Náš prvý šermiarsky výjazd na Ukrajinu dopadol podľa jeho účastníkov veľmi dobre a všetci pevne dúfajú, že bol len prvý v dlhom (ba až nekonečnom) rade. Boli sme v dedinke (no, dedinke… 6500 obyvateľov) Čynadijovo neďaleko Mukačeva, pri starom zámku z 15. storočia, kde sa konal prvý ročník Festivalu stredovekej kultúry Strieboný tátoš. Čiže – bola česť zúčastniť sa prvého ročníka. A hoci sa zdá, že všetky akcie typu rekonštrukcia nejakej bitky, šermiarskych vystúpení a sprievodného tábora sú si viac než podobné, tentoraz bolo všetko inak. Nie veľmi, ale dosť. Dovoľte mi preto podeliť sa s našimi zážitkami z Ukrajiny. A to tak, aby naše skúsenosti zároveň mohli poslúžiť tým, čo pôjdu nabudúce. Nebudú súvislé a uhladené ako nejaký román, skôr rozdelené podľa (zaujímavých) tém. V takých akoby epizódkach ;)

Prechod hranice

To bola najobávanejšia časť cesty. O ukrajinskej hranici každý z nás počul nejaký hrôzostrašný príbeh, ako sa dlho stálo, 12 hodín, ako museli vyložiť kufre a vyzliecť sa, ako museli nechať v kontajneri polovicu vezených vecí a podobne. Keďže v našom prípade by to znamenalo vyložiť tri autá vrátane jednej dodávky, odhadom tak dve-tri tony materiálu, cenného a drahého, bez ktorého by sa akcia nedala robiť, mrvili sme sa pred hranicou na sedadlách poriadne. Napokon to však dopadlo dobre – málo áut, colníci síce zvedaví, no nie na kontrobandy, ale všeobecne na pekné repliky historických zbraní, od ktorých sme mali papiere z múzea a aj od pozývajúcej skupiny, že nie sú ozajstné (Jano, Fero, poďte pozrieť aj vy, aha čo vezú…), za hodinu sme boli za čiarou bez ujmy. Poučenie znie – čím viac papiera, tým je zadok čistejší ;)

Rybičky

Ukrajina ako prímorský štát s veľkými riekami a stáročiami tradícií ruskej kuchyne má hypermarkety plné rybičiek. To je dobré vedieť a zapamätať si – tie naše sardinky a údenáče sa nedajú porovnávať s výberom, aký tam majú oni! A chuťovo už vôbec nie! Keďže mám v Košiciach kamošov Ukrajincov a Rusov, vedel som orientačne, čo a kde kúpiť – sušené byčky (po našom hlavátky) aspoň na dva rôzne spôsoby, tak po 150-200 hramov. Ostatní si však (zo zvyku) pokupovali údené a v oleji, za dobrú cenu, každý po pol kila… K tomu dve-tri dvojlitrovky piva, mimochodom vynikajúceho, sladšieho a ľahšieho než naše – a na parkovisku vypukli hody. Tlačili sme do hlavy všetky tie rybičky malé aj veľké, suché aj mokré, slané a ešte viac slané, samozrejme, opatrne, veď čo keby naše nezvyknuté telá zareagovali prudko, v cudzej zemi bez záchodov… Nestalo sa nič. Ba naopak. Žalúdok si užil, chuťové kanáliky tiež, črevá spracovali – zostal dobrý pocit. Len škoda, že sa naplno neprejavila výhoda sušených rybičiek oproti tým olejnatým – kým sme pojedli všetky tie mokré, aby sa nepokazili, čo trvalo do druhého dňa obeda, tie sušené pojedli mravce.

Pivo ta kvas

Pivečko je na Ukrajine vynikajúce, a to ako čapované, tak aj v tých plastových fľašiach. Chutilo mi oveľa menej horko, malo v sebe oveľa menej agresívneho kysličníka uhličitého, a každá značka sa od tej druhej odlišovala, takže si svoju obľúbenú chuť mohol vybrať každý. To u nás sa mi zdá, že sú už všetky pivá rovnaké, bez ohľadu na značku, a všetky sú čo najviac horké, aby sa prekryla (ne)chuť ostatných zložiek. Mám podozrenie, že to ukrajinské je lepšie preto, lebo sa vyrába ešte stále z jedlých potravín podľa starých receptov – nie ako u nás, podľa juhoafrického receptu, z voľajakých kŕmnych zmesí… Platilo to aj pre ostatné potraviny – chlieb výborný, mrkva 40 cm na výšku a 5 na hrúbku, ešte so zvyškami černozeme, syry lahodné, mäso mäsité, slanina olalá, radosť prežúvať. Brezový sirup sme nestihli ochutnať (predáva sa v päťlitrových sklenených fľašiach, trochu som sa bál že to rozbijem, chcel som ho zobrať cestou domov, ale už nebola príležitosť), ale zobrali sme aspoň kvas – a to bola ďalšia pochúťka, akej u nás „nema“. Nealkoholický nápoj, vyrába sa z chleba, je horký aj sladký, aj zdravý, bez mihnutia oka by som dal tri Prepsi-Coly za pollitrovku kvasu a osviežila by ma lepšie. Pevne dúfam, že Ukrajinu nikdy nepríjmu do EÚ!

Súkromné múzeum – hrad

Dominantou priestoru, kde sa odohrával festival, bol akýsi stredoveký zámok, čo vyzeral skoro ako hrad. Skrytý medzi bytovkou a nejakými zrúcaninami moderných budov – ani ho nebolo z ulice vidieť – a zrazu tu ho máš, na obyčajnej dedinke, a taký skvost! Postavený vraj v 15. storočí grófom Szent-Miklósom, pretrval vo veľmi dobrom stave všetky štáty, ktoré sa okolo neho pomenili, a potom, čo slúžil ako sklad benzínu pre Sovietsku armádu, sa z neho stalo súkromné múzeum – na veľmi vysokej úrovni. Majiteľom (či nájomcom?) je umelecký maliar Josip Bartoš, ktorý zo stavby urobil aj múzeum (nálezy prsteňov, a gombíkov a ostrôh vo vitrínkach, pekne osvetlené), aj hodovnú sieň (dokonca s akýmsi pohanským bohom na oltári a sekerami po stenách), aj umeleckú dieľňu (maľuje a predáva historizujúce obrazy), no a najnovšie centrum stredovekého festivalu, kde sa dá aj spať, aj jesť, aj piť, aj módne prehliadky robiť, proste všetko čo treba je tam pod strechou a vždy v pohotovosti. Keď sa tam nabudúce vrátim, nesmiem zabudnúť poriadne to vnútro nafotiť! (poznáte to – ešte mám čas, bohvie kde mám foťák, za chvíľu to nafotím, poobede to nafotím, zajtra to nafotím, pozajtra to nafotím, a sakra -to sme už preč???)

Rozorané pole

V rámci prípravy bitevnej scény a priestoru pre divákov na jar poorali bývalé záhradky obyvateľov z miestnej bytovky a zasiali trávu, s tým, že časom a dažďom sadne. Vznikol tak naozaj veľký priestor hneď pred zámkom. Ale od jari veľmi sadnúť nestihol… Čo malo za následok dve veci. Prvú – že sme my traja, čo sme sa neulakomili na hrad, spali síce na mäkkom, ale dosť v blate. A druhú – že na druhý deň to pole poorané bojovníci a návštevníci riadne ušliapali, ale, ako nás učí teória chaosu, totálne nerovnomerne. Bojovať a chodiť na tom – skúsenosť ozastná, bojová, stredoveká, nebezpečná, hrboly sa striedali s údoliami a prach sa dvíhal všade. Budú to musieť poorať znovu a vyrovnať a usadiť nejak lepšie… Poučenie – ak sa dá, čerstvej hline sa na festivaloch vyhýbať!

 

Stavba tábora

Tábor sme postavili na druhý deň po nejakej tej hodinke rozmýšľania a debatovania, čo kde bude stáť, kam čo dať a prečo sa to nedá tak, ako vraví ten druhý. Ale nakoniec stál pekný, čo si môžete overiť aj na fotografiách. A to aj napriek tomu, že všetky laná ostali v Košiciach ;)

Buhurt

No, dosť už o podružných veciach, nastal čas prehodiť slovo aj o tom najdôležitejšom – šerme. Presnejšie teda: Buhurte. To je taký spôsob boja, keď sa bojujúci, ktorých môžu byť dvojice, štvorice a viacnásobné skupinky, na nič nehrajú, nepredvádzajú nacvičené súboje a opatrné útoky, ale naozaj sa snažia protivníka prekvapiť a poriadne zasiahnuť, najlepšie tak, aby kľakol/ľahol/spadol/spal. To si samozrejme vyžaduje okrem šermiarskeho umenia najmä dobrú, odolnú zbroj – nemáš, dostaneš. Pod plechy musia ísť vypchávky, dobre upevnené – plech samotný pri prudkom údere neochráni, akurát ti napríklad nos nerozrazí súperov meč, ale vlastné prilba. Na jednej fotke je práve taký prípad… a na ďalších si všimnite riadne preliačené prilby. Mať také preliačiny v lebke, no ďakujem pekne!

Buhurt sa dobre sleduje, a človek sa aj poučí, lebo takto nejako by vyzerali aj ozajstné bitky (presnejšie, turnajové bitky, v poľnej by mali hlavné slovo formácie a dlhé, dištančné zbrane). Pár sekúnd, buch buch, keď padnú dvaja z piatich, už je presila, už sa tí zvyšní traja neubránia. Bolo zaujímavé sledovať, že švihnutie mečom veľký účinok nemá, najlepšie bolo navaliť sa na súpera celou váhou tak, aby spadol. Prípadne ho kopnúť, ale dať si pozor, aby silu útoku nevyužil proti mne. V Činadijeve stáli proti sebe opakovane dve skupiny, mali od sedem do päť členov každá, podľa toho, koľkí už boli zranení či vyčerpaní. Jedni boli oblečení podľa európskeho strihu a mali na sebe žlto-modré prehozy, tí druhí zase podľa východnej módy, s viacmenej červeno-čiernymi doplnkami. Boj trval vždy maximálne minútu, a zaujímavé bolo, že vždy zvíťazili tí žlto-modrí… Podľa mňa hlavne preto, lebo boli telesne zdatnejší a oveľa ťažší. Nejaký šerm a finesy tam nerozhodovali. Moderátor sa však zachoval veľmi duchaprítomne – prvé tri súboje ohlásil ako víťazstvo „európskej“ grupy, ale ďalšie tri, hoci vyhrali zase tí istí, nazvali víťazstvom „ukrajinských lycarov“, čiže rytierov. Tých žltomodrých… Hneď zožal búrlivý potlesk!

Inakšie, keď me už pri tom – tie strašné údery do hlavy pri buhurte mali svoje zjavné následky. Dvaja ukrajinskí rytieri sa hneď po boji, ešte ovalení, dali ku divákom fotiť sa – postavili sa asi krok od slnkom zaliatej plochy, do tieňa, takže všetci diváci mali fotky s krásne jasným pozadím a voľajakým čiernym čmuhom vpredu, bez detailov, bez tváre… A toto tam bola po celé dva dni taká malá fotografická tradícia.

Maďarské divadlo

Okrem buhurtu program napĺňali hudobné skupiny viacmenej dobového charakteru, lebo aj keď poniektorí mali elektrické gitary, zneli pomerne stredoveko. Zaujala ma však maďarská divadelno-tanečná skupina, ktorá predvádzala čosi ako komický tanec – presne taký, ako som si vždy predstavoval vyčíňanie šašov pred svojimi pánmi. Hopsa hejsa, skok, kotrmelec, napodobňovali kohúta, koňa, skákali a behali, okrem jedného (pekného) chlapa samé pekné slečny. To všetko na rýchlu hudbu. Celý ten tanec netrval dlho, tak tri-štyri minúty, ale podľa mňa veľmi pomohli posunúť atmosféru podujatia ako smerom k stredoveku, tak aj smerom k festivalu. Ak sa nemýlim, volali sa Mare Temporis, More času, a možno by stálo za to ich niekedy pozvať na naše akcie. Alebo sa aspoň niečo priučiť a skúsiť si to sami – nič zložité to nebolo. Samozrejme, starší, ťažší, neohybní a leniví jedinci, ako napríklad ja, by také poskakovanie už nezvládli – zlomili by si chrbát a možno aj pečeň. Ale mladší skokani, akých vo Via Cassa je momentálne habakúk, nó, to by sa oddalo sprobovať…

Charakter festivalu

Festival znamená oslava. Čo trvá celý deň. A naozaj – u nás sme zvyknutí na jasné ohraničenie: od-do, tu je publikum, tam javisko, medzi nimi páska. Keď je koniec, tak je hotovo, diváci idú domov, a my pijeme. Ale tam to bolo veľmi prepojené – zábava a program trvali od rána do večera, diváci chodili pomedzi šermiarov, fotili sa s nimi, zhovárali, potom tancovali, spievali, všetko bolo blízko a svoje. Utvorila sa veľká grupa ľudí, ktorí doslova oslavovali – v stredovekom duchu – svoj oddychový víkend. Nikto sa nepozastavoval nad tým, že na pódiu hrali stredovekú hudbu aj na elektrických gitarách, aj na klávesoch, že tam bola aj módna prehliadka…

Jedlo a potraviny

Tak sa mi nejak všeobecne zdalo, že potraviny sú na Ukrajine lepšie a chutnejšie. Možno to bol len syndróm „u suseda všetko lepšie“ – ale na druhej strane, v supermarkete mali mrkvy skoro lakeť dlhé, ešte na nich viseli hrudky černozeme, rybičky som už spomínal a slanina bola tá najslaninovatejšia, akú som kedy videl. Ukrajina – žírna zem… Zabudnite na konzervy a paštéty, nosiť jedlo na Ukrajinu (ba či sa to vôbec smie!), to je ako nosiť drevo do mora… teda do lesa. A to ani nespomínam, že všetok ten guláš a iné pečené -varené špecialitky, ktoré nám uvarili hostitelia, boli z najlepšej kategórie, že by sa aj Jamie Oliver oblizoval dookola hlavy!

Ľudia

Srdeční ako málokedy málokde. Možnože sme mali šťastie na nejakú sektu dobromyseľníkov, alebo proste len na dobrých ľudí, ale fakt som nevidel nikoho, čo by chcel vyvolávať konflikty, a aj jeden báči, už napoludnie opitý na minďár, si opicu vybíjal nie krikom a brblaním, ale podávaním rúk každému naokolo a skutočne úprimným fandením každej skupine, čo práve vystupovala. Bodaj by to tak bolo vždy všade…

WC/DC

WC je skratka pre Water Closet. Čiže splachovací záchod.  To si treba uvedomiť, ak sa budete spytovať v Čynadijove – tam žiadna voda na toalete nie je. Ba ani sedačka. Presne tak – sú tam turecké záchody! Čo vlastne stupačka a diera v zemi, nad ktorou si čupnete a konáte… Nie je to nič strašné. Stačí sa len odhodlať a zbaviť sa predsudkov. Tak to robilo celé ľudstvo ešte pred sto rokmi a vo väčšine krajín sveta to takto robia dodnes. Dokonca je to aj hygienickejšie – len treba dávať pozor a nohavice nespúšťať až na zem. A aby ste si nemysleli, že je to nejaký príznak zaostalosti Ukrajiny – sú tu samozrejme aj sedacie záchody, aj vodou splachované (na pumpách, v marketoch, asi aj v domácnostiach), a tie turecké ste určite zažili v Grécku, Bulharsku, ja osobne napríklad aj v Paríži. Takže žiadny problém…

Staré seno do slamníkov

Miestna teta (oblečená v krásnej vyšívanej krinolíne, ktorú spôsobne niesla celý čas v rukách, akoby sa v nej aristokraticky narodila) zavrela psa a pustila nás do stodoly na povalu, aby sme si naplnili slamníky senom. Vraj je tam aj staré aj novšie seno, tak nech beriem z novšieho. A keďže Kapiho bolel chrbát a na tú povalu sa išlo fakt krkolomne, vyšlo to napĺňanie na mňa a na Jurija. Nuž, za nové seno tam možno považujú akékoľvek mladšie než 20 rokov – približne tak staré mohlo byť to, čo som z väčšej miery pchal do slamníkov a z menšej (či rovnakej?) dýchal do pľúc… A hoci sa mi tesne nepritrafilo, že by som sa povracal z dýchania, už to považujem za možné a uskutočniteľné. Poučenie – na seno vždy s vodou alebo s pivom v ruke! ;)

Ohňová šou

To bolo veľmi milé prekvapenie a vyvrcholenie hlavného programu festivalu. Veľmi šikovní vystupujúci sa nenápadne grupovali ako spomedzi tých, čo si pred pár hodinami nemilosrdne búšili budzogáňmi do lebene, ako aj tých, čo ezotericky postávali okolo a stanovali v obyčajných stanoch čoby diváci. Zrejme mali svoju skupinu, nezávislú od šermiarskej… A išlo im to parádne!

Jasné, že nejaké zádrhele boli, sem-tam niečo nebolo do rytmu, ale čím dlhšie išli a čím väčšia tma, tým viac sa rozbiehali – no čo sa budem šíriť, ohňovú šou ste už každý videli, spomeniem len dva momenty: dvaja chlapci sa výborne synchronizovane pohybovali proti sebe, pričom sa takmer dotýkali hruďami, ale poiká sa im nezaplietli, nepripálili si vlasy ani nohavice, nepotkli sa a nepopadali, hoci podľa pravidiel fyziky to všetko vyzeralo priam nevyhnutne. Bolo to veľmi zaujímavé. Potom (myslím, že to boli tí istí) vymenili poiká za horiace meče (tiež neviem, ako to spravili, ale horeli po celej dĺžke a nekvapkali), zatancovali štylizovaný súboj – v tme tie oblúky robili naozaj dojem. No a nakoniec spolu s dievčatami zahrali akúsi slovanskú epopej; devy trúsili lupienky, kládli horiace čaše, potom s nimi tancovali, mládenec a jedna kočka predvádzali lásku ako z rytierskych románov, medzitým romantická hudba, hviezdne nebo nad hlavou ani nespomínam… Určite dobrý nápad aj pre našich ohnivcov!

Večerné piesne

Na večeru sa pripravoval už od rána baran. Umývali ho, sušili na slnku, korenili, potom posekali.  A keďže to robili dosť voľným tempom, lebo aj tak všetci čakali, kým bude po ohňovej šou, ten počiatočný okamih opekania nastal až okolo 22 hodiny – okolo nášho roštu sa zišiel celý výber účastníckych klubov. Mäso škvrčalo, chlapci spievali clivé piesne (vraj jedna bola aj banderovská;)), my sme popíjali vínko (nebolo nejak extra dobré, ale aspoň bolo ukrajinské – u nás sa v rovnakej kvalite pije talianske hypermarketové) a sem-tam sme aj poradili, čo by bolo pekné zaspievať. No a tam, kde sme vedeli slová, sme sa aj pridali… Neviem či sme spievali dobre. Ale určite viem, že sme spievali hlasno ;) Nevravel nikto nič. Ak chcete poradiť typické piesne, ktoré sa oplatí vypočuť , tak „Pidmanula pidvela“, „Rozprjahajte chlopci konej“ a „Ljubo bratcy ljubo“. (Kto sa hlási ako dobrovoľník a naučí sa so mnou texty?) Pečený baran bol celkom dobrý a okolo jednej v noci mohli tí, čo spievali, s chuťou večerať. Tí, čo už ležali, tak mohli konečne zaspať…;)

Parlamentný chlapík

Kde sa vzal, tu sa vzal, odrazu pri nás sedel taký pomenší čiernovlasý chlapík. Prikvitol ako starý známy, nadhodil reč takou trošku lámanou slovenčinou – vraj doteraz si myslel, že Slováci sú xenofóbi. Pozeráme naňho, ako to myslel. Že vraj aspoň čo sa týka vzťahu k Ukrajincom. Že ich akože nejak podceňujeme a prehliadame (to je možno celkom pravda, u nás si dosť drvivá väčšina myslí, že Ukrajina, to sú zemľanky, chudoba, rozbité cesty, tundra, proste Ázia – ale určite to neplatilo o nás, čo sme tam sedeli). A že je rád, že vidí, že to tak nie je. Skúsili sme s ním pokecať, požartovať – akurát nejak nerozumel, čo mu hovoríme, tak začal po anglicky a po nemecky hovoriť, že aké je to úžasné, že sme všetci Slovania a že si rozumieme. A v nemčine to vyjadroval takým tónom, že aj keď neviem po nemecky, úplne som počul „Ja wohl, mein Fuhrer!!!“ a čakal som, že zdvihne pravicu. No a potom začala tiráda o tom, že o dva roky bude pracovať v Bratislave na ukrajinskom veľvyslanectve (!), že má kontakty v ukrajinskom parlamente, že je diplomat či politológ, všetkých pozná, prezidentovi bol na svadbe, premérovi na krstinách, pápežovi na pohrebe, že všetko vybaví… Toto nám doslova vzalo reč. Zavládlo ticho. Tak začal odznova – že aký je rád, že Slováci nie sú xenofóbi, že sme všetci Slovania a „Nicht wahr, mein Fuhrer…“ Zase odzačiatku. Voľačo s ním nebolo s kostolným poriadkom. Išiel som sa teda spýtať Jurija, ku ktorej skupine patrí. A vysvitlo, že je síce miestny (vraj „aktivista“ ;)), ale nepatrí k nikomu. A Jurijovi sa zazdalo, že nás otravuje. No, zazdalo sa mu dobre…;) Po dlhej slovnej prestrelke, v ktorej proti sebe stáli argumenty „Uzavretá akcia“ versus „Ta sorry že žijem“, Jurij zavolal skutočnú hradbu ozrutných kozákov a parlamentný diplomat bol odídený do tmy. Rozlúčili sme sa s ním slušne, to zase treba povedať, aj dobrú noc sme mu zaželali… Akurát si odteraz o Slovákoch a xenofóbii bude myslieť dačo inšie. Dúfam, že nás o dva roky na tej ambasáde nepoohovára;)

Ďalší prejazd hranice

Cestou späť sme už cítili hlavne blízkosť domova – viete, ako sa pes v aute začína vrtieť, keď sa blíži koniec dlhej cesty? Tak tak. Po troche chaosenia v autobusových pruhoch medzi colnicami sme asi po hodine a pol boli na rodnej hrude a zároveň na kávičke, aby sme dožili do Košíc ;)

Začali sme triediť prvé dojmy. Hneď potom nám však napadlo, že vlastne hráme v ten večer finále majstrovstiev sveta v hokeji a že by sme si mali pohnúť… Takže bleskové vykladanie materiálu, prvý gól v rádiu, zborové hurá a rýchlo každý domov.

A čo sa týka mňa, na Ukrajinu sa vrátim hneď ako to bude možné… Pestujme si kontakty, chalani! Zalievať a hnojiť! ;)

Ďuroslaw

foto: Juraj Korpa

Komentovať