve ušitú tuniku a šiel dajme tomu hrať sa so svojimi deťmi. Preto sú, aj keď sa to mnohým bude zdať zvláštne, určité ústupky a okľuky nevyhnutné (kupovanie látok bez nutnosti sadiť semienka konope, meč ukutý bez toho, aby LH fašista fáral železnú rudu či ďalšie podobné už známe extrémy). Nehovoriac samozrejme o tom, že dnes sme limitovaní najmä súčasným chápaním morálky, etiky, spoločenskými a právnymi normami, ktoré síce majú základ v minulosti, ale ako všetko v existencii človeka sa storočiami menilo a vyvíjalo až do súčasnej podoby.Ďalší obzvlášť populárny mýtus znie nejako takto: „LH fašisti nútia ľudí robiť LH“. Odhliadnuc od nesprávnej formulácie „robiť LH“, vid. vyššie, ide nepochybne o mylné tvrdenie. Položme si otázku – prečo by to robili a čo by z toho mali? Nie je azda oživená história hobby ako každé iné a ako také dobrovoľné? Chceš? Rob. Nechceš? Nerob. Je to jednoduché. Je však pochopiteľné, prečo je tento mylný výklad taký rozšírený. Kľúčovým slovom je slovo „história“, ktorú sa práve oni viac či menej úspešne snažia „oživovať“ a následne ju ako históriu prezentovať. Slovo história sa vyskytuje tiež napríklad v termíne „historický šerm“, čo je v podstate, najmä v posledných rokoch akási opozícia voči LH (myslené obrazne na základe vzťahu staré vs. nové, keďže zjednodušene je možné povedať, že living history na našom území sa vyvinulo akýmsi sprísnením nárokov na pôsobenie v historickom šerme), osobne by som to prirovnal k utečeneckému táboru, kam utekajú ľudia, ktorí nemajú schopnosti, možnosť alebo iba snahu oživovať históriu, a teda v dosť podstatnom množstve sa uchyľujú k rôznym okľukám a trikom, ako históriu prezentovať bez toho, aby sa jej vlastne venovali. A tu dochádza ku konfliktu, ten vyvolávajú hlasy nespokojných „LH fašistov“, ktorí poukazujú práve na slovo „história“ v termíne historický šerm a apelujú na to, aby to, čo je prezentované ako historické, skutočne históriu predstavovalo. Vďaka tomuto a tomu, že sa objavuje na Slovensku a v Česku stále viac združení, ktoré sa venujú rekonštrukcii a oživovaniu pôvodného európskeho šermiarskeho umenia, objavuje sa ďalšia kľučka a vzniká termín „scénický šerm“, kde je podľa zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“ možné aplikovať pri verejnej prezentácii prakticky čokoľvek bez obavy z toho, že sa stúpenci oživenej histórie budú voči takejto prezentácii búriť. Prípadne existuje ešte ďalší populárny odskok, ktorým je staré dobré fantasy, to odoberá vietor z plachiet aj tým najtvrdším LH fašistom, prípadne títo túto formu „robenia histórie“ vedome prehliadajú.Práve vďaka tlakom ohľadne histórie na historických a sčasti aj scénických šermiarov sa dostal do povedomia ďalší mýtus – LH fašisti nemajú toľko kamarátov ako šermiari. Nazdávam sa, že keby to tak skutočne bolo, tak neexistujú spolky zamerané na oživovanie histórie a ani rôzne projekty, v ktorých sa angažujú práve viaceré združenia. Nekonali by sa tiež podujatia verejne prezentujúce výsledky bádania týchto spolkov, nekonali by sa akcie za „zavretými dverami“, nekonali by sa semináre, výstavy, nevychádzali by publikácie a weby spomínaných združení by neboli navštevované. A najmä by sa medzi nimi neobjavovali stále nové tváre a ich rady by sa pomaly, ale isto nerozrastali, nevznikali by nove spolky, nové podujatia a podobne. V podstate by som tento a niekoľko podobných mýtov prirovnal k tomu, čomu sa hovorí kopanie umierajúceho koňa.Tieto a ani podobné tvrdenia (LH fašisti nevedia šermovať ani napriek tomu, že práve medzi nimi je množstvo priaznivcov pôvodného šermiarskeho umenia, LH fašisti nevedia zabaviť diváka ani napriek tomu, že dokážu pripraviť celodenné podujatia s pôvodnými remeslami, hostinami, tábormi či bojovými ukážkami so značnými počtami účinkujúcich, LH je nudné a divák ho nechce napriek tomu, že nie každá aktivita living history je prehnane rozsiahla prednáška a mnohé ďalšie) však samotnej oživenej histórii neškodia tak, ako mu škodia práve jeho stúpenci samotní, predovšetkým ti „začínajúci“, ktorí skratku LH chápu, prípadne im táto bola definovaná ako meradlo kvality, ako úroveň vybavenia a materiálu odpovedajúceho dobovým reáliám a vyrobeného zaručene dobovými postupmi, ako cieľ, ktorý je nutné dosiahnuť, aby boli akceptovaní, resp. uznávaní malou a úzkou komunitou odborníkov (pod týmto rozumejte opäť termín „LH fašisti“ a to aj napriek tomu, že sa medzi nimi skutočne pohybuje mnoho historikov, archeológov, reštaurátorov a ďalších na historické bádanie zameraných profesií), aby jednoducho mohli konečne hrdo svetu oznámiť „Ja som LH!“ a vystaviť na obdiv svoj ručne šitý vlnený odev, ručne šité prevrátené topánky a kopiju s ručne kovaným hrotom.Je viac ako nutné si uvedomiť, a to čo najskôr, ideálne ešte predtým, ako sa oživenej histórii začne človek venovať, či už ako aktívny príslušník „hnutia“ alebo „len“ ako odporca, že neexistuje nič ako cieľová stanica, neexistuje ono spomínané „Som LH!“, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou nie je možné vytvoriť naozaj dokonalé stvárnenie reality života našich predkov, v podstate je zábavné a priam naivné čo i dúfať, že dosiahneme rovnaký stav, aký panoval v nami prezentovanej historickej dobe, že históriu skutočne oživíme v jej pôvodnej podobe a forme. Oživovanie histórie je bohužiaľ nikdy nekončiaci proces, kde dôležitá nie je ani tak úroveň, ktorú sme schopní dosiahnuť, ale neustály vývoj a práve snaha o maximálne možné priblíženie sa realite životov našich predkov, neustále posúvanie hraníc a ich opätovné prekonávanie. Nazdávam sa, že niet pre vysvetlenie LH lepší a výstižnejší spôsob, ako „zázračná formulka“, ktorá zaznela pred niekoľkými rokmi vo Frýdlante práve počas rozhovorov na túto tému: „LH nie je cieľ, LH je cesta.“

„Cimrmanov krok stranou“?

Ako vyplýva z úvodu, v súčasnosti dochádza k akejsi polarizácii či radikalizácii v závislosti na kvalite prezentácie histórie a pohľadu na ňu, a to nielen medzi zástancami „living history“ a opačným extrémom označeným ako „keckári“, ale tiež som mal možnosť osobne zaznamenať selektovanie sa medzi šermiarmi, kde na jednej strane barikády stoja zástancovia šermiarsko-divadelnej produkcie, teda smeru, ktorý je tradičnou predstavou termínu „historický šerm“ (pričom sa patrí upozorniť na fakt, že podstatná časť „keckárov“ pochádza práve z tejto časti komunity), tá druhá strana patrí zástancom šermu a jeho štúdia ako pôvodného európskeho bojového umenia. Položme si teda spoločne otázku, či je možné voči tejto polarizácii nájsť nejakú rozumnú alternatívu napríklad pre ľudí, ktorí zatiaľ z najrôznejších dôvodov nepodľahli „living history“, ale na druhej strane nechcú byť prepieraní v internetových diskusiách ako „keckári“. Práve za týmto účelom vznikol, presnejšie povedané bol vymyslený a následne veľmi rýchlo spopularizovaný termín Ladislava Tomiča, ktorý je v komunite známy ako Wothan, jeden z autorov dlhoročného „living history“ projektu Curia Vitkov. Tento termín môžeme do slovenčiny preložiť, hoci to bude v podstate zbytočné, ako „pozerateľné minimum“ a je možné ho chápať ako akúsi fiktívnu hranicu, za ktorou sa začína slovo „história“ vytrácať. Na rozdiel od „living history“ sa v tomto prípade nezáleží na detailnom spracovaní či stvárnení postavy či udalosti, nikoho nezaujíma, či materiál použitý na kostým je vlna alebo jej napodobenina, ak strih odevu zodpovedá historickej predlohe, či prilba je vykutá z jedného kusu, alebo je zvarená z dvoch dielov, ak tento zvar nevidieť, či obuv bola ušitá ručne alebo strojom, kým vyzerá ako obuv na obraze. Jediným a zásadným kritériom je, aby bola pri zostavovaní vybavenia, ktoré budeme pravdepodobne následne prezentovať na verejnosti, dodržaná vizuálna hodnovernosť v závislosti na historickej predlohe, aby celok nekazilo nič vyslovene atypické, rušivé a už na prvý pohľad do koncepcie nezapadajúce. Zjednodušene povedané, ak sa pozriem na zdroj, podľa ktorého som kostým s príslušenstvom zostavoval, mal by som sa na neho podobať tak, aby môj kostým obsahoval všetky typické prvky jeho predlohy. Pri zostavovaní kostýmu mušketiera by som tak mal mať okrem odevu správneho strihu aj pre mušketiera typickú pokrývku hlavy, typickú nízku obuv, mal by som vlastniť (a tiež samozrejme vedieť používať) pre mušketiera typickú mušketu a podobne. To, či ma mušketa pažbu z orecha alebo čerešne, je bezpredmetné.Aj napriek tomu, že sa „pozerateľné minimum“ javí ako skvelá možnosť pre všetkých tých umiernených alebo len nerozhodných, má jeden obrovský nedostatok, ktorým je veľmi subjektívne chápanie slova minimum. To, čo sa niekomu ako minimum javí, inému ako minimum nestačí, a tak môže dochádzať aj medzi „minimalistami“ k určitým rozbrojom a nezhodám, ktoré už na prvý pohľad nesú všetky znaky tých, ktoré majú medzi sebou zástancovia „living history“ a „keckári“. Nehovoriac o tom, že možnosť skĺznutia „minimalistov“ k jednej či druhej strane je viac ako vysoká a navyše úplne bežná, takže aj medzi „minimalistami“ nájdeme zástancov pôvodných materiálov, dobových výrobných postupov a uzavretých akcií pre najbližších podobne zmýšľajúcich, no i napriek tomu nemôžeme, presnejšie nemali by sme si ich mýliť s priaznivcami „living history“.Aj napriek tomuto nedostatku zastávam názor, že práve „pozerateľné minimum“ je ideálnou možnosťou práve pre všetkých, ktorých poznáme ako historických alebo scénických šermiarov, a aj vďaka nemu by sa mohli vymaniť z tvrdení mnohých radikálov, že vedome či nevedome podvádzajú divákov tým, že im ako históriu podávajú čosi, čo s históriou má len pramálo spoločného. Na druhej strane, kto by mohol niečo vytýkať človeku, ktorý predstavuje divákom rytiera, ktorý ako rytier skutočne vyzerá, na scéne ako rytier vystupuje a šermuje? Nehovoriac o tom, že už dnes je šermiarsko-divadelná scéna pomerne slušne zastúpená skupinami, ktoré ponúkajú nielen kvalitne spracované vybavenie, ale aj šerm založený na pôvodných bojových technikách a s odborníkmi prekonzultované a naštudované divadelné kusy, za ktoré sa nielenže oni sami nemusia hanbiť a divák z nich má skutočne hodnotný zážitok ako po stránke umeleckej, tak i historickej, ale aj ďalšie šermiarske zoskupenia ich môžu vnímať ako inšpiráciu a vzor toho, čo je možné dosiahnuť. Mimochodom, ako „pozerateľné minimum“ môžeme definovať aj úroveň vybavenia u väčšiny združení a jednotlivcov venujúcich sa napoleonskému reenactmentu, kde štandardy vybavenia jednotlivca sú nastavené tak, aby zastúpenie nejakého výrazného historického extrému bolo minimalizované.

Informácie hýbu svetom

Ako už bolo spomínané vyššie, všetky aspekty oživovania a predstavovania histórie navzájom súvisia a aj napriek stále väčšiemu počtu nových termínov a skratiek, ktorých cieľom je čo najpresnejšie vymedziť a určiť hranice jednotlivých archeotypov pre nás obľúbených činností, pre laického diváka sú takmer bez výnimky všetky tieto aktivity nahádzané do jedného vreca ako „historický šerm“, ktorému nemožno určite uprieť jedno – fakt, že „bol prvý“ (týka sa nášho územia a na ňom pôsobiacich šermiarskych autorít, vzhľadom už k spomínanému prelínaniu sa s termínom living history v západných krajinách) a ako taký sa zapísal do povedomia ľudí, tak nás ľudia poznajú, tak o nás hovoria, pre bežného človeka mimo komunity sme všetci historickí šermiari, prípadne ešte rytieri alebo mušketieri. Avšak pravdou je, že ako také sa vnímanie historického šermu v súčasnej podobe stáva zastarané a bude sa musieť začať buď pomaly prispôsobovať a svoje nároky na priaznivcov postupne zvyšovať, alebo časom zanikne pod záplavou nových termínov a skratiek, ktoré budú logicky viesť k novým a novým sporom, a to bez ohľadu na to, ako histórii a jej prezentácii divák podľa nás rozumie.Nedávno sa konala v Košiciach ďalšia z cechových hostín Spoločnosti Via Cassa, kde súčasťou programu bola prezentácia s fotografiami z úplných počiatkov Spoločnosti konfrontovaná so súčasnosťou. Pokiaľ by sa mal z tejto prezentácie vyvodiť okrem výbuchov smiechu nejaký záver, tak ten, že dnes máme ďaleko väčšie možnosti, čo sa týka prístupu k informáciám a že nadšenie, snaha a srdce dnes už nestačia, z čoho vyplýva nasledovné – je jedno, ktorá skratka je na jednotlivca či spolok aplikovaná, podstatné je, ako sa pristupuje k informáciám, ich spracovávaniu a aplikovaní na tú ktorú činnosť a až táto schopnosť sa odzrkadlí na výsledku.

Poznámka na záver

Som členom Spoločnosti Via Cassa od jej vzniku a autorsky som sa podpísal pod mnohé projekty Spoločnosti. Preto by som rád poznamenal, že hoci v Spoločnosti Via Cassa figurujú jednotlivci, ktorí sa venujú divadlu, rekonštrukcii šermu či zápasenia a jej členovia sú pravidelne zaradzovaní do vojenských jednotiek, nikto zo Spoločnosti Via Cassa nikdy neprezentoval toto združenie ako spolok venujúci sa „living history“, a preto dúfam, že tento článok bude chápaný ako nezaujatý a popisujúci momentálny stav veci s maximálnou možnou dávkou objektivity, že nebude považovaný za provokáciu tej či onej komunity, ale skôr ako predmet na zamyslenie sa a rozumnú diskusiu. Koniec koncov, nejde o serióznu vedeckú štúdiu, ale len o krátku úvahu založenú na sledovaní a vnímaní súčasnej „šermiarskej“ scény.

Komentovať