V poveľkonočnom čase Vám prinášame veľmi zaujímavý tematický príspevok – tentokrát z pera mladého historika Maroša Tomasa o reholi strážcov Svätého Hrobu. V našom fotocykle košických reálií, nadväzujúc na vianočné betlehémy, Vám tu zároveň v obrazovej prílohe ponúkame ako doplnenie pohľady na Božie hroby košických kostolov.

Dni utrpenia Krista, jeho smrti a zmŕtvychvstania sú centrom cirkevného roka. Jeho význam rástol a získal osobitné postavenie najmä v stredoveku. Veľkú úlohu v tom hrala rehoľa kanonikov Sv. Hrobu.

Úplný názov rehole znie: „Ordo canonicorum regularium custodum sacrosancti Sepulchri Dominici Hierosolymitani“. U nás ich voláme „Rehoľní kanonici strážcovia jeruzalemského Sv. Hrobu Pána“, skrátene aj „krížovníkmi“, či križiakmi. Keďže však toto označenie jasne nerozlišuje o aký krížovnícky (križiacky) rád ide, pretože tu patria napríklad johaniti, templári, sv. Ducha a ďalšie, vhodnejší je termín „strážcovia Sv. Hrobu“, „božohrobci” či „kanonici Sv. Hrobu”.

Podľa legiend bol rád na založený ešte sv. Jakubom či sv. Helenou. V skutočnosti vznik kanonikov strážcov Sv. Hrobu Jeruzalemského je spätý s prvou križiackou výpravou, v období krátko po dobytí Jeruzalema v júli 1099. Zásluhy na jeho založení sa pripisujú priamo prvému kresťanskému vládcovi Jeruzalema Godfrídovi z Bouillonu. Ten mal vtedy ustanoviť pri bazilike Sv. Hrobu skupinu bratov kanonikov. O reholi ako takej môžeme hovoriť s určitosťou až po roku 1114, keď rehoľa dostala od jeruzalemského patriarchu Arnulfa regulu sv. Augustína. Najvyšším predstaveným božohrobcov bola hlava katolíckej cirkvi, teda sám pápež. V samotnom čele rehole ho reprezentoval jeruzalemský patriarcha.

Vďaka podpore Cirkvi nebolo pre kanonikov ťažké nájsť svojich priaznivcov a tak sa pomerne rýchlo rehoľa rozrastala v prvých desaťročiach 12. storočia nielen vo Sv. Zemi, ale aj v západnej, strednej a východnej Európe. Najvýznamnejšie európske kláštory rehole kanonikov Sv. Hrobu boli: Warwick v Anglick, Barletta v Taliansku, Denkendorf v Nemecku, Calatayud v Španielsku, Miechov v Poľsku, v Prahe na Zderaze, v chorvátskej Glogovnici a v Perugii v Taliansku. O rýchlom rozšírení rehole a jej popularite svedčí napríklad aj udalosť z roku 1131, keď aragónsky kráľ Alfonz I. tri roky pred svojou smrťou vo svojej záveti odkázal celé svoje kráľovstvo spoločne templárom, johanitom a kanonikom Sv. Hrobu.

Na územie Uhorska sa dostala rehoľa ešte koncom toho istého storočia. Prvá správa o rehoľných kanonikoch strážcoch jeruzalemského Sv. Hrobu Pána na území dnešného Slovenska je z roku 1212, keď ich uhorský kráľ Ondrej II. obdaril výsadnými právami a územnými majetkami v širšom okolí dnešného Chmeľova a Medzianok. V roku 1313 kanonici odišli na Spiš, kde získali výmenou od pánov z Veľkej Lomnice a Brezovice majetok Lendak a na tomto území mali svoj kláštor až do roku 1593. Na Spiši sa darilo strážcom Sv. Hrobu úspešne vykonávať svoju činnosť a aj kvôli tomu im mesto Kežmarok v roku 1368 zverilo do správy kostol sv. Alžbety. Kanonici Sv. Hrobu sa od začiatku svojej prítomnosti v Lendaku aktívne zúčastňovali na osídľovaní, respektíve doosídľovaní severného Spiša, hlavne Zamaguria. Najvýznamnejšie obce, ktoré rehoľníci vlastnili, boli Lendak, Spišské Hanušovce a Nižné Lapše. Okrem nich mali v držbe aj dnes už neexistujúcu dedinu Keheľ, o ktorej vznik sa sami pričinili. Istý čas božohrobci spravovali aj farnosť v Krížovej Vsi.

Po dlhotrvajúcich vojenských neúspechoch boli v roku 1291 križiacki vojaci vytlačení zo Sv. Zeme a s nimi museli odísť aj zástupcovia katolíckych reholí a tak kanonici Sv. Hrobu preložili svoje hlavné sídlo do Talianska, do kláštora sv. Lukáša v Perugii, ktorý mal však počas celej svojej existencie problémy s udržaním si ústrednej autority v reholi.

Koncom 15. storočia nastal zlom v živote rehole strážcov Sv. Hrobu. Pápež Inocent VIII., v snahe posilniť rehoľu johanitov v boji proti Turkom, bulou z marca 1489 zlúčil ju s rehoľou kanonikov Sv. Hrobu. Množstvo rehoľných domov tak padlo za obeť, keďže väčšina kláštorov v krajinách Európy prešla týmto do rúk prevažne rytierskej rehole johanitov. Toto rozhodnutie sa týkalo hlavne Talianska a niektorých kláštorov vo Francúzsku a Španielsku. Napríklad v oblasti strednej Európy však táto bula nemala žiaden účinok.

Pápež Alexander IV. po mnohých intervenciách svetských feudálov, medzi inými aj napríklad cisára Fridricha III. a jeho nasledovníka Maximiliána I., síce zrušil inkorporáciu a obnovil rehoľu kanonikov strážcov Sv. Hrobu už roku 1494 a sám sa dokonca vyhlásil za jej predstaveného, no rehoľa sa k svojej pôvodnej sile už nikdy nevrátila. Veľké straty rehole dovŕšil zánik viacerých kláštorov v Anglicku a Nemecku počas obdobia reformácie.

V súčasnosti existuje aj rytiersky rád Sv. Hrobu. Ide o veľmi prestížny pápežský rád so sídlom vo Vatikáne. Nedostatok starších prameňov a fabulácie predstaviteľov rytierov koncom stredoveku a začiatkom novoveku zahmlievajú konkrétne spojitosti medzi kanonikmi a rytiermi Sv. Hrobu. Od počiatku boli dominujúcou zložkou božohrobcov kňazi a ak sa aj v reholi nachádzala vojenská zložka rádu, nepresadila sa tak ako u templárov či johanitov. V súčasnosti existujúci rád rytierov Sv. Hrobu je z oveľa mladšieho obdobia. Po obnovení Latinského patriarchátu v Jeruzaleme v roku 1847 pápež Pius IX. priznal právo pasovať rytierov výlučne patriarchovi a už jestvujúci rytieri mali byť organizovaní do jednej skupiny pod jeho správou. O dvadsaťjeden rokov neskôr ten istý pápež zreorganizoval rytierov a udelil im status pápežského rádu. V nasledujúcich rokoch došlo ešte k viacerým reformám týkajúcim sa správy rádu, jeho hodností a organizačných záležitostí. Napríklad, bol to prvý rád pod priamym pápežským dohľadom, do ktorého mohli byť prijímané od roku 1888 aj ženy a to s titulom Dáma. Oficiálny názov rádu dnes znie „Rytiersky rád Svätého Hrobu Jeruzalemského“. Na jeho čele stojí Veľmajster – kardinál menovaný pápežom, spolu s hodnostármi Grandmagistrátu. Charakter rádu je v prvom rade čestný, s dôrazom na duchovné, charitatívne a spoločenské úlohy Katolíckej Cirkvi vo Svätej Zemi. Rytiersky rád Sv. Hrobu má v súčasnosti vyše 18 000 členov po celom svete zorganizovaných do približne 40 zastupiteľstiev – námestníctiev.

Od stredoveku existuje aj ženská vetva rehole kanonikov Sv. Hrobu, je však oveľa menej známa. Dôkaz o jej existencii, respektíve o predpoklade, že môže existovať, máme už z roku 1299, kedy boli vypracované stanovy rádu bratom Hugom. Ženské kláštory sa rozšírili najmä v Holandsku a Belgicku a to hlavne až v novoveku.

Božohrobci sa na rozdiel od iných križiackých (križovníckych) reholí od počiatku skladali predovšetkým z kňazov. Kanonici sa pôvodne zaoberali celebrovaním špeciálnej liturgie pre pútnikov v Jeruzaleme a starostlivosťou o Boží Hrob. Po rozšírení do Európy sa zaoberali najmä charitatívnou činnosťou v špitáloch, no významnou zložkou ich pôsobnosti sa stala aj výchovná práca pri školskej výuke a duchovná správa na inkorporovaných farách. Nesmieme však zabúdať ani na základný cieľ všetkých križiackych reholí – pomoc rehoľným bratom vo Sv. Zemi, či už materiálne, alebo aj regrutovaním dobrovoľníkov.

Pokiaľ ide o vonkajšie znaky, božohrobci nosili krátky čierny plášť, čierny talár a na ľavej strane pŕs mali červený patriarchálny kríž. Znakom kanonikov bol v čiernom poli červený patriarchálny kríž s infulou a berlou, v niektorých krajinách stojaci na lodičke. Predstavení kanonikov boli prepošti, priori.

Liturgia božohrobcov mala základ v ríte, ktorý sa používal vo Sv. Zemi a mal znaky vtedy prevažujúceho francúzskeho duchovenstva v počiatkoch križiackych výprav. Podstatou duchovnosti kanonikov Sv. Hrobu bola spomienka na posledné okamihy života Ježiša Krista na zemi, prejavujúca sa najmä v úcte k jeho mukám, smrti a zmŕtvychvstaniu. Podľa tradície v Jeruzaleme na pamiatku rímskych žoldnierov strážiacich Kristov hrob štyria kanonici vykonávali modlitby a bdeli pri Božom hrobe od rána Veľkého Piatka až do poobedia Veľkej Soboty. Večer sa všetci božohrobci zhromaždili pri hrobe spievajúc piesne a spoločne s veriacimi prežívali tajomstvo zmŕtvychvstania Ježiša. Po odchode z Jeruzalema a Sv. Zeme vo svojich kostoloch počas Veľkého Týždňa pripravovali Božie hroby, pri ktorých sa potom zhromažďovali veriaci modliac sa, počuvajúc kázne a získavajúc odpustky, aké predtým boli dávané pútnikom do Jeruzalema. Postupne sa budovanie Sv. Hrobu rozšírilo aj do ostatných kostolov a aj na naše územie. Vplyv činnosti kanonikov Sv. Hrobu sa mal prejavovať aj vo zvýšení počtu pútí do Sv. Zeme. Pre tých, čo si cestu za more nemohli dovoliť, sa po celej Európe vytvárali regionálne pútnické centrá. S oživením pútnictva súvisí aj rozvoj hospicov a špitálov, čo bola ďalšia činnosť, ktorú božohrobci vykonávali.

Po tridentskom koncile došlo k úpravám liturgie, no časť svojich obradov si božohrobci uchovali až do zrušenia rehole na konci 18., respektíve začiatkom 19. storočia.


Literatúra:

  • BOŻOGROBCY w Polsce. Miechów – Warszawa 1999.
  • NAKIELSKI, S.: Miechovia sive promptuarium antiquitatum monasterii Miechoviensis. Cracoviae 1634
  • TOMAS, M.: Príspevok k dejinám kláštora v Lendaku. In: Studia Historica Tyrnaviensia III., Trnava 2003.
  • VOJTAS, J.: Z minulosti križovníckeho prepoštstva v Lendaku. In: Spiš 1, Košice 1967.

4 komentáre ku “O božohrobcoch a Božích hroboch”

  1. Martin

    Veľmi zaujímavé čítanie. Vďaka :)

  2. mani

    PEKNE CITANIE A NIECO O JOHANITOH ? S TEJTO OBLASTI NALEZ NA MEGESKOM ZAMKU WWW CASTRUM .SK

  3. Maros

    Zaujimave arch. nalezy zatial nemaju vyraznejsiu oporu v pisomnych pramenoch. Nahradenie Johanitov Bozohrobcami je na zaklade dnesnych vedomosti zatial tiez nemozne potvrdit (ale ani uspokojivo vyvratit).
    Rehoľa kanonikov Sv. Hrobu sa od počiatku skladala predovšetkým z kňazov. V Šariši nemohli mať teda rytierske poslanie, alebo strážnu funkciu pri dôležitom prechode v hraničnom pásme, ako sa to domnievajú niektorí autori. Tieto názory autori okrem iného dokladajú existenciou znameho hrádku nad Medziankami, teda v oblasti ktorá mala patriť strážcom Sv. Hrobu. Aj keby sme pripustili, že hrádok mohol byť v ich vlastníctve, čo ale nie je dokázané, samotné kanonické zameranie rádu vylučuje ich vojenskú angažovanosť. Je zaujimave, ze sa zmienka o hradku nenachadza v ziadnom znamom dokumente o bozohrobcoch z 13.st ci 14.st, napriek tomu, ze este v r. 1349 sa o toto uzemie bozhrobci a miestna slachta sporili.

  4. mani

    Maros to je moj mail maneiraman@azet.sk prosim ta napis…. poslem fota z MUZEA A mozno to pomoze a este jedna vec , skadial alebo na ake nariadenie tu prisli NA CHMELOV

Komentovať