Boli sme oslovení ponukou zúčastniť sa natáčania dokumentárneho filmu jednej nemenovanej filmárskej spoločnosti. A keďže film sa týka 17. storočia a Miklušovej väznice, vďaka čomu spadá do náplne práce Via Cassa, dlho sme neváhali a pustili sme sa po boku Mirka Kolbašského a Milana Kolcúna, dvoch košických celebrít, do diela...Stretnutie bolo naplánované na jasné nedeľné ráno 10.2. o 9:00. Do akademickej štvrťhodinky sme sa všetci zišli pred Miklušovou väznicou a s napätím očakávali, čo sa po nás bude vyžadovať. Vstúpili sme do dôverne známych a veľmi chladných priestorov.Režisér Vlado nám v rýchlosti vysvetlil, čo sa bude diať a odobrali sme sa do jedinej vykurovanej miestnosti vo väznici. Tam sme sa všetci prezliekli do dobových odevov, zhlukli okolo teplej keramickej pece a čakali, kým nás zavolajú "na pľac".Dopoludnia sa nakrútilo zopár ilustračných scén, ako kat píše nemilosrdné rozsudky a neskôr slúžke ošetril hlbokú reznú ranu na ruke. Krvou sme nešetrili, a tak scéna vyzerala naozaj reálne. Medzitým si ostatní obzerali ďalšie miestnosti vo väznici alebo sledovali filmovanie. Hlavná odsúdená, Alžbeta Meszárošová, si zatiaľ spôsobovala rôzne zranenia, modriny, chrasty a iné znaky mučenia, pravdaže, len mejkapom a celou paletou očných tieňov. Odetá len v tenkých spodných šatách neskôr dostáva poslednú svätú spoveď v podzemnej cele a tým sa končí naša dopoludňajšia práca.Vyzimení a hladní, samozrejme v kostýmoch, odchádzame na obed do neďalekej reštaurácie. Cestou späť do väznice stretávame nielen udivených ľudí, ale aj Mirka Kolbašského a Milana Kolcúna, ktorí vás budú týmto dokumentárnym filmom sprevádzať. Prišiel už aj René, náš dvorný fotograf, a tak sme sa znovu pustili do natáčania i fotenia. Čakali nás najťažšie momenty. Nakrúcanie v chladnom, vlhkom a prašnom prostredí podzemnej mučiarne.Odsúdenci sa triasli od zimy sediac či kľačiac na kôpke slamy a kameňoch, spútaní drsným lanom a ťažkými okovami. Na tele mali hrôzostrašné zranenia, z nôh a rúk im stekala krv miešajúc sa s prachom a špinou. Sprievodcovia Mirko a Milan ukazujú jednotlivé podzemné miestnosti, vtedajšie mučiace nástroje, vysvetľujú rôzne praktiky. Nakoniec Alžbeta dostáva posledné rozhrešenie od kňaza a strážnik ju takmer nevládnu ťahá po kamenistej zemi na popravisko. Scéna ako z hororu, ale bohužiaľ je zo skutočnej minulosti. Zopakujeme ju ešte dvakrát a je koniec.Každý sa chce ešte odfotiť s odsúdenými, trošku si ich poťahať za vlasy, keď sú už spútaní. Ale hneď ako ich oslobodia, premrznutí na kosť bežia hore k peci. Na tvárach sa už objavujú úsmevy, spokojný je zjavne aj režisér. Rýchlo sme sa odlíčili, prezliekli do "civilu", pán režisér nám poďakoval za príjemnú spoluprácu, načrtol plány do budúcnosti, a tak sme sa v dobrom rozišli domov.Lucia Kernová

Komentovať