Počiatky osídľovania Kežmarku sú späté s existenciou troch osád v okolí sakrálnych objektov. Popri starej slovanskej osade v blízkosti dnešného Chrámu sv. Kríža existovala osada strážneho obyvateľstva na Michalskom vŕšku s Kostolom sv. Michala Archanjela (lokalita nad dnešnou železničnou stanicou)….

Stručne k najstarším dejinám Kežmarku a jeho sakrálnym stavbám

Počiatky osídľovania Kežmarku sú späté s existenciou troch osád v okolí sakrálnych objektov. Popri starej slovanskej osade v blízkosti dnešného Chrámu sv. Kríža existovala osada strážneho obyvateľstva na Michalskom vŕšku s Kostolom sv. Michala Archanjela (lokalita nad dnešnou železničnou stanicou). V blízkosti týchto osád sa vyvinula ďalšia osada, tentoraz nového saského obyvateľstva rovnako s vlastným chrámom zasväteným sv. Alžbete a situovaným v mieste nádvoria neskoršieho Kežmarského hradu (1). Postupný vývin všetkých osád smeroval k tomu, že osada na Michalskom vŕšku zanikla a osady slovanského a saského obyvateľstva sa zlúčili a takto v druhej polovici 13. storočia podmienili vznik mesta Kežmarok. Najstarší písomný prameň o existencii Kežmarku je donačná listina Bela IV., ktorou daroval turčianskym premonštrátom okrem iných majetkov aj osadu nemeckých hosti pri Kostole sv. Alžbety. Práve títo nemeckí hostia získavajú v roku 1269 privilégium vydané Belom IV.

Podobne keď Kežmarčania získavajú mestské privilégium, začína sa na mieste dnešného Chrámu sv. Kríža výstavba sakrálneho objektu v tvare jednoloďovej pozdĺžnej stavby s predstavanou vežou. Vo väčšine miest boli tieto sakrálne stavby budované ako centrum námestia, ale v prípade Kežmarku bol kostol odsunutý do roviny zadných traktov (2). Druhá stavebná fáza prebehla v 14. storočí, počas ktorej ku kostolu pribudlo severné obvodové murivo a sakristia. Inovácia, ktorá dala sakrálnemu objektu dnešnú formu, nasledovala po požiari v roku 1443 a mala priebeh v období, keď sa v Kežmarku usídlili Jiskrovi kapitáni (3). Priebeh a dokončenie stavebných prác dokumentuje vročenie 1486 a 1498 na južných portáloch vedúcich do trojlodia. Záverečná prestavba dala Chrámu sv. Kríža podobu halového kostola s polygonálnym presbytériom, plynulo prechádzajúcim do trojlodia, ktorého lode sú od seba oddelené arkádami (4).

Zobrazenie dlhého meča na Oltári sv. Kataríny

Obr. 1 – Kežmarok, Kostol sv. Kríža, Oltár sv. KatarínyJužné strany kostolov bývali v mestskom a dedinskom prostredí vyhradené pre mužskú časť obyvateľstva, čo determinovalo, aby do týchto častí boli umiestňované bočné oltáre svätcov (v severnej lodi pred zrak ženského obyvateľstva boli umiestňované oltáre svätíc). No prítomnosť Oltára sv. Kataríny v južnej lodi kežmarského chrámu takéto zaužívané pravidlo popiera. Na strednej tabuľovej maľbe vystupuje ako mediálna postava sv. Katarína držiaca meč. (Obr. 1.) (6) Patrocínium oltára sa niekedy v literatúre udáva dvojmo. Z dôvodu, že tematikou celého oltárneho celku sú sväté martýrky, je niekedy v literatúre priraďované sv. mučeniciam. Pokiaľ je priradzované sv. Kataríne, tak ako argument vystupuje jej málo predsunutá centrálna poloha a vročenie vo svätožiare „Sancta katherina ora pro nobis deum a° m° 493.“ (7)

Jedným zo zmyslov oltárnych celkov bolo výchovne pôsobiť na mentalitu pozorovateľa, čomu bol podmienený aj výber svätca za námet oltárnej maľby. Cez takúto formu ikonografickej prezentácie bol pozorovateľovi posúvaný príklad ideálneho kresťanského správania, v ktorom svätec aj za cenu bolesti neodpadol od viery. (8) Podľa legendy sa pre takúto voľbu rozhodla aj sv. Katarína Alexandrijská, ktorá uprednostnila život podľa Krista pred svetskými pôžitkami. V dôsledku svojho presvedčenia bola mučená lámaním na kolese. Koleso sa však počas mučenia zlomilo a poranilo okolostojacich zvedavcov. Následne Katarínu sťali a prostriedok jej umučenia sa preniesol do stredovekej ikonografie ako jej atribút. (9)

Meče, ktoré sa takto dostali do ikonografie ako atribúty svätých, sú vyjavené v pasivite a ich zmysel je rýdzo religiózny. (10) V prípade kežmarského bočného oltára je ľavica mučenice položená na rukoväti dlhého meča. Meč je voči svätici situovaný v predsunutej polohe s hrotom opretým o dlážku, na ktorej stoja postavy svätíc. Skutočnosť, že autor spodobnil militáriu vcelku a bez prekrytia elementov uľahčuje analýzu a klasifikáciu meča. Podobne k analýze dopomáha aj dobrý stav zachovania maľby. Na znázornení meča je stále viditeľná zreteľná kresba, ktorá je len lokálne porušená. Rovnako takmer bez poškodenia sú aj farebné tóny militárie demonštrujúce význam výjavu zbrane. Zachovalý zlatý kolorit na rukoväti meča poukazuje na zmysel zbrane – nie ako funkčného predmetu, ale ako na znak svätice, s ktorou je prepojený.

Dominujúcim prvkom znázornenia meča je dĺžka a šírka čepele, ktorá sa rovnomerne zbieha k hrotu s malým uhlomObr. 2 – Typ XIIIa zahrotenia. V ploche čepele autor vyhotovil znázornenie žliabku, ktorý dosahuje polovicu dĺžky čepele. Spôsob prevedenia žliabku spôsobuje vizuálny dojem jeho vystupovania von z plochy, avšak na báze spôsobu skutočného prevedenia žliabkovania je takýto úmysel možné považovať za nezámerný. Celá táto forma čepele posúva typologickú klasifikáciu do typu XIIIa. (11) (Obr. 2) (12)

Pri takomto klasifikovaní by sa mohli objaviť námietky, že E. Oakeshott chronológiu typu XIIIa zadáva do obdobia 14. storočia a priraďuje takýmto mečom pomenovanie nachádzajúce sa v dobových písomných prameňoch – veľký meč (Grete Swerdes), pričom pri týchto polemikách pracuje aj s pomenovaním dvojručný, resp. obojručný, meč (Twahandswert), ktorý posúva do 15. storočia a exempláre klasifikuje do typov XV a XVIII. E. Oakeskott ešte správne podotkol, že aj medzi samotnými „dvojručnými mečmi“ existujú rozdiely a obojručný meč z 15. storočia nemá rovnakú formu ako exemplár zo začiatku 16. storočia. (13) Avšak skutočnosť, ktorú si militarista pri týchto úvahách neuvedomil, je tá, že takáto „archaická“ forma čepele ešte stále môže pretrvávať v krajinách strednej Európy aj v druhej polovici 15. storočia, a to nielen v ikonografii, ale aj medzi hmotnými exemplármi. (14) Všetky tieto dôkazy vedú k úvahe, že E. Oakeshott datovanie typu XIIIa poddimenzoval a meč takejto formy prežíval v užívaní dlhšie časové obdobie. Je potrebné si uvedomiť aj skutočnosť, že meče sú zbraňou, ktorej exempláre bývajú využívané dlhodobo a v niektorých prípadoch je možné vybadať zasadenie novších rukovätí do starších čepelí. (15) Takýto spôsob manipulovania s mečmi determinovala ich spoločenská závažnosť a finančná hodnota.

Kým podoba čepele zapadá do schémy mečov vrcholne stredovekých, tak forma priečky je inovačným prvkom pochádzajúcim z obdobia neskorého stredoveku, ba až z obdobia renesancie. Jej esovitý tvar s málo sa rozširujúcimi koncami patrí do schémy priečok, ktoré sa tešili veľkej obľube v čase renesancie a na ich popularitu na území Uhorska poukazujú nálezy typov tzv. benátskych mečov. Typologická klasifikácia priečky spadá do typu 12. (16)

Priečka meča z Oltára sv. Kataríny nie je jediným moderným prvkom. Podobne sa k renesančnej forme meča pridáva aj tvar hlavice obohatený o znázornenie vrúbkov v profile a o gombík, ktorým sa ukončilo osadenie čepele do rukoväte. Aj keď sa takýto hruškovitý formát hlavíc začal šíriť už v prvej polovici 15. storočia, jeho populárnosť sa v uhorskom prostredí odráža až na neskorogotických tabuľových maľbách. Hlavicu je možné v typológii zatriediť pod typ T5. (17)

Oltár sv. Kataríny nie je v kežmarskom kostole jediným príkladom, kde je meč zobrazený v úlohe atribútu svätca. Podobne sú tejto úlohe situované aj dva meče na Oltári sv. apoštolov datovanom do obdobia 1470 – 1480. V prvom prípade je meč atribútom svätého Pavla a v druhom je spojený s postavou apoštola Jakuba Staršieho. Popri gotickej maľbe je v Kostole sv. Kríža ďalším nositeľom militárie aj pamiatka sepulkrálneho charakteru – epitaf kežmarského kapitána Krištofa Warkocza (1520). Z dôvodu ochrany je dnes situovaný v severnej stene sanktuária. Okrem uvedených spodobení je možné nájsť v interiéri chrámu aj rozmerovo menšie prevedenia mečov – na bronzovej krstiteľnici v úlohe atribútu sv. Pavla (1472) a v prípade drevenej neskorogotickej plastiky sv. Michala je zachovalý už len element rukoväte s hlavicou.

Poznámky

(1) Pre dejiny a vývoj osídlenia kotliny Popradu pozri: GOJDIČ, Ivan. Spišské mestá a ich vývoj. In Terra Scepusiensis. Zost. Ryszard Gładkiewicz, Martin Homza. Levoča, Wrocław : Kláštorisko, 2003. s. 161 – 175. ISBN 80-7114-457-6; BEŇKO, Ján. Osídlenie severného Slovenska. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1985. 316 s.; BEŇKO, Ján. Osídlenie severného Spiša do polovice 14. storočia. In Historické štúdie XV, 1970. s. 161 – 189.
(2) GOJDIČ, Ivan. Spišské mestá a ich vývoj. In Terra Scepusiensis. Zost. Ryszard Gładkiewicz, Martin Homza. Levoča, Wrocław : Kláštorisko, 2003. s. 164. ISBN 80-7114-457-6.
(3) POMFYOVÁ, Bibiana. Kežmarok, Rím. kat. farský kostol sv. Kríža. In Gotika. Zost. Dušan Buran. Bratislava : SNG, 2003. s. 641 – 642. ISBN 80-8059-080-X; MISLOVIČOVÁ, Virginia. Spoločensko – hospodárska štruktúra Kežmarku v stredoveku. In Terra Scepusiensis. Zost. Ryszard Gładkiewicz, Martin Homza. Levoča, Wrocław : Kláštorisko, 2003. s. 413. ISBN 80-7114-457-6.
(4) Viac o Kostole sv. Kríža, jeho vývoji a interiéry pozri CHALUPECKÝ, Ivan. Bazilika sv. Kríža v Kežmarku. Kežmarok : Rímskokatolícka cirkev, farnosť Kežmarok, 2004. 36 s. ISBN 80-969175-5-2.
(5)ŽÁRY, Juraj. Dvojloďové kostoly na Spiši. Bratislava : Tatran, 1986. s.68 – 69.
(6) Foto: Filip Lampart.
(7) CIDLINSKÁ, Libuše. Gotické krídlové oltáre na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1989. s. 40. ISBN 80-222-0029-8.
(8) CIDLINSKÁ, Libuše. Gotické krídlové oltáre na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1989. s. 21. ISBN 80-222-0029-8. GERÁT, Ivan. Hagiografické obrazové cykly na spišských oltároch. In Terra Scepusiensis. Zost. Ryszard Gładkiewicz, Martin Homza. Levoča, Wrocław : Kláštorisko, 2003. s. 413. ISBN 80-7114-457-6.
(9)Kult sv. Kataríny Alexandrijskej sa rozvíjal v umení stredovekej Európy pod vplyvom križiackych výprav a Zlatej Legendy. Bola patrónka mladých dievčat, študentov, filozofov, ošetrovateliek a remeselníkov, ktorí počas svojej práci prichádzali do styku s kolesom, napríklad kolesári, mlynári. FARMER, David Hugh. Oxfordský lexikón svätcov. Bratislava : Kalligram, 1996. s. 289 – 290, 412 – 413. ISBN 80-7149-094-6.
(10) NOWAKOWSKI, Andrzej. Uzbrojenie ochronne. In Uzbrojenie w Polsce średniowiecznej 1350 – 1450. Zost. Andrzej Nadolski. Łódź : PAN, 1990. s. 85. ISBN 83-00-03284-3; NOWAKOWSKI, Andrzej. Charakteristika podstawy źródłowej. In Uzbrojenie w Polsce średniowiecznej 1450 – 1500. Zost. Andrzej Nowakowski. Toruń : Wydawnictwo UMK, 1998. s. 11. ISBN 83-231-0862-5.
(11) OAKESHOTT, Ewart. The Sword in the Age of Chivalry. London : The Trinity Press, 1964. s. 59. ISBN 0-85115-715-7; GŁOSEK, Marian. Miecze środkowoeuropejskie z X – XV w. Warszawa : Wydawnictwa Geologiczne, 1984. s. 28. ISBN 83-220-0239-4. Čepeľ meča tohto typu je široká, masívna s takmer rovnakou šírkou pri hrote ako pri rukoväti. V mnohých prípadoch je výraznej dĺžky. Hrot je málo výrazný. Žliabkovanie siaha do polovice čepele. Výrazná dĺžka čepele si vyžiadala, aby rukoväte tohto typu boli predĺžené a vhodné pre uchopenie oboma rukami. Priečky najčastejšie jednoduchých tvarov typu 1, 2, 3. Prevládajú diskoidné hlavice typov H, I a K.
(12) Kresbu publikoval OAKESHOTT, Ewart. The Sword in the Age of Chivalry. London : The Trinity Press, 1964. s. 24, 43. ISBN 0-85115-715-7.
(13) OAKESHOTT, Ewart. The Sword in the Age of Chivalry. London : The Trinity Press, 1964. s. 41 – 47. ISBN 0-85115-715-7.
(14) Dobrým príkladom pretrvávania typu XIIIa aj v druhej polovici 15. storočia je meč uložený v Spišskom múzeu. Čepeľ nesie charakteristické črty pre typ XIIIa a má výraznú dĺžku (130,8 cm). Spišské múzeu v Levoči, inv. č. 333. Rovnako je možné na meči badať populárnosť hlavice hruškovitého tvaru, ktorá je zaradená do typu T5. COMISSO, Mário. Stredoveké meče na Slovensku v 9. – 15. storočí. (Diplomová práca). Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 2005. s. 61. Túto militáriu uvádza aj GŁOSEK, Marian. Miecze środkowoeuropejskie z X – XV w. Warszawa : Wydawnictwa Geologiczne, 1984. s. 142. ISBN 83-220-0239-4. M. Głosek na poddimenzovanie chronológie typu XIIIa upozorňuje aj v závere spomenutej práce, pričom na základe analýzy mečov zo slovenského a českého teritória posúva chronológiu tohto typu až do 15. storočia.
(15) NOWAKOWSKI, Andrzej. Lądowa technika wojskowa od roku 1334 do końca XV wieku. Uzbrojenie indywidualne. In NADOLSKI, Andrzej. Polska technika wojskowa do 1500 roku. Warszawa : Oficyna Naukowa, 1994. s. 202. ISBN 83-85505-14-8.
(16) OAKESHOTT, Ewart. The Sword in the Age of Chivalry. London : The Trinity Press, 1964. s. 118. ISBN 0-85115-715-7. Pre typ tzv. benátskeho meča pozri GŁOSEK, Marian. Miecze środkowoeuropejskie z X – XV w. Warszawa : Wydawnictwa Geologiczne, 1984. s. 30. ISBN 83-220-0239-4, ktorý ich vydelil ako samostatný typ XXI. M. Głosek v katalógu svojej práce udáva jeden príklad „benátskeho meča“ z územia Slovenska. Podobne „benátske meče“ uvádza vo svojej práci aj COMISSO, Mário. Stredoveké meče na Slovensku v 9. – 15. storočí. (Diplomová práca). Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 2005. s. 81 – 83.
(17) Viac o typoch hlavíc OAKESHOTT, Ewart. The Sword in the Age of Chivalry. London : The Trinity Press, 1964. s. 80 – 111. ISBN 0-85115-715-7; GŁOSEK, Marian. Miecze środkowoeuropejskie z X – XV w. Warszawa : Wydawnictwa Geologiczne, 1984. 179 s. ISBN 83-220-0239-4.

7 komentárov ku “Krátky pohľad na dlhý meč spodobený na Oltári sv. Kataríny v Kostole sv. Kríža v Kežmarku”

  1. Samik

    Nádherný obraz ako aj veľmi pekný rozbor.. zdá sa že tie S-ovité priečky boli v neskoro-stredovekom Uhorsku veľmi populárne. Sam Ľudovít II ktorí padol pri Mohaci(1526) mal takýto typ priečky na svojom dlhom meči a šabli.
    http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/69/M%C3%BCnze_Ludwig_II_Ungarn.jpg
    http://www.croatianhistory.net/gif/grblu.jpg – obraz Hans Burgkmaira HansaBurgkmairaudovíta

  2. Samik

    Mimochodom bola by šanca spraviť článok aj o epitafe Krištofa Warkocza? Dátovanie znie dosť zaujímavo (1520, relatívne prechodná doba pre Uhorsko)

  3. Filip

    Dakujem za slova chváli. S tými S-ovitými priečkami je to ozaj velmi zaujimave a zacinam mat pocit, že v našom priestore boli dost popularne.
    K epitafu Krištofa Warkocza mam nieco a opať je aj v tomto pripade mozne najst iste zaujimave formy. Snad casom sa podari tu to zavesit, ale ak by Samik tvoja tuzba bola vacsia mozem preposlat na email.

  4. Samik

    Veru, veľmi by ma to zaujímalo a bolo by to super ak by ste mi to mohli preposlať , adresu mam samuelbena@gmail.com
    Vopred vrelá vďaka Filip

  5. Filip

    Samik, prisiel email?

  6. Samik

    Zdravim Filip, sory ze tak neskoro odpisujem ,ale nie, mail mi nedosiel :/ , skus aj na samik@centrum.sk … neviem ci sa gmailu nieco nepaci alebo co..

  7. Samik

    aah teraz som opat pozrel a ono mi to suplo do spamu..vrela vdaka este raz

Komentovať