Na záver leta podarilo sa nám nadviazať zaujímavý kontakt s tvorivým autorom prác k vojenským dejinám aj z nášich regiónov a období. Pán Harald Skala (nar.1935 Žacléř, okr.Trutnov, od r.1969 žije v Nemecku) sa zaujíma o dejiny už od ranného detstva. Po odchode do dôchodku v r.1991 sa zameral na históriu cisársko-kráľovskej jazdy. Priatelia z východného Slovenska ho inšpirovali vojenskou históriou Slovenska a tamojších šľachtických rodov.

Jeho prvá knižka – Husárske osudy – sa zaoberá životopismi šľachtickej rodiny Dessewffyovcov, ktorá mala veľké majetky práve na východnom Slovensku a mnohí jej príslušníci boli vysokými husárskymi dôstojníkmi. Harald Skala je autorom mnohých ďalších príspevkov z vojenskej histórie, ktoré uverejňoval a uverejňuje na internetových stránkach.

Ponúkame Vám teda so súhlasom autora aj my – „v premiére“ – na našej stránke jeho zatiaľ nepublikovanú obsiahlu a ilustorovanú štúdiu o významnej renesančnej osobnosti našich vojenských dejín, spojenej svojimi osudmi aj s mestom Košice.

Lazarus, barón Schwendi
pán z Hohenlandsbergu
vrchný poľný hajtman, cisársky radca a vojenský reformátor

Lazarus Schwendi nebol len význačný vojvodca jeho doby, ale bol činný aj ako diplomat a politik v kabinete svojho cisára. Bol prvý, kto napísal detailné regule pre cisárske vojsko.

Narodil sa pravdepodobne v druhej polovičke r. 1522 (Khevenhüller, Tom. II., 287). Ako miesto narodenia uvádza W. v. Janko rodový zámok Schwendi pri bavorskom Biberache. Aj niektorí iní autori tieto údaje prevzali.
Dr. J. König uvádza ako rodisko Mittelbiberach a dokladá toto dokumentmi z mestského archívu v Memmingene.
Zámok Schwendi bol majetkom Hansa a Heinricha Schwendiho, bratov Lazarovho otca, čiže už z tohto dôvodu je údaj W. v. Janka nepravdepodobný.

Lazarus bol nemanželský syn Rulanda v. Schwendi a Appolonie Wenken, ktorá bola v Rulandových službách (aj tu uvádza W. v. Janko ako matku Annu, rodenú von Rechberg, čo je nesprávne a zakladá sa len na ústnej výpovedi farára Zolla z obce Schwendi).
Ruland v. Schwendi si vyprosil u cisára Karola V. legitimáciu pre svojho nemanželského syna, ktorá bola uznaná cisárským dekrétom z 3.8.1524. Zápisom bol poverený cisárský správca Georg von Waldburg.

Aj pokiaľ ide o pôvod rodiny, jestvujú rozličné údaje. W. v. Janko uvádza obec Entlibuch vo Švajčiarsku ako pôvodné sídlo rodiny, odkiaľ sa vraj po bitke pri Sempachu r. 1386 presťahovala do Švábska.
Dr. J. König v jeho biografii cituje niekoľko dokumentov dokazujúcich, že rodina Schwendi mala vo Švábsku v okolí Biberachu majetky už pred bitkou pri Sempachu. Wilhelm Schwendi (+1506) sa v polovičke 15. storočia vyznamenal v bojoch v Uhorsku, za čo bol cisárom Maximiliánom I. povýšený do stavu ríšských barónov. Po jeho smrti sa synovia Wilhelm (mladší), Hans, Heinrich a Ruland podelili o dedičstvo.
Ruland sa delil s bratom Wilhelmom o panstvá Klingenstein a Schafhausen. Keď Heinrich v. Schwendi zomrel, stal sa Wilhelm pánom na zámku Schwendi a k nemu prislúchajúcej obce.

Ruland v. Schwendi zomrel už 30.6.1525. Zostal slobodný. Vo svojej poslednej vôli ustanovil radných mesta Memmingen ako vykonavateľov záveti a poručníkmi nedospelého syna Lazarusa. O schwendiovský majetok sa viedli dlhé spory, takže mesto Memmingen ich dostalo do držby až r. 1528.
Lazarus bol vyslaný na štúdiá do Basileja, kde boli jeho učiteľmi humanista Oecolampadius a Simon Grynaeus. Roku 1535 odišel Lazarus do Štrasburgu, kde sa venoval „vyšším vedám“. Pravdepodobne sa potom zdržiaval istý čas aj v Paríži.
Isto bol bystrý chlapec a dobre sa učil, okrem toho ale žil frivolným životom šľachtického synáčika tej doby. Písomné dokumenty z mestského archívu v Memmingene ukazujú, že jeho poručníci s ním mali nemalé ťažkosti. Vo veku 23 rokov sa Lazarus r. 1545 vrátil do Memmingenu, aby sa nechal prehlásiť za plnoletého. Ihneď na to zbavil svojich poručníkov ich záväzku a zažaloval ich u cisára za zlé spravovanie jeho majetku. Opustil potom Memmingen a vstúpil do cisárkých služieb.

Lazarus musel pomerne rýchlo získať cisárovu dôveru – už 17.6.1546 bol vyslaný ako splnomocnený cisárov komisár z Rezna (Regensburg/N) do Ausburgu, Ulmu a Štrasburgu. Mal tieto mestá získať na cisárovu stranu pre boj proti protestantským kniežatám. Okrem uvedených miest navštívil Lazarus v tomto roku aj iné miestá. Koncom roku naverboval v Tyrolsku a Rakúsku 12.000 žoldnierov, s ktorými pritiahol do cisárovho tábora pri Rezne.
Zúčastnil sa potom cisárovho ťaženia k Dunaju a do Saska, ktoré skončilo viťaznou bitkou pri Mühlbergu 24.4.1547.
Teraz dostal Lazarus za úlohu, zničiť opevnenie mesta Gotha v Durínsku a oslobodiť markgrófa Albrechta z Brandenburg-Kulbachu, ktorý tam bol väznený.

Nasledujúci rok mal na rozkaz cisára zatknúť plukovníka Sebastiana Vogelsberga, ktorý – hoci bol v cisárových službách – verboval v Sasku pre francúského kráľa Henriho II. žoldnierov. Karol V. ho chcel nechať potrestať za velezradu. Schwendi Voglesberga a jeho dvoch hajtmanov Jakoba Mantella a Thomase Wolfa (Welfa?) zastihol vo Weißenburgu a. d. Lauter a dopravil ich v okovách do Augsburgu, kde boli postavení pred súd. Vogelsberger bol odsúdený a popravený na Augsburgskom námestí 7.2.1548. Ešte na popravisku obvinil Schwendiho, že sa ho zmocnil len lsťou. Toto obvinenie bolo neskôr rozširované aj Schwendiho závistníkmi. Preto Schwendi nechal vytlačiť a rozširiť ospravedlnenie svojho počínania (originál v štátnom archivu Stuttgart/N)
Po tejto epizode cestoval Lazarus do Dolného Saska, odkiaľ posielal cisárovi veľmi podrobné správy o zmýšľaní a správaní tamojšej šľachty. Ešte v tom istom roku sprevádzal Schwendi cisára do Nizozemska, odkiaľ bol vyslaný ako komisár ku kurfirstovi Móricovi Saskému, ktorý po dlhšom váhaní na jeseň r. 1550 začal obliehať povstalecké mesto Magdeburg. Schwendiho postavenie ako cisárovho komisára nebolo ľahké, lebo Móric hral dvojakú hru.
Mesto Magdeburg sa vzdalo 6.11.1551, krátko na to zmenil Móric strany a dal sa k cisárovým protivníkom. Schwendi po celý čas vo svojich listoch informoval cisára o vývoji situácie, za čo dostal cisárov ďakovný list.
Ako ďalšiu úlohu mal Schwendi naverbovať v Čechách žoldnierov pre nastávajúcu výpravu. Sprevádzal potom cisára, ktorý obliehal s vojskom francúzsku pevnosť Mety (Metz/F) ktorú hájil vojvoda de Guise. Obrancovia sa ubránili a cisár odtiahol v decembri 1552.
Karol V. odmenil Schwendiho za jeho služby povýšením do rytierskeho stavu, titulom cisárského dvorného radcu a palatinátom (Jus creandi noterios, legitimandi, tutores et curatores dandi et confirmandi adoptandi, emancipandi etc.)

Móric Saský podpísal 2.8.1552 v Pasove (Passau/N) mier, tým sa vojna skončila a Schwendi odišiel do Nizozemska, ohrozeného francúzskym kráľom Henrim II. Cisár ho menoval plukovníkom žoldnierského pluku. Keď Karol V. v októbri 1555 rezignoval a jeho syn Filip Burgundský sa stal španielskym kráľom, doporučil mu Karol V. Schwendiho ako vynikajúceho vojvodcu a radcu. Schwendi teda vstúpil do španielskych služieb.

Vrchné velenie nad španielsko-nizozemským vojskom mal vojvoda Emanuel Philibert Savojský, popri grófoch Egmontovi a Ernst v. Mansfeldovi, ktorí velili dvom samostatným kolónam. Schwendi so svojím plukom slúžil pod grófom Egmontom, ktorého dôveru, neskôr aj priateľstvo získal.

Velitelia postúpili v júni 1557 do Francúzska k mestu St. Quinctin (dnes St. Quentin/F), ktoré 25.júla obliehali. Francúzskym vojskám velil Connétable Montmorency, admirál Coligny a jeho brat d´Andelot. Coligny mal hájiť mesto, d`Andelot mal priviesť posily. Keď sa posledne menovaný 6. augusta pokúsil priviesť niekoľko tisíc žoldnierov do mesta, bol napadnutý 1.200 žoldniermi pluku Jörger v. Halla, anglickým hajtmanom s niekoľkými stovkami Španielov a dvomi prápormi jazdy. Francúzi boli porazení, zvyšok zajatý. Montmorency bol teraz nútený podstúpiť bitku, a tak pomôcť obliehanému mestu. Nastala 10. augusta. Španieli a Nizozemci boli v presile, boli navyše posilnení anglickým zborom, vyslaným anglickou kráľovnou Máriou. Bitka trvala necelé štyri hodiny a skončila úplnou porážkou Francúzov. Všetka batožina a delostrelectvo padli do rúk viťazov, Montmorency, jeho syn, maršál St. André, vojvodovia z Longuevalle, Gonzaga a Montpensier boli zajatí.
27. augusta zaútočili spojenci na samotné mesto, pri čom sa vyznamenal Schwendi so svojím plukom. Oficiálna relácia o tejto akcii neexistuje. Zachoval sa však článok z „Newen Zeitung“, ktorý túto akciu popisuje:

…ako prví zaútočili nemeckí knechti pod ich veliteľmi Lazarusom Schwendim a Jörgom v. Hallerom, statočne preliezli vysoké mestské múry, boli tak netrpezliví po francúzskych korunách, čo sa mnohým nevyplatilo…. (voľný preklad z nemčiny).

Po nasledujúcej bitke pri Grävelingen (dnes Gravelines/F), v ktorej boli Francúzi opät porazení, nastalo mierové rokovanie. Vojna sa skončila a Schwendi očakával na základe svojich úspechov vo vojne a dobrého vzťahu s grófomi Egmontom a Wiliamom Oranžským (Wilhelm von Oranien), že bude povolaný ako radca nizozemskej miestodržiteľky Margaréty Parmskej. Jeho nádeje sa však neuskutočnili.
Kde sa Lazarus zdržiaval nasledujúce roky, nie je doložené. Pravdepodobne bol na svojich majetkoch vo Švábsku, odkiaľ sa zachoval jeden z jeho listov cisárovi Ferdinandovi I. datovaný 26.10.1561.

   

O jeho opätovnom vstupe do cisárskej armády sa rokovalo niekoľko rokov. V liste cisára Ferdinanda I. kráľovi Maximiliánovi z 5.11.1561 piše Ferdinand, že Schwendi chce získať súhlas svojho doterajšieho pána, španielskeho kráľa Filipa, okrem toho nesúhlasí s ponúknutým žoldom 200 zlatých mesačne, pretože v španielskych službách dostáva 3.000 korún ročne.
Rokovanie sa predlžovalo, až hroziaci vpád Turkov do Uhorska r. 1564 prinútil Ferdinanda, ktorý potreboval skúseného vojvodcu, ponúknuť Schwendimu hodnosť vojenského komisára na uhorskej hranici.
Schwendiho – po francúzsky písaná – odpoveď sa zachovala. Súhlasil s ponukou, ale opäť si kládol ako podmienku súhlas španielskeho kráľa. Medzitým Ferdinand I. zomrel (25.7.1564).
Jeho nástupcovi Maximiliánovi sa podarilo problémy vyriešit, a tak Schwendi listom z 18.12.1564 potvrdil ponúknuté menovanie.

Začiatkom januára 1565 pricestoval Schwendi do Prešova, kde sa zhromažďovali uhorskí aj cudzí žoldnieri a ich velitelia. Celkový stav vojska sa pohyboval okolo 20 – 30.000 mužov.
Pre vojnové ťaženie však bolo k dispozícii ledva 10.000 mužov, ostatní boli ako posádky v pohraničných pevnostiach. Nedá sa presne zistiť, kto bol vlastne veliteľom vojsk. Pramene uvádzajú, že Schwendi mal cisárovu plnú moc, nezávislú od Dvorskej vojenskej rady a titul generál-poručíka. Kvôli komplikovanej situácii v Uhorsku mu však bol pridelený bán Andreas Báthory z Eceru ako rovnoprávny vojvodca (od r. 1566 František Zay).
Situácia vojska, jeho zásobovanie proviantom a výzbrojou, tak ako ju Schwendi zbadal po príchode do Prešova, bola katastrofálna, ako sa dočítame z jeho listov z tých čias cisárovi a viedenským vojenským úradom.

Cisárske vojsko malo zabrániť vpádu vojsk sedmohradského vojvodu Jána Žigmunda Zápoľského, ktorý dostal posily od Turkov. Podľa Báthoryho malo ťaženie začať dobytím Tokaja.
Schwendi vo svojom liste cisárovi datovanom 1.1.1565 žiadal splnenie rôznych predpokladov pred začiatkom vojenského ťaženia, okrem toho odporúèal čakať na lepšie počasie (bola krutá zima). Koncom januára písal Schwendi opäť, oznamoval spojenie tureckého vojska s povstalcami a žiadal cisára súrne o posily, pretože časť nemeckých žoldnierov musel ponechať v pevnostiach pre nespoľahlivosť uhorských posádok.
Tohoročné vojenské ťaženie začalo až vo februári. Schwendi povolal poľného zbrojmajstra (Feldzeugmeister) Franz v. Poppendorfa s ťažkými delami do Köszegu, kam sa utiahol aj on s poľným vojskom. 4. februára obliehli vojská Tokaj, ktorý začali ostreľovať 33 delami. Mesto bolo čoskoro obsadené, proti kaštieľu bol podniknutý štvrtý deň útok. Obrancami bol odrazený, cisárski stratili vyše 600 mužov. Až 10. februára sa delostrelectvu podarilo zrúcať časť hradieb. Veliteľ kaštieľa, kapitán Németh, nato ponúkol vyjednávanie. Keď však Schwendi zbadal, že obrancovia chcú získať len čas, prikázal zrána 11. februára nový útok. Cisárskí vnikli do vonkajšej obrannej línie, pričom väčšina obrancov zahynula. Németh sa chcel so zvyškom stiahnuť do vnútornej pevnosti, bol však zasiahnuný guľou do hlavy a zahynul. Heroldi oznámili jeho smrť a prosili o voľný odchod zvyšku obrancov, ktorých bolo vyše 350. Keď prisahali, že do konca vojny nebudú bojovať proti cisárovi, nechal ich Schwendi tiahnuť, avšak bez batožiny a zbraní. Víťazom padlo do rúk 10.000 dukátov a 4.000 sudov výborného tokajského vína.
Hradným kapitánom bol menovaný Jakob Ramminger – k veľkej zlosti Uhrov.

Niekoľko dní neskôr dobyl Schwendiho kapitán Michal Balaša kaštiel v Szerencs. Kaštieľ v Szatmári zapálil sám Štefan Báthory, veliteľ Zápoľského vojsk a stiahol sa do Veľkého Varadína (dnes Oradea/R).
Schwendi a Adreas Báthory obsadili Szatmár a nechali opraviť vypálený kaštieľ na ostrove Szamos, kam položili aj posádku.
Balaša mal teraz obliehať Erdöd, ktorého kapitánom bol brat Andreasa Báthoryho, Juraj, v službách Zápoľského. To bola pre Schwendiho delikátná situácia. Juraj sa cítil ako Adreasov brat celkom istý. Keď sa však objavili Balašove vojská pred mestom, ponúkol mesto vydať bez boja. Cisárski získali opät veľké zásoby vína a potravín, okrem teho 15.000 toliarov. Juraj Báthory sa stiahol na svoj kaštieľ v Csicsve. Hradnými kapitánmi v Erdöde menoval Schwendi nemeckého hajtmana Lauterburga a uhorského Diossyho.
Balaša teraz vytiahol k Nagy-Banya (nemecky Ungarisch Neustadtl), ktoré obsadil bez boja.

Úspechy cisárskych donutili Žigmunda Zápoľského 13.3.1565 podpísať mierovú dohodu, preňho veľmi nepriaznivú. Niekoľko mesiacov neskôr preto vyslal svojich zástupcov, poľského palatína Krazinského ako vyslanca poľského kráľa a Juraja Báthoryho do Viedne vyjednať lepšie podmienky. Ferdinanda I. to veľmi nazlostilo a nechal dokonca Báthoryho načas uväzniť.

Po celý čas ťaženia vládli nezhody medzi Schwendim a Andreasom Báthorym, ktoré skončili tým, že sa Báthory utiahol na svoje majetky a ponechal celú ťarchu vojny Schwendimu. Viedenský dvor teraz menoval uhorského vojvodcu Františka Zaya za Schwendiho pobočníka.


Ukoristené peniaze postačovali len krátky čas zabezbečiť žold vojakov a potreby vojska, ako sa dočítame zo Schwendiho listov cisárovi z druhej polovičky roka. Ten mu odporúčal obrátiť sa na uhorských magnátov a komitáty (!). Až v auguste dostal Schwendi z Viedne 6.000 dukátov, čo bola len kvapka na horúci kameň!

Kapitánom v Szatmáre bol medzitým menovaný Erasmus Mager v. Fuchsstadt, pochádzajúci z Korutánska. Schwendi bol v tom čase ťažko chorý, mal vysoké horúčky. Cisár mu poslal lekára Pavla Weidnera (neskoršieho osobného lekára cisára Rudolfa II.), okrem toho posilu pät práporov žoldnierov, vedených plukovníkom Jánom Wernerom z. Raitenau.
V druhej polovičke roka mali cisárski málo úspechov. Sultán nakázal Rumelskému beglerbegovi a pašom Budy a Temešváru podporiť Zápoľského. Poslední dvaja vytiahli s vojskom k Debrecínu, kde sa spojili z vojskom Zápoľského. Ten medzitým obsadil Dezno, Villágosvár  a Boros-Jenö. Temešvárský paša Hassan Prodovič dobyl Pankotu. Spoločne chceli tiahnuť proti Schwendimu, ktorý však ich vojská odrazil.
Turci so Zápoľským sa teda rozhodli tiahnuť na Erdöd, ktorý po 24 dňoch obliehania 4.8.1565 kapituloval za sľub voľného odchodu posádky. Hassan paša sľub nedodržal a nechal posádku pri odchode povraždiť.
V tejto súvislosti je zaujímavá zmienka Marka Bydžovského z Florentina, dekana pražskej univerzity (1540-1612), ktorý vo svojom rukopise „Altera pars annalium seu eorum, quae sub Maximiliano rege Bohemiae contigerunt“ uvádza, že hradný kapitán Lautenburg (Marek píše „Lauberperger“) bol Turkami zajatý, uväznený načas v Konstantinopoli a neskôr vymenený za sedem tureckých hodnostárov.

V júli dostal Schwendi posilu 1.000 strelcov a jazdcov moravského magnáta grófa Žerotína (vraj to bolo 2.000 obrnencov). Vojsko teraz táborilo pri obci Kis-Ár  na ľavom brehu Tisy.
Obaja vyššie uvedení pašovia a Juraj Báthory tu chceli Schwendiho napadnúť, ale s ohľadom na jeho silu sa neodvážili.
Koncom augusta bol stav vojska opät veľmi zlý, Schwendi písal cisárovi Maximiliánovi, že má sotva 1.000 zdravých žoldnierov, zvyšok musel poslať ako posádky do miest Gyula a Eger. Tamjoší kapitán Kerešy sa sťažoval na nespoľahlivosť uhorských žoldnierov a prosil o „nemeckých knechtov“.
Hoci sultán Soliman (Süleyman II.) potreboval vojská proti ostrovu Malta, stiahol ich časť z uhorského bojiska. Temešvárský paša nato uzatvoril so Schwendim prímerie a opustil Boros-Jenö aj Nagy-Banya. Do oboch miest umiestnil Schwendi rýchlo vlastných žoldnierov na ich zabezpečenie. On sam sa stiahol do Košíc do zimného ležania.

V posledných mesiacoch roka prosil Schwendi cisára, aby neprepúšťal španielskych a burgundských strelcov a ponechal ich v Uhorsku, tiež urgoval zaplatenie chýbajúceho žoldu.

Už na začiatku roka 1566 vyvíjal Maximilián veľké úsilie na včasné postavenie silnej armády v Uhorsku proti očakávanému vpádu Turkov. Ríšské stavy poskytli pomerne vysoké finančné čiastky (s výnimkou uhorských prelátov, ktorí sa odvolávali na staré privilégiá).
O vojenské kontingenty z Ríše sa snažil cisár osobne na ríšskom sneme v Augsburgu. Arcivojvoda Karol to isté na uhorskom sneme. Z Augsburgu žiadal cisár Schwendiho, aby ukázal cesty a prostriedky, ako by cisár mohol získať dostatok financií v Ríši (!)
4.3.1566 rozoslal Schwendi listy uhorským stavom, v ktorých ich nabádal k vernosti cisárovi a zakazoval im styky so Zápoľským pod trestom obvinenia z velezrady. To, že list rozoslal Schwendi a nie František Zay, zlostilo opät Uhrov v cisárskom tábore.

Verbovanie vojsk začalo už v marci, ale ubehlo pol roka, kým sa vojská začali zhromažďovať v Altenburgu (Mosonmagyárovár/H). Veliteľmi boli stanovení poľný podmaršál Christoph Muheck, gróf Günther v. Schwarzburg ako veliteľ uhorských pomocných vojsk, Adam Gall v. Loosdorf, kapitán vojsk zhromaždených v Bratislave, Hans Rueber, poľný maršál v Hornom Uhorsku, Rudolf v. Salis, najvyšší poľný zbrojmajster na Spiši, kde bol Schwendi ako vrchný veliteľ všetkého tam stojaceho vojska.
Pod Schwendim velil Georg v. Helfenstein spišským nemeckým žoldnierom, ako plukovník slúžil Hans Werner v. Raitenau, ako poľný zbrojmajster Franz v. Poppendorf. Dunajskej flotile velil Filip Flach v. Schwarzenburg, komtur Johanitov z Trevíru (Trier/N).

Ríšské stavy vyslali 16.000 pešiakov a 6.000 jazdcov, vojvoda z Ferrary sa osobne zúčastnil so 400 žoldniermi, vojvoda z Mantuy so 600 strelcami z hákovnic, vojvoda Savojský so 400 strelcami na koňoch a vojvoda z Florencie s 3.000 pešiakmi. Pápež poslal 2.200 pešiakov. Okrem toho sa dostavilo 8.000 Rakúšanov, 2.500 ľahkých uhorských jazdcov, 3.000 Poliakov a 100 francúzskych lučištníkov vedených grófom de Guise.
Pri Komárne bolo zhromaždených vyše 30.000 mužov pod grófom Egino v. Salmom, pri Nitre stál Štefan Dersffi, veliteľ šľachtickej jazdy Dolnouhorských komitátov s 10.000 jazdcami.
V Chorvátsku stál arcivojvoda Karol s 10.000 žoldniermi z Korutánska, Štajerska, Krajiny a Chorvátska, v pevnostiach bolo niekoľko tisíc nemeckých a uhorských žoldnierov, okrem toho šľachtická insurekcia zo Slavónska, Chorvátska a Dalmácie. Vojsko čítalo dovedna 200.000 mužov, z toho v poli 100.000. Keď sa pozrieme na tieto číslá, sú výsledky ťaženia r. 1566 celkom slabé.
Schwendi, ktorého vojská čítali vyše 12.000 nemeckých a uhorských bojovníkov, mal za úlohu chrániť ľavé krídlo armády celkom na východe krajiny.

Vojsko sultána Solimana malo približne tú istú silu, ale začalo operácie už v júni. Budínský paša obliehal Palotu, Pertef paša potom pevnosť Gyula. Na vyslobodenie Paloty vytiahol gróf Salm a Jörg v. Helfenstein. Keď sa ich vojská priblížili, prerušil Budínský paša obliehanie, zanechal všetku batožinu aj ťažké delá pred mestom a stiahol sa do Székesfehérváru (Stoličný Belehrad/M). Turecký predvoj vedený Kilardži-pašom Mohamedom bol prepadnutý vojskami Petra Zrínského a rozprášený. Sultán nato zmenil smer postupu a rozhodol sa dobyť Szighet.

V tom istom čase sa Schwendi vypravil obliehať pevnosť Huszt (dnes Chust/U), aj keď v jeho tyle zostávala Zápoľského pevnosť Mukačevo. Sedmohradské vojsko, ktoré sa blížilo, donútilo Schwendiho od obliehania upustiť a vytiahnuť proti nim. Keď sedmohradské vojská porazil, vrátil sa do Košíc.

24. júna dobyl gróf Salm a Jörg v. Helfenstein Veszprém, 9. júla potom Totis. Sultán Soliman dorazil s vojskom  6. augusta k Szighetu a obľahol ho. Gróf Zrinyi s 2.500 obrancami, časť Uhrov, časť Chorvátov, sa bránil voči obrovskému tureckému vojsku do 7. septembra. S poslednými obrancami podnikol Zrínský výpad z pevnosti, ktorý neprežil žiaden z mužov.
Soliman za obliehaní zomrel už 3. septembra, jeho velitelia utajili jeho smrť až do pádu pevnosti (podla Marka Bydžovského z Florentina nechali zabiť pre istotu Solimanovho osobného lekára).

Prečo cisár Maximilián, ktorého vojská boli neďaleko Szighetu, nevytiahol na pomoc obľahnutému mestu, rozmýšľajú historici dodnes.

Až do začiatku októbra zostal Schwendi podľa inštrukcie cisára v Košicach. Zápoľský vytiahol so 16.000 mužmi k Tokaju, ktorý nechal 17 dní ostreľovať delami, bez veľkého výsledku. Tamojší velitelia Ramminger a Kálnassy sa hrdinsky bránili a častými výpadmi spôsobovali Zápoľskému značné straty. Keď sa Zápoľský dozvedel o vpáde Tatárov do Sedmohradska a prípravách Schwendiho vytiahnuť na pomoc Tokaju, zrušil obliehanie a tiahol proti Tatárom, ktorých pri Debrecíne porazil. Vrátil sa potom s vojskom do Sedmohradska.
Tatárský húf 4.000 jazdcov tiahol od mesta Gyula pozdĺž Tisy. Blízko hradu Szabatka (Sobotka pri Rimavskej Sobote) ich Schwendi dostihol a porazil. Zetšínsky beg a väčšina Tatárov padla do zajatia. Hrad nechal Schwendi zničiť.

Neskôr sa Schwendi dozvedel o zradnom vyčínaní Juraja Bebeka, pána zo Szendrö. Vypravil sa proti nemu, zhabal mu Szent György (Svätý Jur), Pessewetz (Plešivec) a Gombosszegh (Gombasek). Aj tieto miesta nechal Schwendi vypáliť.
Začiatkom septembra tiahol jeden zo Zápoľského vojov proti Unghváru (Užhorod/Ukr). Proti nemu vyslal Schwendi svojho kapitána Antona Thöckhela, ktorý nepriateľov porazil, niekoľko stovák zajal a ukoristil 6 práporov.

V ten istý čas podnikol szatmárský kapitán Erasmus Mager výpravu proti sedmohradskému hajtmanovi Gašparovi Scheredimu, ktorému spôsobil ťažkú porážku.
Po celý rok zápasil Schwendi s veľkými finančnými problémami. Aby zaplatil žoldnierom aspoň časť žoldu, obetoval 20.000 toliarov z vlastného majetku.

V zimných mesiacoch bola časť žoldnierov – proti výslovnému Schwendiho želaniu – prepustená. Tým boli jeho sily na začiatku nového ťaženia opät nedostatočné.
Už koncom 1566 sa dozvedel o chystanom prepade Košíc vojskami Juraja Bebeka. Vytiahol preto s niekoľko 100 žoldniermi ešte v decembri za silného mrazu k Szadváru (Krásná Hôrka), kde sa nachádzala Bebekova manželka Žofia Pátocsy s deťmi. Po ťažkej delostreleckej príprave kapitulovala posádka 14.1.1567 za sľub voľného odchodu, čo Schwendi aj prisľúbil. Neskôr nechal hrad obsadiť nemeckou a uhorskou posádkou. Mrazy pretrvávali, ale Schwendi sa aj tak vypravil k Mukačevu, ktoré obľahol 12. februára. Už 22. februára veliteľ pevnosti Ján Lugos kapituloval. Tým bolo prerušené Zápoľského spojenie s jeho strýkom, poľským kráľom. Zásoby, ktoré boli v Mukačeve, nechal Schwendi dopraviť do Szatmáru, v hrade nechal tiež posádku.

Teraz chcel Schwendi konečne obsadiť Huszt, o čo sa pokúšal už r. 1566. V tom čase prebiehali vyjednávania o mier v Konstantinopoli. Budínský paša vyzval Schwendiho, aby od obliehania Husztu upustil. Ten – nemajúc rozkazov z Viedne – nechal naďalej mesto ostreľovať svojimi delami. Sultán na to rozkázal svojim pohraničným vojskám tiahnuť na pomoc Husztu. Temešvárský paša obsadil Dedes, Putnak, Vadasz, Monak a Horváthy vrátane niekoľkých kaštieľov a nechal zničiť kraj okolo Košíc a Egru. Turci odvliekli vyše 15.000 (niektoré pramene uvádzajú 40.000) civilistov. Zápoľský obsadil svojimi vojskami Kövár, Nagy-Banya, Šárvár a Erdöd.
Cisár teraz nakázal upustiť od ďalšieho obliehania Husztu a Schwendi sa stiahol začiatkom apríla do Košíc.
17.2.1568 bol v Adrianopoli (Edirne/T) podpísaný osemročný mier medzi cisárom a sultánom.

Popri povinnostiach vrchného veliteľa hornouhorských vojsk sa Schwendi zaoberal tiež administratívnými otázkami jemu zverenej oblasti. Na príkaz cisára sa pokúšal dať do poriadku správu Spišskej komory, ktorá bola presťahovaná do Košíc. Tým si znepriatelil prezidenta komory, Františka Zaya, ktorý sa bránil zasahovaniu do jeho kompetencie. Schwendi sa nenechal odradiť. 3.10.1565 piše cisárovi, potvrdzuje, že na jeho rozkaz zhabal majetky Juraja Bočkaja a Petra Deáka. Dopuručuje udeliť Deákove bane cisárským sekretárom Hansenovi Kriegsovi a Hansenovi Rueberovi.
Niekoľko dní neskôr prosí  cisára o zaplatenie dlžného žoldu Michalovi Balašovi, ktorý sa osvedčil v minulých rokoch v cisárských službách.
V marci 1567 prosí cisára o vyslanie sliezských kolonistov do Košíc, hoci veľa tamojších obyvateľov zahynulo vo vojne a kvôli epidémiám.

Rokom 1568 končí Schwendiho kariéra ako Hornouhorského poľného veliteľa. Naďalej však zostáva cisárskym radcom. Maximilián sa mu odvďačil rôznym spôsobom.
Majestátom datovaným 29.10.1568 ho povýšil do barónskeho stavu a udelil mu právo raziť na jeho panstve Hohenlandsberg strieborné mince.
Darovacou listinou z 14.10.1568 dostal polovičku baní, zhabaných Matyášovi Deákovi v Nagy-Banya.

8.11.1569 nakázal cisár  viedenskej komore vyplatiť Schwendimu 20.000 toliarov (dostal však len dobropis na dlžné sliezské kontribúcie). Spišskej komore cisár nakázal, Schwendimu každý rok dodať na jeho panstvo 6 sudov Tokajského vína.
K druhému sobášu r. 1573 poslal cisár svojho zástupcu, grófa Karola z Hohenzollern s darom (išlo o strieborné náčinie v hodnote 200 toliarov).

Zachoval sa dosť veľký počet listov, písaných cisárom Maximiliánom, z ktorých sa dá zbadať dôvera, ktorú cisár k Schwendimu mal.

Roku 1576 sa Lazarus Schwendi nachádzal na ríšskom sneme v Rezne (Regensburg/N) ako cisársky radca. Zastával aj funkciu predsedu komisie pre zlepšenie stavu pevností. Tu spolupracoval s vynikajúcim  pevnostným staviteľom Danielom Specklem.
Maximilián zomrel posledný deň ríšského snemu, 21. októbra. Jeho nástupca, Rudolf II. si spočiatku vážil Schwendiho rady. Aj on nechal vyplatiť Schwendimu 8.novembra t.r. dar vo vyške 12.000 toliarov.
Rok 1578 strávil Schwendi vo Viedni, kam bol povolaný k poradám o správe hraničných oblastí. Na cestovanie mu cisár povolil každý raz 1.000 toliarov.
V týchto rokoch bol Schwendi už veľmi chorý. Niekoľko raz navštívil kúpele v Pösingu. Ale aj v tomto čase udržiaval čulú korešpondenciu s viedenským dvorom, cisárom a arcivojvodmi Matyášom a Maximiliánom.
Matyáš, ktorý bol v tom čase miestodržiteľ v Nizozemsku, prosil o stretnutie, aby sa s ním poradil. Zo zdravotných dôvodov sa Schwendi nemohol vypraviť na ďalekú cestu, ako píše vo svojom liste datovanom 24.6.1581.

Keď sa arcivojvoda Maximilián mal stať vrchným veliteľom v Uhorsku, žiadal Schwendiho, ktorého skúsenosti z tej krajiny poznal, o radu. V liste datovanom 3.11.1582 mu Schwendi radí dbať o dobré zaistenie pohraničných pevností a poľného vojska aj v časoch mieru, aby nebolo treba v čase ohrozenia narýchlo verbovať žoldnierov. Odporúča včasné platenie žoldu, aby sa zamedzilo dezerciám a zrade. Dôrazne poukazuje na komplikovanú náboženskú otázku v Uhorsku a odporúča, nechať protestantom náboženskú voľnosť. Aj na hrdosť Uhrov obracia Maximiliánovu pozornosť – nemá ich zbytočne stavať pod „nemecké velenie“.
Je zaujímavé, že tento list je pomerne krátky. Dôvod nachádzame na konci listu, kde sa Schwendi sťažuje na nedôveru dvorských hodnostárov voči jeho osobe, ktorá ide tak ďaleko, že cudzie osoby otvárajú a čítajú jeho listy!

Schwendiho súkromý život a charakter

Hoci vyrastal ako sirota (s matkou nemal vôbec styk, otec mu zomrel keď mal 3 roky), získal v čase štúdií značné znalosti, ktoré sa celý život snažil aj rozširovať. Popri nemčine, francúzštine a latinčine vedel aj španielsky a maďarsky.

Jeho vynikajúce duševné schopnosti, skúsenosti, viera a počestnosť mu umožnili stať sa radcom niekoľkých cisárov (Karol V., Maximilián II., Ferdinand I. a Rudolf II.).
Keď ho Karol V. prvý raz poveril diplomatickými úlohami, mal Schwendi 24 rokov! Aj vo vysokom veku si arcivojvodovia Matyáš a Maximilián vážili jeho rady. Bol priateľom vied a umenia, mal rozsiahlu knižnicu, ktorú neustále dopĺňal. Vo všetkom konaní sa ukazuje jeho hlboký záujem o blaho nemeckého národa a rímskej ríše a to v čase, v ktorom väčšina šľachticov pozerala len na vlastný prospech. Vždy sa staral o svoje dobré meno a povesť šľachtica, nikdy sa nenechal pritisnúť do situácií, ktoré by sa s jeho krédom nezlučovali.

Schwendi sa oženil pravdepodobne r. 1552 (ako doklad je len list, napísaný hradným kapitánom v Breisachu, Wolfem v. Othingen, v ktorom sobáš spomína). Manželkou mu bola Anna Böcklin v. Böcklinsau, dcéra Wilhelma Böcklina, cisárskeho radcu a neskôršeho prepošta v Magdeburgu. Rodina pochádzala zo Štrasburgu.
Manželstvo nebolo veľmi šťastlivé. Ku konečnej roztržke došlo po narodení syna Hansa Wilhelma (pravdepodobne r. 1557), ktorý vyrastal u svojej matky v dome jej otca. Schwendi sa niekoľko rokov súdil o syna. Potom, čo cisár Ferdinand I. nakázal listom z 30.4.1563 mestu Štrasburgu donútiť matku vydať syna, mohol sa Schwendi postarať o jeho ďalšiu výchovu.
Anna Böcklin zomrela 25.7.1571.

V októbri r. 1573 sa Schwendi oženil druhý raz. Zobral si grófku Eleonóru v. Zimmern. Zdá sa, že toto manželstvo bolo šťastné, aj keď z neho nevyšli žiadni potomkovia. V poslednej vôli Schwendi odkázal manželke zámok v Burkheime ako vdovské sídlo, okrem toho dom v Štrasburgu.
Pravdepodobne ešte za života Schwendiho prestúpila Eleonóra na protestantské vierovyznanie. Je známe, že navštevovala protestantské bohoslužby v susedstve ich sídla. Po Schwendiho smrti potom luteránský kostol v Bischofingenu. Jej príbuzenstvo sa snažilo, vrátiť ju do lona katolickej cirkvi, avšak bez výsledku. V máji roku 1586 sa druhý raz vydala na zámku v Kientzheime za protestanta Hansa Schenka z Limpurgu. Tým stratila tiež svoje vdovské sídlo. Zomrela r. 1606.

So synom si Schwendi neužil veľa radosti. Hans Wilhelm mal už 7 rokov, keď sa dostal k otcovi. Ten pobýval v Uhorsku a nemal možnosť osobne sa o výchovu syna postarať. Od r. 1572 sa o jeho výchovu staral cisársky bibliotekár Hugo Blotius (1533-1608), u ktorého zostal až do r. 1575. Obaja sa zdržiavali najskôr v Belgicku, neskôr v Taliansku. Vo vyššie uvedenom roku Schwendi povolal syna do Viedne, aby z neho urobil vojaka. Hans Wilhelm pôsobil potom istý čas v Košicach ako dôstojník, v mierovom čase ale nemal možnosť preslaviť sa. Vzťah otca a syna nebol veľmi dobrý. Syn žil roztopašným životom mladého šľachtica, čo otec v mnohých listoch kritizoval.
Otec niekoľkokrát odmietol zaplatiť synove dlhy.
Po Schwendiho smrti zdedil syn všetké majetky, o ktoré sa však roky súdil s inými príslušníkmi rozvetvenej rodiny.
Hans Wilhelm sa stal radcom arcivojvodu Ferdinanda. Roku 1583 si zobral za manželku Kláru v. Raitenau (Ján v. Raitenau bol r.1565 plukovníkom v Schwendiho Hornouhorskom vojsku!). Z manželstva vzišla len jedna dcéra, táto linia rodu Schwendi teda vymrela „po meči“.

Lazarus Schwendi mal ešte nemanželskú dcéru Barboru. Keď ju v poslednej vôli vôbec nespomenul, obrátila sa na arcivojvodu Ferdinanda s prosbou, aby jej u Hansa Wilhelma Schwendiho ako univerzálneho dediča vymohol nejakú podporu. Ferdinand poveril v novembri 1594 právnika správy predného Rakúska, Dr. Hansa Ulricha Ulmera touto záležitosťou s doporučením nemanželskej dcére aj jej manželovi nejako pomôcť.

Lazarus v. Schwendi bol majiteľom panstva Hohenlandsberg, ktoré kúpil r. 1563 od Joachima v. Lupsen. Cisárským dekrétom z 21.2.1564 mu panstvo bolo udelené v léno.
Hrad Hohenlandsberg (dnes Hohlandsburg pri obci Wintzenheim, neďaleko Colmaru v Alsasku/F) nechal r.1569 rozšíriť a zosilniť staviteľom Davidom Specklem tak, že to bola najsilnejšia fortifikácia v celom Alsasku. (ešte dnes láka v posledných rokoch rekonštruovaný hrad veľa turistov). K panstvu prislúchali mesto Kientzheim s kaštieľom, dediny Sigolsheim, Ingersheim a Katzenthal, mestečko Ammerschweier (dnes Ammerschwihr) a Türckheim (dnes Turckheim). Okrem toho plovička obcí Morschweier (dnes Morschwihr) a Wintzenheim s kaštieľom. Ďalej bol od r. 1577 majiteľom mestečka Kirchhofen s kaštieľom na pravej strane Rýna. V cisárskom zálohu mal panstva Burkheim, Triberg a Kaysersberg.
Burkheim leží na sever od Breisachu, Schwendi ho dostal od cisára do zálohu 12.8.1560. Tamojšiu zrúcaninu kaštieľa nechal za veľké peniaze prestavať na krásny renesančný kaštieľ.
Triberg, ležiací vo Švábsku, dostal Schwendi do zálohu od Ferdinanda I. listinou datovanou 27.4.1563. Aj tu vylepšil kaštieľ a hospodárske budovy.
Mesto Kaysersberg s veľkým hradom dostal Schwendi do zálohu cisárskym listom z 26.9.1573. Skutočné práva vlastníka prešli na neho až 22.1.1574. Hrad bol v tom čase vo veľmi zlom stave. Veľkým nákladom nechal Schwendi hrad uviesť do obývateľného stavu. Náklady boli započítané na zálohu, takže Schwendi a jeho následníci mali nároky na bezplatné užívanie tohto panstva na sto rokov (dekrét datovaný 8.9.1580). Zostal v majetku rodiny až do obsadenia tohto územia Francúzmi r. 1673.
Okrem týchto majetkov v Alsasku a Švábsku vlastnil v Rakúsku pri Viedni obce Kagran, Hirschstätten (dnes časť 22. viedenskeho okrsku), Auersthal a Steinabrunn, v Uhorsku dom v Nagy-Banya.

Ako správca svojho majetku si Schwendi počínal veľmi šikovne. Vydal množstvo detailných predpisov pre poddaných, ale aj svojich správcov, podľa ktorých sa tieto veľké majetky mali spravovať. Osobne dohliadal na ich dodržiavanie.
Snažil sa aj o zlepšenie pôdy, z Uhorska doviezol tokajskú vinnú révu, ktorá sa v Alsasku veľmi dobre ujala (preto tunajší vinári spomínajú Schwendiho do dnešných čias!. ) Z Talianska nechal doviezť vzácne byliny a ovocie, ktoré nechal pestovať na svojich majetkoch v Burkheime, kde sa aj predávali. Tu nechal postaviť aj prievoz cez Rýn, z ktorého mal pomerne značné príjmy z mýtného.

Na všetkých svojich panstvách založil špitály pre chudobných a bezzemkov. Boli v Kientzheime, Burkheime, Kirchhofene a Tribergu. Vybavil ich tiež dostatočnými dotáciami na ich prevádzku.

Schwendiho majetky v Alsasku boli príkladom ostatným šľachticom, ktorí len so závisťou pozerali.

Pôvodný rodový erb

zo 14. storočia bol modrý  štít rozdelený zlatým brvnom. V hornej a spodnej polovičke strieborné kosoštvorce. Na štíte prilba, hore zakrytá vankúšom, na ktorom bola strieborná guľa s tromi čiernymi pávími permi. Prikývadlá modro-strieborné. Tento erb bol vylepšený cisárom Karolom V., dekrétom datovaným 11. septembra 1553. Štít mal teraz štyri polia, v 2. a 3. poli bol pôvodný erb, v 1. a 4. čiernom poli zlatá orlica. Prilba krytá zlatou barónskou korunkou, opät so striebornou guľou a čiernými pštrosími permi. Prikrývadlá boli vpredu čierno-zlaté, vzadu modro-strieborné.
Už r. 1568 povolil cisár Maximilián II. celej rodine používanie opäť vylepšeného erbu.
V 1. a 4. čiernom poli zlatý orol, v 2. a 3. červenom  poli krížom položené zlaté zástavky. Srdcový štít tvoril pôvodný starý rodový erb. Nad štítom dve prilby s grófskými korunkami, na pravej (heraldicky) pôvodná guľa s pštrosími perami, na ľavej skrížené zlaté zástavky. Prikrývadlá na pravej strane čierno-zlaté, na ľavej červeno-strieborné.
Schwendiho heslo bolo: „Durat et Lucet“ = Vydržať a vyniknúť.

Schwendiho vzťah k cirkevnej politike

16. storočie bolo obdobím veľkých náboženských zvratov v Nemecku. Proti katolíckym Habsburgovcom stálo v ríši veľa protestantských kniežat a miest. Ríša sa preto pohybovala stále na hranici občianskej vojny.
Nie málo Schwendiho súčasníkov ho označovalo ako protestanta. Tým naisto nebol. Bol katolíkom až do svojej smrti, čo mu ale nebránilo otvorene kritizovať nešváry v katolíckej cirkvi tých čias, vrátane pápeža a jeho správania.
Na začiatku svojej kariéry stál ešte pevne a nekompromisne za katolíckou politikou Karola V.
Schwendiho názory sa menia počas pobytu v Nizozemsku. Tu spoznal, že nekompromisnosť obidvoch strán vedie k vnútornému rozvratu ríše a konečnej katastrofe. Jeho priateľstvo s nizozemskými šľachticmi grófom Egmontom a Viliamom Oranžským ako aj zverstvá páchané španielskou soldateskou na civilnom obyvateľstve Nizozemska tiež prispeli k zvratu jeho myslenia.

Maximilián bol cisár, ktorý mal pre náboženské otázky viacej pochopenia. Nielen v tomto, ale i v iných otázkách bol so Schwendim zajedno. V mnohých listoch Maximiliánovi ho Schwendi pobáda k tolerancii, pričom nestráca nádej na vyrovnanie a opätovné spojenie oboch konfesií. V jednom jeho liste čítame (voľne preložené z nemčiny):

….v náboženstve musí duchovný získať duše presvedčením a príkladom a nie násilím svetskej moci a tyranstvom…

Schwendi udržiaval korešpondenciu s mnohými šľachticmi obidvoch konfesií. Grófi z Wetterau (krajina v Hessensku, Nemecko) ho označovali ako „známeho zástancu náboženskej tolerancie“
Na ríšskom sneme, ktorý sa začal 25.6.1576 v Rezne, sa Schwendi ešte raz pokúsil získať prítomných hodnostárov pre svoje idey. Jeho kontakty k protestantom Fridrichovi II. z Falcka a vojvodovi Juliusovi z Brunšviku sú doložené.
V polovičke augusta Schwendi napísal ďalší „Diskurs“ (prejav) pod titulom (voľný preklad z nemčiny): Diskurs a obavy povolenia či zákazu slobody myslenia, predložený na ríšskom sneme anno 1576″
V tomto heslovite napísanom traktáte ešte raz varuje pred následkami doterajšej nekompromisnej náboženskej politiky.

Posledný deň snemu cisár Maximilián zomrel. Jeho nástupca, Rudol II. nemal pre Schwendiho tolerantné názory vôbec žiadne pochopenie. Schwendi sa v niekoľkých listoch pokúšal získať cisára pre svoje názory. Rudolf však pochyboval o pravdivosti jeho podnetov a dôkazov. Aj tak až do svojej smrti hájil svoj názor o nutnosti náboženskej tolerancie tak, ako ho formuloval v jednom z posledných listov arcivojvodovi Maximilánovi (pred jeho cestou do Uhorska). Keď Maximilián chce získať dôveru ľudí, musí im „….ponechat svedomie bez násilia a útlaku…“

Schwendi až do svojej smrti varoval pred následkami náboženskej neznášanlivosti. Hrôzy, ktoré správne predpovedal, nastali 35 rokov po jeho smrti počas Tridsaťročnej vojny!
Svojím vynikajúcim duchom, znalosťami a bohatými skúsenosťami, múdrosťou, organizačným talentom a pracovitosťou, ľudským citom a toleranciou patrí Lazarus v. Schwendi medzi popredné osobnosti 16. storočia.

Zomrel po ťažkej chorobe 28. mája 1584 v Kirchhofene. Pochovaný je v starom kostole kláštora Klarisiek v Kientzheime pri Colmare/F. Tam je aj jeho náhrobná doska z červeného pieskovca, na ktorej je zobrazený v plnej zbroji, s prilbou pri nohách. Na doske je schwendiovský erb, ale žiaden nápis.
Na jeho bývalom panstve sa zachovalo niekoľko jeho sôch z neskoršej doby. Tak v Colmare na námestí Place de l´Ancienne douane, na fontáne. Bola inaugurovaná r. 1898. Vytvoril ju vynikajúci sochár Auguste Bartholdi. V okolitých dedinách nájdete ďalše – nie tak vydarené – Schwendiho sochy.
Schwendiho mramorová socha stojí tiež v sále hrdinov vo Vojenskom historickom múzeu vo Viedni. V Bojnickom zámku je jeho bronzová soška od slovenského sochára Karla Alexyho z roku 1844. Odliatok bol zhotovený od firmy V. Lorenz vo Viedni. Okrem sôch existuje viacero medirytín a leptov s jeho protrétom a dve medaile.

 

Schwendi ako autor

Za svojho života napísal Lazarus v. Schwendi niekoľko rozsiahlych diel, v ktorých sa zaoberal vojenstvom, ale aj náboženskou otázkou. Niektoré z nich tu chcem uviesť.

V zime 1566/1567 napísal memorandum pod titulom (voľný preklad z nemčiny):

Pána Lazarusa Schwendiho rada, ako šľachta, ale aj prostý ľud má byť cvičený v jazde a vojenstve a ako má byť vydržovaný.

V tomto traktáte sa zasadzuje za návrat k stratenej „rytierskej cti “ a zodpovednosť šľachty za súdržnost ríše. Medzi iným tu píše: „….potom zvyčajne, keď bohatstvo nastane, vyrastá marnotranosť a mäkkosť, takže sa zabúda na vojanské cvičenia a nikto nechce obetovať vlastnú kožu…“ Schwendi tu tiež odporúča cvičenie v zbrani aj v mierových časoch, nielen u šľachty, ale aj u mestského obyvateľstva.

V tom istom roku napísal svoje „Myšlienky, čo podniknúť proti Turkovi“, ktoré boli opät adresované priamo cisárovi. Na mnohých príkladoch tu dokazuje, aký zlý je celkový stav vojenstva v Uhorsku a že nespokojnosť uhorských žoldnierov je spôsobená nepravidelne plateným žoldom. Radí cisárovi, aby sa on aj obaja arcivojvodovia na budúcom ťažení osobne zúčastnili, čo by nemálo pozdvihlo morálku vojska.
Veľmi zaujímavá je kapitola, v ktorej navrhuje akúsi všeobecnú vojenskú povinnosť pre všetkých šľachticov. Kto by sa jej chcel vyhnuť, mal by stratiť svoje majetky.
Pokiaľ ide o plánované ťaženie, radí zosilniť pohraničné pevnosti tak, aby boli schopné spomaliť postup Turkov, k ofenzíve len vtedy, keby sa podarilo postaviť včas silné, dobre vycvičené vojsko. V poslednej kapitole prosí o starostlivosť a súcit s chorými a invalidnými žoldniermi, vdovami a sirotami po padlých. Navrhuje umiestniť ich na cisárove náklady v kláštoroch či kráľovských mestách. Schwendi bol teda prvým vojvodcom, ktorý sa zastal vojnou postihnutých.

Koncom r. 1571 bol Schwendi vyzvaný cisárom vypracovať dobrozdanie o budúcej správe Horného Uhorska. Je datované 19.6.1572. Odporúča odlúčiť vojenskú správu od civilnej, teda nezaťažovať vojakov správnými otázkami, ktorým aj tak nerozumejú. K pohraničným pevnostiam robí detailné návrhy na ich vylepšenie, odporúča aj kolonizáciu nemeckými remeslníkmi a vojakmi s rodinami, lebo o spoľahlivosti Uhrov stále nie je presvedčený. Hlavný dôraz kladie na vylepšenie pevnosti Tokaj, ako hlavnej hrádze medzi Turkami a Horným Uhrorskom. Navrhuje aj vybudovanie mostu pri pevnosti. Z mýtného by sa mohla vydržiavať tokajská posádka.

V polovičke r. 1574 bol Schwendi vyzvaný cisárom, aby vypracoval dobrozdanie o celkovom stavu ríše a návrhy na zlepšenie situácie. Veľmi rozsiahle dielo pod titulom „Memoire“ je datované 15.5.1574. Schwendi otvorene poukazuje na nedostatky v ríši a cesty, ako ich odstraniť. Nabáda opät k náboženskej tolerantnosti, odstráneniu nenávisti obidvoch vierovyznaní a dodržiavanie mieru v ríši. Keby sa boli Maximiliánovi nástupcovia týchto rad pridržiavali, nebolo by došlo k Tridsaťročnej vojne so všetkými hroznými následkami!

Najdôležitejší Schwendiho spis však je jeho „Kriegs Discurs“. Obsahuje 53 kapitol a r. 1570 bol predložený ríšskému snemu, ktorý ho prijal. V tomto diele popísal Schwendi práva a povinnosti každého cisárského dôstojníka od generál-poručíka po desiatnika. Okrem toho ako sa správať v rôznych vojnových situáciách proti Turkom, ale aj na evrópských bojiskách, starostlivosť o ranených a pozostalých. Tento spis bol predchodcom neskorších „Reglementov“, ktoré boli vydávané od polovičky 18. storočia. „Jazdecké právo“ (Reiterrecht), ktoré vydal Albrecht z Valdštejna sa z väčšej časti zakladá na tomto Schwendiho spise.
Schwendi pracoval na doplnkoch a zdokonalení tohto spisu až do r. 1577. Vytlačený a publikovaný bol r. 1593, teda po Schwendiho smrti, Hansom Lewenklawem z Amelbauern. Ten venoval knihu grófovi Karlovi zo Žerotína, Námešte, Rosic etc.

Roku 1600 vydal benátský patricij Lazaro Soranzo spis pod názvom „De bello contra Turcos prudenter gerendo“, v ktorom je Schwendiho príspevok pod titulom: „Lazari Swendi L. Baronis Consiliarii et Archistrategi Caesarii quomodo Turcis sit resistendum consilium“

Okrem týchto spisov sa zachovali aj niektoré Schwendiho verše.

   

 

Pramene:

  • Wilhelm, Edler v. Janko, „Lazarus, Freiherr von Schwendi“, Viedeň, 1871
  • Dr. Rudolf Krone, „Lazarus v. Schwendi, seine kirchenpolitische Tätigkeit und seine Stellung zur Reformation“, Lipsko, 1912
  • Dr. Johann König, „Lazarus v. Schwendi, Beitrag zur Geschichte der Gegenreformation“, Schwendi, 1934
  • Eugen v. Frauenholz, „Lazarus v. Schwendi, der erste deutsche Verkünder der allgemeinen Wehrpflicht“, Hamburg, 1939
  • V. Dangl/V. Seges, „Vojenské dejiny Slovenska“, Bratislava, 1996
  • B. M. Buchmann, „Österreich und das Osmanische Reich“, Viedeň, 1999
  • Kolektiv, „Lexikon slovenských dejín“, Bratislava, 1999
  • Marek Byd‡ovský z Florentina, „Altera pars annalium seu eorum,quae sub Maximilano rege Bohemiae contigerunt“, 1597 (?)

6 komentárov ku “Lazarus, barón Schwendi”

  1. Anna Ondrušeková

    Výborný článok, ďakujem za užitočné informácie, ktoré mi pomohli. Vraj bol autorom máp a zobrazil Tatry ešte v roku 1528 ?

  2. Harald Skala

    Vážená paní Ondrušeková,
    Lazarus von Schwendi sa narodil r. 1522. Ne je teda možné, že by bol autorom máp Tatier v roku 1528.
    Schwendi bol autorom viacerých pojednaní vojenského charakteru, vypracoval pre cisára aj doporučenie o fortifikáciach v Hornom Uhorsku, písal aj o potrebnej náboženskej tolerancii, ale že by bol autorom máp ne je známe. Pokial viem, pochádzajú prvé mapy Slovenských krajín z roku 1736 od Samuela Mikovíniho.
    Harald Skala

  3. Milan Madlenak

    P. Skala: Dobry den. Zaujala ma vasa poznamka o doporuceni Schwendiho ohladom fortifikacii v Hornom Uhorsku. Chcem sa opytat, ci by bolo mozne sa k tomuto materialu dostat, idealne v nejakom prepise ci preklade povodneho textu.

    Dakujem.

  4. Harald Skala

    P. Madlenak:
    Cisár vyzval roku 1571 Schwendiho, aby vypracoval dobrozdanie k budúcej správe Horného Uhrorska. Schwendi ho napísal 19. júna 1572. V tomto dobrozdanie popísal aj stav hraničných pevností a doporučenie k ich vylepšeniu. Mimoriadnú pozornost tu venoval pevnosti Tokay.
    Spisok uvádza Wilhelm v. Janko v biográfii „Lazarus, Freiherr von Schwendi“, Viedeň 1871. Doslovný text tam však ne je. Pokial viem, neboli Schwendiho spisy vydané tlačou. Jeho spis o Hornouherských pevnostiach datovaný 19.6.1572 je pravdepodobne uložený vo Viedni v archíve: Allgemeines Staatsarchiv, Hofkammerarchiv, Johannesgasse 6, A-1010 Wien
    H. Skala

  5. Jarmila Bardasová

    Vážený pane, omlouvám se za svůj dotaz, který se netýká uvedeného tématu, ale v návaznosti na Vaši připomínku k článku Jiřího Ticháčka – Paskov k rodu Skrbenských z roku 2007. Zajímá mne osobnost Mašrajberové, dcery Skrbenského – kterého? Taktéž velmi málo lze se dočíst o synu Václava Skrbenského Janovi, který se angažoval ve stavovském povstání, byl zbaven majetku a následně přišel o život. Stejně je málo informací a nelze se nikde dočíst o osudu jeho ženy a především dětí. Můj zájem je motivován jednak zájmem o historii vůbec a především o rod Skrbenských, který panoval v Šenově nejméně tři sta let, kde jsem se narodila. Omlouvám se za smělost a děkuji za Vaši event. doručení, kde bych tyto informace získala. Děkuji, přeji zdraví a vše dobré v novém roce. Jarmila z Rožnova p.R.
    Vidím, že příspěvek byl odeslán nedokončen, proto odesílám znovu.

  6. stefan

    Prosim Vas viete nieco viac o poľnom maršálovi v Hornom Uhorsku, Rudolf v. Salis, najvyšší poľný zbrojmajster na Spiši, kde bol Schwendi ako vrchný veliteľ všetkého tam stojaceho vojska.

Komentovať