Na bojovom poli.Prinášame vám rozsiahly, dosiaľ nikde nepublikovaný článok Mgr. Štefana Eliáša o živote a diele Jána Bocatia, jednej z výnimočných osobností histórie Košíc. Obrazová príloha článku je doplnená nielen o dobové rytiny a maľby, ale i fotogalériu zo sprievodných akcií sympózia o Jánovi Bocatiovi, ktoré sa uskutočnilo koncom septembra v Košiciach, kde sa ako účinkujúci predstavili aj členovia Spoločnosti.

Renesančný básnik nášho mesta Košice Ján Bocatius, rodák z Vetschau, nie je až dosiaľ spravodlivo ocenený. Je to trpké konštatovanie, ale všetko je v našej moci, aby sme to pozmenili. Ďalej sa to už v demokratickej republike odkladať nedá, veď niet žiadnych náboženských ani ideologických zábran, aby sme to vykonali.

Historický, verný portrét Jána Bocatia je ale nevyhnutným predpokladom, aby sme mohli vniknúť do sveta básnikovej duše a zápasov, ktoré musel podstúpiť za mesto Košice a náboženskú slobodu ako princíp, o ktorom náš dnešok už vôbec nepochybuje.

V prvom rade si treba uvedomiť, že tento syn predelu 16. a 17. storočia sa narodil vo veľmi rušnej a rozporuplnej dobenáboženských vojen. Na súmraku katastrofickej vlády cisára Rudolfa II. dostal sa tak do krážov zápasu síl, ktoré sa navzájom zrážali a nemilosrdne ohňom a mečom ruvali za svoju dominanciu.

Postupne si to v tejto štúdii ukážeme. Na Slovensko sa mladík Ján Bocatius dostal vlastne celkom neplánovane z Jihlavy, odkiaľ sa sťahuje v učeníckej pokore za svojím obdivovaným učiteľom Mikulášom Gäbelom, ktorý sa v roku 1590 zamestnal ako školský riaditeľ v kremnickej mestskej škole. Do Uhorska sa tak dostáva ako 21 ročný a túto polyglotnú krajinu si postupne úplne zamiloval a prijal za svoju vyvolenú vlasť na celý život. Treba pritom uvážiť, že ovládal jazyk český. Vniknúť do tajov a výrazov slovenčiny nebol tak pre Jána Bocatia nijaký problém. Lužický Srb je na zvuky a pojmy západoslovanských jazykov dobre disponovaný a nemčinu si osvojil už v rodičovskom dome

V Kremnici sa tak cítil ako doma. Neváhal preto ani s neskoršou ponukou Prešova zamestnať sa na východe Slovenska ako vyučujúci v ich latinskej mestskej škole. Od roku 1593 žije tak v Prešove a vyučuje prešovskú mládež celých sedem rokov. (1)

Vtedy tam žilo aj mnoho Maďarov utečencov pred tureckými okupantmikrajiny, a tak sa Ján Bocatiuspostupne naučil aj tento ťažký jazyk. Nikdyvšak o osvojovaní maďarského jazyka nerozpísal, hoci by bolo prenás zaujímavé vedieť, ako zdolával jeho taje a výslovnosť. Musíme len sucho konštatovať, že talent na jazyky mu nechýbal.

V januári 1594 je už v Prešove školským riaditeľom a riadi sa zásadou, že škola vychováva pre život, ba do náukobehuvhodne zaviedol aj školské exkurzie. Dokonca aj do Vysokých Tatier, ktoré ho poeticky uchvátili. V Prešove sa aj 21.6.1594 oženil. Stolovalo sapri 13 stoloch, lebo popularita Jána Bocatia a okruh jeho priaznivcov z rôznych národností markantne vzrastá.( 2)

Jeho vrcholné verše sa zrodili práve v prešovských rokoch. Pre ich vytlačenie a publicitu využíva prvú východoslovenskú tlačiareň v Bardejove. Tu uzrie roku 1599 svetlo sveta aj jeho prvá objemná, ale už výborná knižkaHungaridos libri poematum quinque (Päť kníh veršov uhorských).

Cesta úspešného mladého pedagóga a básnika, ktorý v roku 1596 získal magisterský titul vo Wittenbergu (3) pokračuje v Košiciach. Magistrát ho povoláva, aby nastúpil na čelo košickej mestskej školy v polovici roku 1599. V tom čase je užpoeta laureatuscaesareus - cisársky ovenčený básnik. (4)

Tento titul od Rudolfa II. mu vymohol arciknieža Maximilián, ktorý sa na protitureckom ťažení dlhšie zdržiaval v Prešove. Pri blahosklonnej priazni Habsburgovcov nebol tak problém získať aj uhorský šľachtický indigenát , čo sa mu podarilo dňa 12.8.1598. (5) V hĺbke duše zostal však prostým človekom.

Košice sa tak mohli tešiť, že mesto otvorilo brány mužovi priebojnémua cieľavedomému. Bola to osobnosť, ktorá sa pred katedrou ani dobre nezahriala a už ju povolali po polroku k roli košického verejného notára. (6)

Bola to dôležitá funkcia v košickej mestskej správe, veľmi náročná, ktorá mu umožnila, aby sa dokonale oboznámil s košickými obyvateľminajrozličnejšieho pôvodu, povolania, stavu a majetnosti. Ján Bocatius to robil poctivo a spravodlivo celé tri roky. Mestské práva získal skoro, už 8.6.1600, a taksa stal navždy Košičanom, na ktorého by sme mali byť pyšní.

Školu, ktorú miloval opúšťa, lenže rola mestského notára a senátora Košíc vykonávaná s tak veľkým zaujatím za vec, ako to robil Ján Bocatius, spôsobili, že Košičania si ho žiadali vidieť na čele slobodného kráľovského mesta.Aj sa to stalo pri voľbách roku 1603, keď prvýkrát zasadol do kresla richtára. Opakovalo sa to roku 1604. (7)

Roku 1605 je prvým senátorom z dvanástich, ktorí stáli po boku košického richtára a tvorili s ním mestský senát.Pentapolitanamohla byť šťastná, že sa v jej sídelnom meste dostal na vplyvnú pozíciu práve Ján Bocatius, ktorý tak dobre poznal potreby všetkých výsadných miest Horniakov.

Štefan BocskaiNa jeseň roku 1604 však do Košíc víťazne vpochodovalo sedmohradské povstalecké knieža Štefan Bocskai na čele svojho hajdúskeho vojska a richtár Ján Bocatius musel čeliť komplikovanej politickej situácii, ktorá sa vlastne začala zamotávať už v januári 1604, keď do Košíc dorazil nový hlavný kapitán Horného Uhorska aristokrat a vJán Jakub Barbiano di Belgiojoso pravom zmysle slova sadista, Ján Jakub Barbianao di Belgiojoso(8). Žoldnier každým cípom, ktorý už slúžil každému, kto platil. Španielom, Francúzom aj pápežskému dvoru a najnovšie sa zjednal do uhorských služieb, no nie na to, aby porážal tureckých okupantov, ale aby rozvrátil náboženský mier v Pentapolitane, kde evanjelici neboli gniavení a uskutočnil hrubou silou ich vyhladenie.

Všetko z poverenia cisára Rudolfa II, ktorého len krátkozrakí historici môžuRudolf II predstavovať ako panovníka, ktorý nemiloval výbojnú politiku, moc, náboženský fanatizmus a pokúsil sa kráčať v politike strednou cestou. (9) Naopak, niet najmenších dôkazov o tom, že by bol oduševneným zástancom harmónie medzi protestantmi a katolíkmi. Niet takejto uvedomelosti v jeho vládnutí a niet ani podkladov k tomu, aby sme ospevovali jeho zberateľstvo aj zoskupovanie učencov a quazi učencov na jeho dvore. Bola to len hra na pyšného pána celého sveta.

Najlepším dôkazom jeho surového prístupu k protestantom východného Slovenska sú Košice. Prečo sa tomu Rudolf podvolil nie je dostatočne prebádané a nie je nám jasné ani to ako sa zrodila a naplánovala akcia v Košiciach. Všetko napísané nie je, nič však Rudolfa neospravedlňuje. Privolil a možno Košice boli cisárovi len tipom ďalekého mesta v ktorom chcel ako v skúmavke vyskúšať, čo urobí pokus na likvidovanie evanjelikov z jeho príkazu.

Drsný prístup k ním a odobratie Dómu a kaplnky vedľa nej však dopadlo ináč. Rozpálili sa vášne a bezohľadný Ján Jakub Barbiano di Belgiojosospustil celú lavínu protestov, ktorá napokon viedla k vypuknutiu Bocskaiho povstania. Rudolfovi to bolo nemilé, ale s čím vôbec nepočítal sa stalo skutkom. Nás len veľmi prekvapuje, že tak naivne postupuje cisár veľkej ríše, o ktorom je známe, že nebol vôbec zbožným katolíkom.Nezáležalo mu na katolíckom učení a dokonca po roku 1600 už začal odmietať aj katolícke sviatosti. (10)

Z jeho strany bolo to tak nanajvýš ľahkomyseľné podnikanie. Zrejme, hra ako všetko ostatné v jeho živote, s alchýmiou, astrológiou, okultnou filozofiou, hvezdárstvom a umením. Hra s ľuďmi a ich svedomím, v ktorom sa dokonca niektorí stávajú obeťou jeho zúrivej nenávisti ako napríklad aj Ján Bocatius ako si to ešte podrobnejšie povieme.

Štefan BocskaiŠtefan Bocskai cisárske sily na bojiskách porážal a roku 1606 sa už medzi povstaleckou a habsburgovskou stranou rokovalo o mieri, pretože ani jedna z bojujúcich strán nebola schopná totálne poraziť svojho protivníka, aj keď povstalcom pomohli aj Turci. Danej skutočnosti sa Ján Bocatius určite netešil. On nebol priateľom Turkov a Bocskaiho podporoval iba v jeho zápase za náboženskú slobodu, no bez nadšenia a keď sa dopočul, že hajdúsi uskutočňujú v záujme koristenia vpády do Rakúska a na Moravu okrádajúc nielen feudálov ale aj drobných roľníkov ustrnul.(11)

Takéto nivočenie nechcel, ba vyzeralo to tak, že sa dostane do konfliktu aj jeho vernosť k uhorskému panovníkovi Rudolfovi. Bola to naozaj nečakaná zložitá situácia, z ktorej bolo len jedno východisko únik z Košíc. Dokonca zo starostí aj ochorel. Únik z Uhorskabol možný len cez Poľsko. Do Wittenbergu sa ale s rodinou nikdy nepresídlil, lebo nebolo to možné.(12) Ján Bocatius bol príliš známou osobnosťou, aby sa mu niečo také podarilo, a tak blízkosť Poľska hoc ako lákavá zostala len fatamorgánou.

Osobne sa priznáva aj k inej konfliktnej situácii, ktorú z dnešného hľadiskaHajdúsi považujeme rovnako ako on sám za dosť závažnú. Ján Bocatius píše, že sa mu podarilo vyslobodiť istého prešovského priateľa a príbuzného zo zajatia hajdúchov a ten utiekol z Košíc do Prešova. Ján Bocatius bol preto obžalovaný neprajníkmi, že zrádza Bocskaiho a keď sa ten o niekoľko dní objavil znova v Košiciach volal ho na zodpovednosť (13).

Ján Bocatius samozrejme mimoriadne rozladenému kniežaťu oponoval a dosvedčoval, že nie je zradcom veci protestantov čo ani nebol. Jedno ale bolo isté, že diplomatické misie k panovníkovi Poľska, k sultánovi, k arcikniežaťu Matejovi do Viedne a nemeckým kurfirstomako o tom rozhodol snem povstaleckých stavov v Krupine sa uskutočnia a Bocatiovi sa už nepodarí vymaniť z poverenia vycestovať k malým nemeckým vládcom.

Tak sa aj stalo a velenie povstania vysiela Jána Bocatia ako najvhodnejšiu osobu, ktorá plynule hovorí nemecky a výborne pozná miestne pomery práve na severozápade. Dňa 29.12.1605 opúšťa Košice. Podvolil sa chtiac-nechtiac zverenému diplomatickému poslaniu so zlou predtuchou a naozaj už 26.2.1606 bol zadržaný v Nemecku (14) a neskôr vydaný do Prahy. (15)

Jeho diplomatické poslanie bolo zle pripravené, lebo dostal len tisíc zlatých na cestovné trovy a inštrukcie, ale spoliehalo sa na to, že pocestuje nenápadne a jeho diplomatickú cestu nevyhlásili.(16)Svoju zlú rolu v celej záležitosti zohral aj dobrodruh kapitán Anton Schlieff, ktorý ho pozorne sledoval až z Košíc a keďto bolo viac menej bez rizika, ďaleko od Uhorska, tak ho udal ako nebezpečného špióna, škodcu cisára. (17)

Chybu však urobil aj sám Ján Bocatius, lebo ako sa otvorene priznáva pred svojím odchodom z Košíc neutajil pred prostou verejnosťou svoje delikátne poslanie.(18) Anton Schlieff to využil a zrejme si predstavoval akú veľkú odmenu dostane od cisára Rudolfa, keď mu privedie na reťazi uhorského rebela Bocatia.

Mierové rokovania v roku 1606, ktoré sme spomenuli vyššie, speli v polovici kalendárneho roka k úspešnému zavŕšeniu.Vo Viedni, za podpory všetkých,sa zrodil 23.6.1606Viedenský miers Bocskaim, ktorý zaručoval náboženskú slobodu a navrátenie kostolov. Hlavným strojcom tohto pre všetkých veľadôležitého mieru bol záchranca vládnucej dynastie arciknieža Matej, Rudolfov brat, ktorého cisár nenávidel. Mal svoj dôvod. Neznášal opozíciu. Stále sníval o svojom skvelom panovaní a ríša sa rozpadávala v problémoch. Počúval na slovo svojho radcu prekrsteného žida z Tyrolska Filipa Langa z Langensfelsu, ktorý všemocne vládol nad jeho korešpondenciu a hovoril do menovania vojenských a správnych hodnostárov.(19)

Vo Viedni to vyvolávalo už dávnejšie veľké znepokojeniea vladárska família vedená Matejom sa zišla v Linci, kde sa dohodla na detronizácii cisára, ktorý už stráca všetku súdnosť a rozhadzuje peniaze. Viedenský mier Rudolf taktiež odmietol a nechcel sa vzdať uhorskej koruny. Matejovi tak iné nezostávalo ako v spolupráci s uhorskými, moravskými a rakúskymi stavmi v plnej zbroji pricválať do Prahy a donútiť cisára k abdikácii. Libeňskou zmluvou25.6.1606 získal Matej uhorskú korunu a stal sa kráľom.

V Uhorsku nastali nové časy, ale na Jána Bocatia sa zabudlo. Ten zostal stále v moci Rudolfovej a jeho kliky nenávidiacej všetko uhorské, no aj samého Jána Jakuba Barbiana di Belgiojoso, ktorý sa uchýlil na Rudolfov dvor. Veľmi sa aj potešil, že mu košický richtárpadol do hrsti a to celkom nečakane. Cisár totiž vymenoval komisiu na vyšetrenie kauzy Bocatius a jedným z jej agilných členov sa stal aj tento pomstychtivý Talian. (20)

Pri vypočúvaniach sa Ján Bocatius správal korektne. Rozprával z presvedčenia, priamo a pravdivo, (21) lenže vypočúvajúcim sa nezdali jeho výpovede dosť vyhovujúce a keď nedokázali Jána Bocatia obžalovať z nijakých skutočných zločinov proti cisárovi roku 1607 sa prikročilo aj k tortúre.

Január 1607 musel byť pre básnika strašným zážitkom. Skúsil tvrdé výsluchy, natiahnutie na škripec, ba pokračovalo to aj viacnásobným mučením ohňom. (22) Napokon mučitelia, ale nie Barbiano, ktorý bol obvykle prítomný, uznali, žeďalej sa nemôže pokračovať, lebo im vyšetrovaný umrie. Musíme preto uznať, že strach obete z vydania do rúk cisára bol plne opodstatnený a pochopíme aj jeho nepodarenýpokus o samovraždu, ktorý tomu predchádzal

(23)

Ján Bocatiusskúsil tak v žalári všetko zlé, ale evanjelickej viery sa nezriekol. Neskôr napísal aj dieloOlympias carceraria(Moje štvorročné žalárovanie) šírené v rukopisných odpisoch.Zo stránok týchto memoárov ho poznáme ako hlboko veriaceho kresťana, ktorý neprestal dúfať, že sa vyslobodí.

V Uhorsku sa pomerne dlho nevedelo, kde sa Ján Bocatius nachádza, ale nevedel to ani Matej Habsburský vo Viedni. Viedenský mier sa podpísal a básnik zostal v Bielej veži Pražského hradu. Na jeseň 1606 bolo už ale nepochybne isté, že Jána Bocatia treba z Prahy vyslobodiť. Všetko sa ale vlieklo veľmi pomaly. Nepredišlo sa jeho mučeniu. Ani Štefan Bocskai ani Juraj Thurzo nedosiahli, aby sa početné žiadosti, ktoré prichádzali od stavov a miest v záujme bezpodmienečného oslobodenia povstaleckého diplomata premenili v čin.(24)Tak to bolo aj v roku 1607, ba aj jeho manželka sa sama vydáva do Prahy, aby manžela zachránila, no nemohla ho ani vidieť. Napriek tomu bola neúnavná a vytrvalá v pokusoch až do Bocatiovho úspešného úteku zo žalára.Nepriateľom sa väzňanepodarilootráviť jedom a zlyhali všetky akcie, ktoré sa nasmerovali na nemaďarských aristokratov, ktorí sa na cisára Rudolfa aj obrátili, často veľmi dôrazne, ale bez ozveny. (25)

Istou výhrou však bolo, že roku 1609 sa nepodarilo cisárovým verným mužom zorganizovať súdny process košickým richtárom, ktorý „zradil“ svojho panovníka. Pracovalo na tom dokonca deväť právnikov a musíme veriť Bocatiovi, že zámer plne prekazilahrdinskosť jeho ženy, ktorá ako levica bojovala za svojho muža a následne prijateľný súd nebolo možné zadržať, aby sa sudcovia nezosmiešnili.(26) Mohli však uvažovať o takej likvidácii väzňa, že ho umlčia prevezením na hrad Křivoklát. Tento čin ale nedotiahli do konca. (27)

Obžalovaný Ján Bocatius tak nemohol skončiťako zabudnutý cisársky väzeň. Úsilie o jeho vyslobodenie pokračovalo. Pričinil sa o to aj prešovský evanjelický kňaz Ján Michalko, ktorý rozhýbal všetky možné páky v prospech Jána Bocatia a povzbudzoval ho častými listami, ktoré v danej situácii znamenaliveľmi veľa. (28)

Možno však uvažovať spolu s Jánom Bocatiom, či uhorské stavy v tejto veci urobili dosť, pretože ani on nebol spokojný s ľahkým tlakom na cisárov dvor a vladársku rodinu, ktorý ako sa dalo očakávať u Rudolfa neplatil.(29) Nešťastnému básnikovi a diplomatovi z Uhorska nezostávalo tak nič iné ako po rokoch útrap sústrediť všetku svoju vynaliezavosť a vtip na vytvorenie kanála s vonkajším svetom a pripravovať sa na útek.

S manželkou si dopisoval a boli aj iní, ktorí tajne spolupracovali s väzňom Bielej veže. Ich rola zostala navždy utajená, ale ich mená Ján Bocatius neskôr priznal. Boli to Anton Rhener, Andrej Katona, Gregor Rotkovitz, Daniel Bruchfeldera istým spôsobom aj Žigmund Báthory dopomohol básnikovi, aby Prahu navždy opustil.(30)

Detaily sú neznáme, ale mal potrebný povraz aj pilník na prekonanie mreží. Vytrvalosťou ich zdolal a o polnoci 30.11.1610 z Bielej veže utiekol.(31) Prepílil 12 železných prútov a spustil sa do cisárskych záhrad.Ešte šťastie, že pražská Písecká brána bola celkom blízko. Po vopred vyšpekulovanej trase Cheb – Meissen – Gabel – Freiburg – Neisse (Nysa) – Krakow – Bardejov sa dostal do Košíc, kde všetkých prekvapil 10.1.1611.(32)

Veduta Košíc 1617Teraz, keď už vieme, že cisár Rudolf II. si sám založil oheň na streche a s Uhorskom napokon totálne prehral, si môžeme zobrať na mušku aj košické pomery. Je totiž známe, že v memoároch Olympias carceraria nazval Ján Bocatius mesto Košice mestom Erisinho jablka a ako vieme, Eris bola v gréckej mytológii bohyňou sváru. (33)

Prečo ten skeptický názor? Na takéto otázky existuje však aj veľmi presná odpoveď z histórie. Košice boli pekným, úspešným a tolerantným mestom, ktoré Nemcom, Slovákom a Maďarom zaistilo v stredoveku rovnoprávnosť existencie a vzdelávania.Dobrobyt extra aj intra muros, čo bolo nevyhnutným predpokladom ich vzostupu.

Turecká okupácia v pomáhačskom období uhorskýchdejín privodila prirodzenú prisťahovaleckú vlnu Maďarov, čím sa nič nenarušilo.Vo zväčšenejkomunite Maďarov boli však aj tajní kalvíni a tým sa situácia náramne komplikuje. Košice ako aj ostatné mestá Pentapolitany sa pridali k luterskej reformácii a iných protestantov v meste nechceli vidieť.

Napäté vzťahy medzi luteránmi a tajnými kalvínmi, ale trvajú a vyvolávajú vzájomné zrážky.

Prejavuje sa to aj v národnostnej znášanlivosti, pretože tajní kalvíni chcú všetko predovšetkým pre maďarskú národnosť a Nemcov by radi vytlačili z ich starých vplyvných pozícií. Antinemecké zámery sa magistrátom tlmia, nakoľko sa to len dá, ale bolo to náročné. Skúsil si to aj richtár Ján Bocatius a takto sa dá jeho prirovnávanie Košíc Erisinmu jablku ľahko pochopiť. Spomínané jablko hodila totiž bohyňa medzi Héru, Aténu a Afroditu s nápisom „Tej najkrajšej !“a zo zvady žien povstala nakoniec trójska vojna.

Aj Košice sa dostalido takejto krutej búrky, keď vypuklo povstanie a Bocskai zaujal Košice. Mnohí z Nemcov chceli na to mesto definitívne opustiť, lebo hoci bol Bocskai bojovníkom za náboženskú slobodu, jeho košický dvor preplnený kalvínmi nevzbudzoval ich dôveru. Obávali sa o svoj majetok a jasne cítili protinemeckú zášť, ktorá z neho veje. (34)

Dobre si ešte pamätali ako kráľ Ján Zápoľský vysídloval košických Nemcov jemu neprajných. Stalo sa to už dávno, ale že to spomína sám Ján Bocatius dokazuje, že nedôvera voči Sedmohradčanom a bojovným Maďarom žila vo vedomí košického obyvateľstva nadlho.(35) Aj Bocatius mienil preto z mesta odísť ako sme to už spomínali, a keď sa po väzení vrátil z Prahy politické vedenie mesta bolo už celkom v rukách protinemeckej strany a väčšina košického obyvateľstva bola maďarská. Pre „Nemca“ nemali na magistráte žiadnu funkciu. Nielen v roku 1611, ale ani roku 1612 a neskôr. Jeho rodine priznali len materiálnu pomoc na živobytie, aby nemusel žobrať lebo nič nemal.

Mohol sa tak potešiť, keď mukonečne vo februári 1613 priznali funkciu školského riaditeľa (36). Ján Bocatius sa tak napokonvrátil ku katedre odkiaľ ho mestská politika, záujem spoluobčanov a vec náboženskej slobody protestantov – evanjelikov vzali na dlhé a ťažké roky života. V školských službách zostal až do konca roku 1618. Potom však prišlo nové politické zemetrasenie v podobe Bethlenových vojsk, ktoré 6.9.1619 obsadili Košice. Začal sa tak ďalší sedmohradský odboj proti Habsburgovcom. Nepoznáme ako sa s ním Ján Bocatius vyrovnával, no bol mužom pera a poverenie byť Bethlenovým historiografom prijal. Ako taký nebol jediný. Nebolo v tom žiadne riziko a zrejme chcel byť pri všetkých zásadných momentoch politického diania hádam aj preto, aby pre svoju evanjelickú konfesiu ustrážil všetky najlepšie možnosti existencie v budúcnosti.

V tábore kniežaťaGabriela Bethlena, ale pomerne mladý umiera 31.10.1621 a jeho prach pokryla moravská zem. (37) O pompéznom pohrebe v Uhorskom Brode nič nevieme a Bethlen sa nepostaral ani o prepravenie jeho rakvy do Košíc. Nuž aká tu bola jeho vážnosť? Sedmohradčania nepripisovali jeho osobe nič hodné zvláštnej úcty, ale ani sa nečudujeme.

Bol príliš hlboko nadchnutým kresťanom, aby v svetskej politike, ktorú sledoval videl ideálne pohnútky. Nebol v žiadnom prípade ani blízkym košickým politickým radcom Gabriela Bethlena ako Peter Alvinci, František Perényi, Ján Bornemissza, Dávid Bélaváry a možno aj richtár Andrej Varannay.(38)

Veľa sa popísalo o tom, že Ján Bocatius slúžil Gabrielovi Bethlenovi aj ako knihovník v Albe Julii. Maďarský historik a odborník na Bocatiov život a tvorbu Ferenc Csonka, ale nebol toho názoru.(39). Podľa nás nemožno popierať, že Ján Bocatius vycestoval do Alba Julie a nejaký čas sa tam aj zdržiaval, veď si aj vypožičal knihy, ktoré ako historik potreboval. Gabriel Bethlen o tom vedel a po Bocatiovej smrti kázal ich všetky Alvincimupozbierať v básnikovom košickom byte a vrátiť do Sedmohradska.(40)Pravda tak bude niekde uprostred. Neslúžil trvale GabrieloviBethlenovi v jeho albajulskejknižnici, ale isté činnosti mohol vykonať. Žiaľ, nevieme či si F. Csonka povšimol diela Juraja Kerekesa, ktoré bolo napísané na archívnom bádaní a je základom nášho kompromisného názoru. (41).

Isté je, že dvorný historik Ján Bocatius bol Bethlenovi užitočný na Morave nielen ako svedok udalostí, ale aj ako muž, ktorý dokonale ovládal nemčinu, češtinu a slovenčinu. Mohol tak tlmočiť, čo je neoceniteľná služba a pomoc zároveň a my nevieme o inom rovnako zbehlom lingvistovi v Bethlenovom tábore.

Záverom ešte niekoľko myšlienok.Olympias carcerariasvedčí, že keď sa Ján Bocatius navrátil do Košíc z Bielej veže evanjelická komunita mesta, Maďari, Nemci, Slováci sa tešili a zadržali ďakujúcepobožnosti vo svojich chrámoch zo Bocatiovo vyslobodenie.(42) Iní ako Juraj Thurzo a priatelia ho podporili a vzali pod ochranu.(43)O tom najlepšie svedčí zväzoček veršov Bocatius redivivus (Bocatius z mŕtvych vstalý)(Košice 1611).

Civis cassoviensisJán Bocatiusjeden z najstatočnejších mal však aj svojich košických ohováračov, ktorých spomína v doslove diela Olympias carceraria.(44) Pravda bola tým vyslovená bez okolkov. Toto dielo nemalo byť tlačou vydané a je doslova zázrak, že sa jeho doteraz jediný známy odpiszachoval v Ženeve. (45)Pre nás poznávajúcich dejiny mesta Košice je ale jasné, že za ohováračmi sú veľmi vážne momenty sporov a bojov so štruktúrami o ktorých sme už vyššie pohovorili.

Dnešným jazykom sa tak dá hovoriť o nespravodlivých nacionálnych aj konfesionálnych výhradách proti Bocatiovi aj občianstvu, ktoré ho malo rado. Básnik ale nerezignoval. Tešil sa z návratu k rodine a košická škola mu poskytla dokonalé pole užitočného účinkovania.Povznesený nad ohováračov, ktorým v mestskej rade nesedel do karát, zachoval si tvár čestného muža, ktorý neskonale miloval všetkých z Pentapolitany a táto časť neokupovaného Uhorska stala sa jeho druhou vlasťou v dobrom i zlom. Štruktúry rozvratu a fanatizmus iba jeho ohrozením. Nikdy ale neovládli celý spomínaný región.Boli tu bez koreňov.

Pred dnešným pokolením stojí tak Ján Bocatius nie ako príležitostný veršovník z vidieka, ale ako plnokrvný básnik, citlivý a prísny pedagóg, zaslúžený funkcionár komunálnej správy mesta, originálny politický mysliteľ a veľký vlastenec. Všetko sú to skvelé známky jeho cti. Najviac sa ale prihovára svojou hlbokou poéziou životnej múdrosti, lásky k všetkému vznešenému a nekompromisnou oddanosťou burcuje k slobode.

Všetci protitureckí bojovníci v šírom Uhorsku sú predmetom jeho bezhraničného obdivu.

Zdieľa ich úzkosť, hrdosť aj slávu a hlása všetkým veľkomožným, že nie bohatstvo rodí vznešených mužov, ale veľké činy až po obetovanie seba.

Kto by sa pod to nepodpísal

Poznámky

1. Bocatius, János: Öt év börtönben. Poznámky zostavil a doslov napísal Ferenc Csonka.

Budapest 1985, s.204.

2. Tamže, s. 205.

3. Tamže, s. 206.

4. Tamže, s. 206.

5. Tamže, s. 206. Jeho armales v pôvodine sa nachádza v Štátnom archíve v Levoči.

6. Tamže, s. 208.

7. Tamže, s. 209.

8. Harčar, Anton: Historický význam protireformácie v Košiciach z roku 1604.

Budapešť 1942.

9. Marshall, Peter: Magický kruh Rudolfa II., Praha 2008, s. 297.

10. Tamže, s. 242.

11. Bocatius, János: Öt év bördönben, s. 18.

12. Tamže, s. 166.

13. Tamže, s. 21.

14. Tamže, s. 212.

15. Tamže, s. 143 a nasl.

16. Tamže, s. 14.

17. Tamže, s. 26.

18. Tamže, s. 27

19. Marshall, Peter: c.d., s. 257.

20. Bocatius, János: Öt év börtönben, s. 149.

21. Tamže, s. 157.-176.

22. Tamže, s. 59.-65., 177.-179.

23. Tamže, s. 45.- 47.

24. Tamže, s. 213.-214.

25. Tamže, s. 87.,92.

26. Tamže, s. 98.-101.

27. Tamže, s. 102.-103.

28. Tamže, s. 112.-113.

29. Tamže, s. 80.-81.

30. Tamže, s. 227.- 228.

31. Tamže, s. 119. a nasl.

32. Tamže, s. 125.

33. Tamže, s.11.

34. Tamže, s. 170.

35. Tamže, s.170.

36. Tamže, s. 220.

37. O jeho hrobe sa nevie.

38. Kerekes, György: Bethlen Gábor fejedelem Kassán 1619-1629.

Košice 1943, s. 96. a nasl.

39. Bocatius, János: Öt év börtönbén, s. 194.

40. Alvinczi, Péter:Magyarországpanaszainak megoldalmazása.

Budapest 1989, s.161.

41. Kerekes, Győrgy: c.d., s.135.

42. Bocatius, János: Öt év börtönbén, s. 125.-126.

43. Tamže, s. 126.

44. Tamže, s. 128.

45. Veľadôležité dielo Jána Bocatia : Olympias carceraria stojí zatiaľ k dispozícii slovenským bádateľom iba v maďarskom preklade. O ten sme sa opierali aj v tejto krátkej štúdii. Slovenský preklad je úlohou pre mladú generáciu.

Resume

Treba si priznať, že skúmanie životných osudov J. Bocatia bolo v slovenskej literárnej vede dlho celkom zanedbané. Písali sa a preberali z knižky do knižky úplne nepodložené údaje, ktoré bolo nutné úplne odmietnuť.

Táto štúdia je už iná. Opravuje naše nedokonalé vedomosti lebo buduje na štúdiu Bocatiovho diela Olympias Carceraria, ktoré do slovenčiny doteraz nebolo preložené. J. Bocatius je vynikajúci básnik. Autor oslavných, ľúbostných, gratulačných, filozofujúcich a vlasteneckých veršov, ktorý mal ťažký život aj osud, veď žil uprostred náboženských bojov 17. storočia.

Jeho poézia sa číta s pôžitkom, čo sa môže povedať o máloktorom renesančnom básnikovi tých čias. Je to majster pera, ktorý si Košice a východné Slovensko zamiloval.

Foto: Ján Šimko, Peter Anna, Juraj Gembický ml.

Jeden komentár ku “Ján Bocatius v súkolesiach doby”

  1. Anna Jónásová

    Stručná, výstižná biografia Jána Bocatia. V súvislosti s jeho manželkou Elisabetou som natrafila a v Budapešti v knižnici MTA aj osobne preštudovala knihu, ktorá bola dlho považovaná za vyššie spomínané spomienky: Olypias carceraria. Hlavne preto, lebo predslov do nej napísala už spomínaná a neúnavná manželka. V archíve v Bytči je list, ktorý napísala palatínovi J.Thurzovi so žiadosťou, aby pomohol k oslobodeniu manžela z pražského žalára.

    Záhadné dve úmrtia počas dohadovania mikulovského mieru – Imrich Thurzo a za pár dní aj Ján Bocatius primäli niektorých autorov k špekuláciám o prípadnom atentáte na týchto dvoch Bethlenových diplomatov. Dokonca som niekde čítala (žiaľ, nepoznačila som si prameň), že mohli byť otrávení alebo ionfikovaní počas večere, ktorá sa konala u protivníka, habsburského vyjednávača Mikuláša Esterházyho.
    Privítala by som nejaké údaje a podrobnosti – ak sú preskúmané – o posledných dňoch mladého Thurzu a Bocatia – pretože vo väčšine prameňov sa píše len,že Thurzo ochorel a pri podpise mieru už nežil.
    Toľko(po pamäti) k vyššie uverejnenému príspevku. PhDr. Anna Jónásová, Galanta

Komentovať