Občas sa nám stane, že sa dostaneme aj na podujatie, ktoré neorganizujeme my. To nás samozrejme vždy veľmi poteší, keďže to pre nás znamená skutočne len uvoľnenie, užívanie si a výlet. Odpadá množstvo starostí, ktoré radi prenecháme niekomu inému a my sa tak môžme len zabávať.


Prepady Kurovíc bývajú presne o tom. A tak, keď sme dostali pozvánku, neváhali sme a hoci v obmedzenom počte, potvrdili sme účasť. Nie, že by sa iba málokto z nás chcel zúčastniť, to nie. Ale Kurovice ležia na Morave a doprava tam býva značne obtiažna. A tak, oblečení v kostýmoch, aby sa ušetrilo miesto v aute, sme vyrazili v počte tri kusy smerom k českým hraniciam. Preskočíme opis cesty, musí vám stačiť, že ubehla výborne, hoci únavne a že sme trošku pútali pozornosť našimi odevmi.
Prvý večer sa niesol v znamení zoznamovania, robenia obchodov (mám krásnu novú prachovnicu), popíjania a jedenia, my sme si pripravili „pelech“ (rozumej deky a kožušiny) na spanie a pridali sa k zábave. Medzitým prichádzali ďalší a ďalší účastníci a tak sa tábor zakrátko slušne rozrástol. Noc ubiehala svižným tempom a my, unavení cestou sme čoskoro klesli do teplých diek a ovčích kožuchov.
Ráno sme vyskočili na rovné nohy, natlačili do seba jedlo a veselo sledovali zopár kamarátov, ako sa po ťažkej noci motkajú po tábore a ochkajú „Mně je blbě“. Napriek tomu, že poniektorí boli ešte stále tak trochu unavení, organizácia fungovala a tak sme sa pomerne skoro vydali do neďalekého lomu, kde sa organizovala bojová hra. Opisovať pravidlá nabudem, ale podobalo sa to na „Ty v červenom, máš to!!!“ a za tým hlasné „BUM!!!!“ z muškety. Príjemne unavení sme sa vrátili do tábora, kolegovia kozáci navarili nejaké dobroty a naučili nás hru s drievkami a kolíčkami a šnúrou, v ktorej sme samozrejme hneď prehrali (hrali sme z kopca a proti vetru a svietilo nám do očí slnko, ale boli sme jednoznačne lepším tímom, ale súperovi pomohol rozhodca a šťastie). Pravidlá sme si zapamätali, takže si ju určite zahráme aj na našich akciách. To už ale prišiel večer a tma a tak sme si vystrojili hostinu a zabávali sa do noci.
Posledný deň v Kuroviciach. Ostré streľby. No. Tu sa mi píše trošku ťažšie a to z jednoduchého dôvodu, že na ostrých streľbách mám permanentnú smolu, priamo úmernú stupňu tešenia sa na ne. To znamená, že buď nič poriadne netrafím (minulý rok) alebo mi nestrieľa puška (tento rok). Preto sa sústredíme na nášho zbrojmajstra Kuba, ktorý neskončil posledný, ba ani predposledný… No, v prvej päťke to síce nebolo, ale nemá sa za čo hanbiť. Ako obyčajne, všetkých nás prestrieľal Pinďa a vyhral ozdobný terč, na ktorom sme si potom skúsili hromadnú salvu (okrem mňa, samozrejme, keďže som stále prehováral potvoru pušku, nech vystrelí). Bilancia – štyri zásahy z jedenástich výstrelov. Toľko k presnosti vtedajších zbraní (ale nie k účinnosti, tá bola hrozivá, ako sme videli na dotyčnom terči a počuli na odrazených guľkách, svištiacich vzduchom kdesi za terčami).
Po tejto udalosti sme už naskákali do auta a vyrazili domov. Dorazili sme celí a spokojní a už teraz sa tešíme na jar, kedy sa bude organizovať ďalší prepad… A hlavne dúfam, že sa mi podarí konečne si poriadne zastrieľať. Ale o tom sa určite dozviete…

Foto: Barbora Šutáková, Peter Madlenák, Jakub Rajnec

Komentovať