Prinášame vám obrazový záznam, ktorý zahŕňa fotografie z piatkovej upútavky – stredoveké divadlo Hansa Sachsa a albumy fotiek sobotňajšej rekonštrukcie. Prajeme príjemné spomienky.

V mene zvrchovanej Trojice pokladám za hodné prerozprávať Vám v živých obrazoch, majúc ich pred očami – tieto príbehy, ktoré sa tu stali. Nech ostanú ako svedectvo pre poučenie i povzbudenie tých, ktorí raz prídu po nás a budú hľadieť na naše činy v presahu vekov. Nech sa im živo pripomenú diania v krajoch Horného Uhorska roku Pána 1491-ého….

Neisté časy nastali po smrti nášho najobľúbenejšieho kráľa Mateja Korvína, ktorý bol výnimočným zjavom, čo prenikavo oslnil svoju dobu a nadlho zatienil všetkých nasledovníkov. Jeho uprázdnený trón rozpútal zápas, z ktorého nakoniec ako víťaz vzišiel český kráľ Vladislav, pochádzajúci z poľskej kráľovskej dynastie Jagelovcov. Ako Vladislav II. Jagelovský sa stal v Roku Pána 1490 veľmi umierneným, nerozhodným i ľahko ovládateľným novým kráľom Uhorska, pod neblahým vplyvom uhorských magnátov. Medzi ľudom je prezývaný ako „Kráľ Dobrže“, pretože takmer na všetko pritakáva slovom „dobrže, dobrže“, aby nemusel nič konfliktné riešiť.

Na scéne sa však ihneď zjavuje jeho mladší a ambicióznejší brat, poľský princ Ján Albrecht podporovaný svojim otcom poľským kráľom Kazimírom a časťou uhorskej šľachty. Robí si vážny nárok na uhorský trón na úkor svojho brata, a so svojim vojskom tiahne do krajov uhorských, počítajúcim tisícky pešiakov i jazdcov, Poliakov i Tatárov. Na jeho strane stojí tiež skúsený veliteľ Blažej Maďar, zemplínsky župan Imrich z Perína, i mnohí ďalší magnáti. Úspešne obsadzuje viaceré mestá, medzi inými aj Sabinov a Prešov, a postupuje smelo ďalej…Pred našim mestom sa napokon so svojimi vojakmi prvýkrát zjavujú vojenské oddiely sebavedomého a vojenskými úspechmi posmeleného poľského kráľoviča Jána Albrechta, s úmyslom svojvoľne zaujať to, na čo on tak dlho čakal, a po čom tak dlho túžil – Korunu kráľovstva uhorského. Niekoľko mesiacov oblieha hradby ťažkými kanónmi, a silno poškodzuje čerstvo dostavaný veľkolepý farský kostol sv. Alžbety, o čom bude dlhé storočia svedčiť aj pamätný nápis na jeho západnej strane. Predovšetkým si je ale vedomý, že musí strategicky dobyť najvýznamnejšie slobodné kráľovské Mesto – Košice…

No pobúrení a ozbrojení mešťania však neklesajú na mysli ani na odvahe. Musia mesto ubrániť z obkľúčenia. echajú prehovoriť svoj spravodlivý hnev a svoje zbrane. Sám novozvolený kráľ Vladislav so svojimi spojencami a zo zvyškami Čiernej légie im od juhu tiahne na pomoc. Napokon mešťania vo vhodnej chvíli spolu s jeho jednotkami vyrážajú vpred …Do boja ! – Za mesto, za kráľa, za pokoj v Hornej zemi!

Šťastie si striedavo sadá raz na jednu, inokedy na opačnú stranu. Košickí mešťania sú posmelení vlastným odvážnym vojenským činom, keď sa im podarilo vo vojenskej formácii z obrany preraziť aj za cenu krvavých strát do pozícií Poliakov a ukoristiť im dôležitú vojenskú techniku. Ubiehajú však týždne, ba až mesiace trvajúceho obliehania. Prichádza zima i prvé mesiace roku 1491-ého. Jedného dňa v tejto krutej zime zasiahne Vladislavov kráľovský tábor južne od mesta taká víchrica a silný košický vietor, že poprevracia všetky stany naruby, a kráľa musia obstáť dookola všetci jeho ľudia, aby ho zachránili pred chladom. Po utíšení víchrice sú obidve strany opäť nachystané k boju. Napokon, po ďalších menších zrážkach pod hradbami však predsa len kráľovskí jagelovskí bratia uzatvárajú medzi sebou, tu – vo vojenskom tábore dočasný mier. Princ Ján Albrecht sa v ňom zrieka svojho práva na trón uhorský, Vladislav zas svojmu bratovi bude platiť ročne 3000 zlatých, a odovzdáva mu aj niektoré mestá Sliezské, ponecháva v zálohu Prešov i Sabinov. Píše sa 20. február Roku Pána 1491 a je tu vytúžený mier. Poliaci Jána Albrechta a ich spojenci skladajú zbrane. Kráľove oddiely spolu s Košičanmi ich takto vo vybojovanom mieri vyprevádzajú…. Mesto Košice za svoju vernosť a hrdinské skutky dostáva od kráľa Vladislava viaceré majetky i potvrdené výsady, medzi nimi o niečo neskôr aj definitívnu podobu svojho slávneho mestského erbu, v ktorom práve od kráľa pribúda v štíte korunovaná poľská orlica, i v spodnej časti čeveno-zlatá niť s ľaliami z rodového erbu jeho francúzskej manželky Anny.

Nateraz sa so cťou podarilo hájiť svoje práva mešťanom košickým. A tak aj hradby našej košickej pevnosti, rovnako ako i hrdinské srdcia našich mešťanov – odvážnych i statočných obyvateľov pretrvávajú až dodnes. Pretrvávajú ako svedectvo tých dní, roku Pána 1491-ého…

Nech žije mesto Košice !

Nech trvá statočnosť i odvaha jej mešťanov v dňoch budúcich !

Amen, amen,

Pane náš na výsosti,
vyvedže nás z tejto žalosti,
potom príjmi do večnej radosti.

  Foto: Lenka, Boorová, Mgr. Juraj Gembický Foto: Roman Veselý Foto: Roman Veselý   Foto: Lenka, Boorová, Mgr. Juraj Gembický  Foto: Ján Vavra

Ďalšie zdroje:

Komentovať