V tento augustový podvečer všetci, ktorí navštívili priestor vedľa Detského areálu na Aničke, videli veci dosiaľ nevidené, čuli veci dosiaľ nevypočuté, zažili veci dosiaľ nezažité. A ako je to možné? No, celkom jednoducho – na 4. podujatí Košického historického leta sme namiešali celkom pestrú zmes hudby, tanca, ohňa, kaukliarskych kúskov, šermu, ale predovšetkým divadla.

Divadla v jednej zo svojich najčistejších a najrýdzejších podôb, taký bol Kráľ bláznov. Dodáme však ešte, že predjedlo pred hlavným chodom, spomínaným Kráľom bláznov, nám pomohli pripraviť aj naši kamaráti z „brandže“ – fakír Al-Rashíd, orientálna tanečnica Zahrah, žonglér Lionel, hudobná skupina Taverna a množstvo náhodne objavených bubeníkov…;o)

A predjedlo sa skutočne nikomu neprejedlo, práve naopak, divákov pripravilo na divadelnú hru Kráľ bláznov, o ktorej jej autor a režisér v jednej osobe Daniel „Dandy“ Pikalík, toho času študujúci v Prahe nonverbálne divadlo, povedal:

„Kráľ bláznov je predstavenie ochutené postavami commedie dell arte, ktorá brázdi svet prašnými cestami od dôb renesancie. Do dejiska príbehu ‘vkĺznu’ jarmom osudu zotročení komedianti, tiahnuc si káru plnú žiaľu, vášni a bolestí. Trpký, zemitý humor odhaľuje niekoľko rovín, situačne vykresľujúcich princíp ich pradávného, slobodného umenia. Zohrávajú banálny, až patetický príbeh lásky, ktorého sa k záveru tragicky zmocní triumfálne plížiaca sa temnota. Temnota nás, nášho ľudského bytia.“

A o čom teda Kráľ bláznov skutočne je, bol, či bude? O ľuďoch, ich charakteroch, povahách, cieľoch, snahách, ale najmä o ich hriechu. Je to vlastne hra o hre, v ktorej komedianti prichádzajú so svojou károu bolesti a utrpenia a napriek vyčerpaniu sa ešte naposledy prekonávajú a rozkladajú scénu priamo pred divákmi, priamo pred nimi nasadzujú si na tváre masky a hrajú len pre nich Kráľa bláznov. A v tejto hre čas od času preniknú na povrch a mimo zabehaného „scenára“ aj ich povahy, ktoré sa neraz bijú s povahami postáv, nimi stvárňovanými, vďaka čomu sa ukáže, že divadlo je vlastne len maskou sveta…

Čo dodať na záver? Hádam len toľko, že je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. A tento príbeh sa skutočne vidieť oplatí, hádam sa vám s ním ešte niekedy naši členovia predstavia, pretože atmosféra komediantského života v časoch 17. storočia, ktorú vám táto hra prináša, je skutočne nenapodobiteľná.

Milan Madlenák

Komentovať