Február sa na Slovensku, čo sa týka počasia, tento rok obzvlášť vydaril. Celá krajina je sužovaná extrémnymi mrazmi, voda v potrubiach zamŕza a mnohé obce sú tak bez vody, ľudia bez domova zomierajú na podchladenie. A trojica priaznivcov 17. storočia si vyrazí práve v tomto počasí na 24-hodinový experiment „do prírody“.

Počasie, organizácia, scenár

Úprimne, zvolili sme si termín, vzhľadom na povinnosti v práci, v škole a osobnom živote, rozhodne sme si neurčovali počasie. To sa nakoniec ukázalo ako „schopnosti preverujúce“, cez deň sa teplota hýbala čosi málo pod nulou, v noci klesla až na -15 stupňov Celzia, k tomu všetkému sa pridal silný severný vietor, vďaka ktorému pocitová teplota klesla ešte o čosi viac.

Keďže toto počasie trvalo už dlhší čas, zabezpečili sme sa v rámci bezpečnosti viacerými spôsobmi, jednak sme si so sebou vzali mobilný telefón (okrem kompaktného fotoaparátu jediný kúsok techniky), z ktorého sme sa viac-menej pravidelne hlásili kontaktným osobám, polohu tábora sme si vybrali vopred a informovali sme o nej opäť viacero ľudí, vzdialenosť z tábora do bezpečia v prípade núdze bola len čosi vyše 5 kilometrov.

Scenár bol postavený tak, aby naša nesená výbava bola čo najlogickejšia v závislosti na ňom. Preto sme nepredstavovali vojakov počas presunu, ale obchodníkov, ktorých zastihne náhla zmena počasia cestou domov a títo sú vďaka nehode so svojím malým vozom nútení prespať v lese, pričom k tomuto kroku sa rozhodnú ešte za svetla, aby sa na noc čo najlepšie pripravili. Na cestu tak vyrazia opäť až za úsvitu. A keďže sa v 17. storočí počas zimy bežne necestovalo a vonku neprespávalo a hľadali sa iné, rozumnejšie alternatívy, náš experiment, aj keď podľa scenára postavený na civilného obyvateľa, následne zodpovedal aj niektoré otázky týkajúce sa vojenského života.

Nesená výbava

Vystroj sme skladali tak, aby sme boli čo najľahší a najmobilnejší, aj napriek tomu sa ukázalo, že sme so sebou vzali par

zbytočností navyše, našťastie nemali nejaký fatálny dopad na hmotnosť. Jednoducho sme ich brali „len“ pre istotu. Všetci sme mali na sebe odev bežne používaný počas našej sezóny, akurát takmer všetok na sebe a v kompletnom zložení (spodky, 2 košele, 2 páry pančúch + 1 suché v zálohe, nohavice, doublet, dvaja mali na sebe aj vestu, kabát, plášť). Okrem toho niesol každý deku, čosi málo jedla, pohár, nádobu na vodu, nôž, kresadlo s príslušenstvom, dvaja ako pracovný nástroj a zbraň malé sekerky, jeden veľký nôž. Spoločný sme mali len malý cínový kotlík na uvarenie čaju. V podstate sa nám, sčasti neúmyselne, podarilo dokázať to, že navrstvený odev zo správneho materiálu je na tieto teploty dostačujúci aj bez výraznejšej podšívky, napríklad kožušiny, na ktorú je možné naraziť najmä na obrazoch so zimnými loveckými scénami (vezmime tiež do úvahy, že lovov sa v zime zúčastňovali predovšetkým ľudia majetní a trávili na nich podľa všetkého len niekoľko hodín). Počas presunu a práce sme sa pohybovali len v doubletoch, prípadne rozopnutých kabátoch, plášte sme využili len v noci. Ako pokrývky hlavy sme využili tzv. monmouth cap z ovčej vlny, a to hlavne kvôli silnému vetru, ktorý by nám klobúky strhával z hláv.

Nocľah

Keďže podľa scenára sme nedisponovali žiadnym improvizovaným prístreškom, boli sme nútení si nejaký jednoduchší vystavať sami. Miesto bolo síce vybraté vopred, ale samotná úprava priestoru prebehla až počas samotného experimentu a spočívala v usadení sa pod hustým jalovcovým krovím ležiacim takmer na zemi, ktoré sme nadvihli dvoma žrďami do prijateľnej výšky a z dvoch strán prístrešok obklopili podobným krovím a vetvami z borovice. Prístrešok nemal za účel byt

nepremokavý, ale fungoval len ako ochrana proti silnému vetru. Priamo pred prístreškom sme si rozložili oheň, samozrejme za pomoci kresadla a knôtu, ktorým sme ľahko zapálili staré a suché hniezdo. Keďže sme si vedomí, že dôležitá pre bezpečný spánok v chladnom počasí je tepelná izolácia od studenej zeme, prístrešok sme vystlali opäť konármi z borovice a suchou trávou z neďalekej luky. Na túto podstielku si každý z nás rozložil preložený plášť, v jednom prípade bola použitá ovčia kožušina, prikrytý bol každý jednou vlnenou dekou, oheň nás hrial od nôh. Nakoniec sa ukázalo, že tento spôsob rozloženia bol pomerne nešťastný, a to ako kvôli udržiavaniu ohňa, tak i kvôli samotnej výhrevnosti. Ako bonus sme sa neúmyselné dopracovali k rozlúsknutiu záhady na tému vysoký počet požiarov v poľných táboroch – iskra z ohňa veľmi ľahko a rýchlo v prípade zasiahnutia podstielky zapaľuje suchu trávu, od ktorej sa celkom dobre dokáže chytiť aj vlnená deka.

Strava

Strava bola jednoduchá, každý z nás niesol okrem kúsku chleba alebo posúchov malý kus slaniny, jednu klobásu, cibuľu, vajcia uvarené natvrdo, dokopy sme mali tiež dva kusy tvrdého syra a jedno vrecúško lieskových orechov. Rozhodne sa nedá povedať, žeby sme to so stravou preháňali, doniesli sme späť všetku slaninu, trochu chleba či posúchov, jeden kus

syra a čosi málo orechov. Napriek tomu, že výdaj energie počas celého podniku bol obrovský (udržanie sa v teple, práca na prístrešku, udržiavanie ohňa, dokopy 10-kilometrovy pochod ťažkým terénom), u všetkých troch sa prejavilo čosi ako nechuť k jedlu v tomto počasí. To a pomerne vysoký stupeň dehydratácie (ktorá nastala aj napriek tomu, že sme vypili dokopy cca 2 litre tekutín na hlavu) sa podpísali pod to, že po návrate telesná hmotnosť všetkých zúčastnených klesla cca o 2 kilogramy. Spätne to berieme ako celkom dôležitý poznatok vysvetľujúci vysokú úmrtnosť počas presunov vojsk v chladnom počasí, kde podľa všetkého ako prví umierali ľudia s nižšou telesnou hmotnosťou, a teda s nižšími energetickými rezervami. No a je to tiež čiastočne vysvetlenie toho, prečo civilne obyvateľstvo zimu strávilo z prevažnej časti v bezpečí a teple domova, s minimálnym pracovným nasadením a prečo na obrazoch so zimnou tematikou vidieť ľudí skôr počas zimných radovánok alebo počas lovu ako počas nejakého pracovného nasadenia, čo je v kontraste napríklad s výjavmi zobrazujúcimi letné práce na poliach.

Pitný režim

Ako bolo spomínané vyššie, každý z nás niesol zásobu vody v čutorách s objemom 1-2 litre, ako bonus sme mali so sebou 7 dcl medoviny na ohriatie. Čaj sme mali šípkový a mätový, balený vo „varných vreckách“ z jemného ľanového plátna.

Dopĺňanie tekutín sa ukázalo v tomto počasí ako dosť problematické už počas presunu namiesto, keď všetkým trom čutorám primrzli vrchnáky k hrdlu, a to bez ohľadu na to, z akého materiálu bola fľaša vyrobená (jedna kameninová, jedna hlinená, jedna cínová), a teda si vyžadovali najprv rozloženie ohňa a následné uvoľnenie hrdiel. Vzhľadom na použité materiály sme nemali po rozložení ohňa prakticky žiadne vážne problémy s mŕznutím vody, keďže fľaše sme umiestnili čo najbližšie k ohnisku. Najlepšie vlastnosti v tomto smere sa ukázali u kameninovej fľaše, horšie u hlinenej, najhoršie tepelné vlastnosti mala fľaša cínová, navyše bez akéhokoľvek textilného obalu. Všeobecne jedným z najradostnejších okamihov bolo pre nás ohriatie medoviny alebo uvarenie si čaju, ak aj nie kvôli samotnému doplneniu tekutín, tak určite kvôli dopadu na psychiku.

Vo všeobecnosti sa práve pitný režim u presunov a táborov v rámci reenactmentu a living history ukazuje ako najväčší problém, vzhľadom k tomu, že v nami predstavovanom období len málokedy je vidieť u ľudí na cestách nádoby na tekutiny. Podľa všetkého tu bude súvislosť s primárnym pohybom okolo vodných tokov, tiež s tým, že vtedy sa ľudia mohli napiť vody prakticky kdekoľvek (rovnako tak mohli v zime roztopiť sneh). Dnes túto vymoženosť vďaka znečisteniu vody a ovzdušia nemáme, a tak najmä počas dlhších presunov maáe vzhľadom k potrebnému nosenému množstvu vody problém s celkovou hmotnosťou vybavenia, ktorá je tak podľa všetkého vyššia, ako by bola hmotnosť vybavenia našich predkov v prípade rovnakého účelu.

Najväčšia slabina vo vybavení

Najväčšou slabinou vo vybavení sa ukázala, nie až tak prekvapujúco, obuv. Je síce pravda, že nikto z nás nevlastní vernú repliku obuvi, disponovali sme všetci umelou hladkou podrážkou, ale na tomto fakte by nič nezmenila ani obyčajná kožená podrážka. Jednak sme mali problém v ťažkom teréne, odpoveďou na to by malo byt celkom logické podbitie topánok

cvočkami, jednak bol pomerne veľký problém, čo sa týka udržania nôh v teple. Tento typ nízkych topánok ľahko naberal sneh dovnútra, ktorý sa následné topil a namáčal pančuchy (vlna našťastie hreje aj vlhká či mokrá, navyše pri ohni sa rýchlo suší) a tenká podrážka neposkytovala takmer žiadnu izoláciu od chladnej zeme. Ako možné riešenie by sme videli použitie o pár čísiel väčších topánok, ktoré by umožnili navrstvenie väčšieho množstva pančúch, pripadne tiež použitie onúc alebo jednoduché ovinutie nôh zbytočnou látkou. Sčasti tuto teóriu podporujú aj v dokumentoch zobrazovaní nemeckí vojaci ustupujúci od Stalingradu, pričom všetci vieme, že tu ide už o dobu výrazne neskoršiu. Skrátka, ak ide o to nezmrznúť, človek urobí všetko, bez ohľadu na to, ako hlúpo to bude vo výsledku vyzerať.

Zamyslenie sa na záver

Okrem toho, že sa podarilo dokázať, že minimálne traja ľudia v Spoločnosti Via Cassa to nemajú v hlave celkom v poriadku (hlavne, že sú fešáci), dovolil by som si vysloviť na záver čosi, čo môže zaváňať kacírstvom v rámci reenactmentu.

Pointou tohto experimentu bolo dokázať, že prežitie v náročnejších podmienkach nie je problematické, pokiaľ ma človek nejaké základné skúsenosti a odpovedajúce vybavenie. Ak uvážime, že na väčšine obrazov a rytín je vidieť vojakov putovať len s výzbrojou a malým chlebníkom (brotsack), zatiaľ čo ženy sú zobrazované s výrazne objemnejším nákladom a zvyčajné zoskupené okolo nejakého povozu, je na zamyslenie, s akou rozsiahlou výbavou sa na akciách objavujú práve reenactori.

Chápem použitie stanov v rámci súkromia a uskladnenia osobných veci, chápem nábytok pre vyšších dôstojníkov. Ale prečo dnes väčšina reenactorov predstavujúcich obyčajných vojakov, ktorí v prípade potreby dokázali prespať priamo na bojisku a vo formácii, má so sebou na akciách toľko nepotrebných vecí, akými sú ovčie kožušiny, dreváky, litrové cínové korbele, cínové taniere, drevené misky, sada lyžíc, 4 deky, stolička a podobne. Z môjho pohľadu už nejde ani tak o znázornenie čo najreálnejšieho obrazu tábora, ako skôr o istú formu luxusu prenesenú z osobného života aj do reenactmentu, ktorá okrem oháňania sa ochranou zdravia kvôli práci súvisí najmä s tým, že dnes je bežné cestovať na podujatie autom. A auto toho unesie kopu, tak prečo to nevziať? A pritom aké by to bolo jednoduché, stačilo by, aby sa človek skúsil aspoň na jednu akciu vzdialenú len niekoľko kilometrov presunúť pešo. Hneď by zvážil, čo so sebou ponesie a čo nie. A podobne si myslím, že uvažovali aj naši predkovia, vojak potrebuje výzbroj, oblečenie na sebe a kus „žvanca“, to málo cenného si napchá aj do vreciek. A tú trochu spoločného majetku, s výnimkou objemných vecí, odnesie aj jeho partnerka tiahnuca s trénom za vojskom. Predsa len, ak sme to so základným vybavením zvládli my v -15, tak by to azda mala zvládnuť väčšina reenactorov počas letných akcii, či nie?

19 komentárov ku “Hlavne, že sme fešáci”

  1. alistaire

    maximální potlesk!!!

  2. Roman Veselý

    Výborne, nabudúce idem tiež :)

  3. dandy

    fasa

  4. Burky

    som rad, ze ste bez nejakej ujmy prezili, paci sa mi to, ze ste to zorganizovali, fandil som vam, aj ked som mal mierne obavy o vase nohy, o com som diskutoval s pepkom po treningoch :)
    este by som sa vyjadril preco taham so sebou na akciu kozusinu a dve deky miesto jednej: nie je podla mna jedno, ci sa zobudim o tretej rano (kedy byva najvacsi chlad) na to, ze mi taha odspodu na krize a takisto nie je jedno, ci spim obleceny v doublete pripadne v kabate alebo som len v koseli a mam na sebe dve deky, pretoze takto je spanok ovela kvalitnejsi a priznajme si aj pohodlnejsi a clovek sa ovela lepsi vyspi ako ho netlaci vypasovane sako a dalsie dve vrsty tesneho oblecenia…a ak vstavas ako ja medzi prvymi vacsinou pred siestou (podotykam v osobnom zivote vstavam vacsinou az o 7:30 a skorsie vstavanie mi robi dost problemy), lebo mam na starosti chod kuchyne, tak si permyslis, ci si potiahnes nieco navyse alebo nie, lebo potom chybajuca enegia kvoli malo kvalitnemu spanku chyba v organizacii kuchyne a celkovej chuti do prace, co ako veduci dostojnik vies urcite aj podla seba…je to urcity luxus, to mas pravdu, ale bez neho by sa mi v priebehu dna fungovalo ovela tazsie a stekal by som po ludoch ovela viac…a vieme aj ako dopadne jedlo, ked je kuchar prilis unaveny :D inak kto si mysli, ze starat sa o hladne krky celeho muzstva pocas dvoch dni je hracka, nech si to niekedy vyskusa, vrelo odporucam ;)

  5. Milan Madlenak

    Na kvalitnej akcii by mala byt samozrejmostou slama alebo seno (pozri si napriklad fotos z napoleoniky, pripadne si bol v Grolle), nic viac nepotrebujes. Spanie v obleceni je vez zvyku a kvalitneho strihu, ak sa v tom vyspat nedokazes, niekde je chyba. Alebo nie si len unaveny…:D

  6. Milan Madlenak

    Ale to podstatne som zabudol…. Nejde o to, co dokaze uniest vojak, ide o to, co dokaze uniest jeho polovicka, pripadne sluha (nemam potvrdene, je to len dohad, zatial neoficialne teda). Samozrejme, v nasom svete je to skomplikovane aj o tahanie oblecenia, kedze vacsinou chodime na akcie v civile, co je najvacsia polozka ako priestorom, tak aj hmotnostou. Ale i tak by som navvrhol nasledujuci postup – maj na akcii vsetko, co si odnesies na vlastnom a frajerkinom chrbte peso z domu az do skladu… A to som ti ubral pusku, kedze ta cestuje v bedni „povozom“…;)

  7. Pauli

    Moooc hezky kluci! A ze jsem na akcich uz kolikrat usnul v uniforme a v botach… ale kvuli verohodnosti to rozhodne nebylo :D. Je fakt ze na akce tahame mrte cicovin, ale tak chceme si to uzit ne? Pokud nevypada cela jednotka jak „rande dustojniku“, jsem pomerne rad, ze se po kazde bitve muzu nazrat z vlastniho nadobi, ze kdyz je vecer klidecek, zahrajeme na kytaru a na housle a ze se muzu s polovickou stulit do mikrovlaknovyho spacaku…i kdyz priznavam, kdybych narazil na zdroj vlneneho pytlo-plaste, ktery jsem videl kdysi prave na akci v Kosicich, nevahal bych a spacak nechaval rad doma… No, nikdo z nas neni nejmladsi a zablokovany zada a nachlazenej mocak neni nic prijemnyho :D
    S vyletikem rozhodne vsechna cest! :)

  8. Burky

    Ved to je ten problem, ze na mnohych akciach ak vobec je slama, tak jej je malo, ze ta ani neodizoluje poriadne od zeme…preto vlacim so sebou koze. V Grole som spal v obleceni a nebolo to bohvieco, nejde o to, ze to tlacilo, asi je to fakt len zvyk mat na sebe niekolko vrstiev miesto jednej ako si zvyknuty normalne…ale to by som dokazal prezit
    inak s mojimi vecami som potom v pohode, lebo si koze aj deky vacsinou nosim z domu a som schopny si ich odniest sam, takze potom vlastne nevlacim toho vela naviac….a zacinam aj seriozne uvazovat nad tym, ze zacnem uz rovno cestovat aj obleceny do doboveho, nech si v busoch a vlakoch pozeraju jak chcu, lebo ma prestava bavit tahat satami nepraskany ruksak stale so sebou

  9. Milan Madlenak

    Pauli: Ten „spacak“ mal Raia, tohot casu od Mortaigne, nakolko to je ale verne, si netrufam odhadnut, osobne som sa zatial s nicim takym nestretol.

    Burky: To je na dlhsiu debatu, to som sa len tak pri tej prilezitosti zamyslel, to je cele. Paradoxne, najdu sa aj ludia, co tento nazor zdielaju. Osobne ale zastavam nazor, ze minimalne akcie ako Svinica, resp. podobneho typu, by sa v tomto style viest dali. Ale preco by som ta kus nepodrazdil? ;)

  10. Stano

    tak ma napadá, ako to je so slamníkom? Nebol spomenutý ani v článku ( ani medzi použitým ani nepotrebnými ). A hlavne otázka, v záujme teda prenosnosti sa nedá práve slamník použiť ako batoh? Teda nejakým spôsobom ho tak poviazať.

  11. Milan Madlenak

    Da… Za predpokladu, ze je prazdny, samozrejme… Len ak uvazim velkost toho mojho, a to som prcek, chce to zviazat ozaj kvalitne, inak je to skutocne obrovske vrece, ale obrovske, velkost postelnej obliecky na paplon, co sa nosi podla vsetkeho dost problematicky… Ale su zmienky o rabujucich vojakoch, ktori z obliecok vysypavali perie a nakladali tam vsetko cenne a takto to prevazali… Otazne vsak je, na aku dlhu trasu…

  12. deCarabas

    Burky: ja som cestovanie priamo v dobovom tiez uz zvazoval. Takto spolahlivo tahas len to, co ti treba. Myslim, ze potetovani a piercingovani ludia s farebnymi vlasmi uz pohorsovali dost, sme na rade my :)
    Inak by som nehrotil to, ci mas pod sebou kozusinu alebo deku navyse, existuju ovela horsie prehresky. OK, my sme na vylete zistili, ze sa to da prezit, ale faktom ostava, ze my sme pomerne huzevnati a extremne naladeni ludia. Bezny clovek z partie, akokolvek naladeny na vlnu rekonstrukcie, akokolvek milujuce nase hobyy proste riskuje zdravie. Vojakovi v 17tom storoci bolo jedno, ci mu prechladnu krize, ked mu denne hrozilo, ze mu ustrelia hlavu musketou. Ale dnes mame skratka ine priority. Ci sa nam to paci alebo nie, my NIE SME 17tkovi vojaci. Len sa na nich hrame. Tymto neobhajujem spacaky, poltopanky, krajky a podobne, len tvrdim, ze existuju ovela horsie problemy medzi „Sermiarmi“, nez ze ludia z VC nespia v mlake priamo na bojisku pod potrhanou vlnenou handrou.
    Ak to chceme tahat do detailov, mozme si rovno zabezpecit aj zaludocne problemy, tuberu ci pohlavne choroby (na rozdiel od inych sa toto aspon da zohnat prijemnou cestou).

    Kazdopadne vylet fajn a pojdem do toho zas.

  13. Burky

    Inak nechapem este jednej veci…akoze ste nemali chut na jedlo? Ved v chlade sa chut do jedenia zvysuje, to je normalny fyziologicky proces. Neprepchali ste sa vy nahodou doma alebo cim si to vysvetlujes?

  14. deCarabas

    Burky: neviem, ani by som nepovedal, ze sa chut zvysuje… Celkovo ta zima je vycerpavajuca a tam tvoja jedina potreba je sediet pri ohni, setrit energiu a ziadnu navyse nevydavat. Urcite sme sa doma nemohli napchat tak, aby nam „nechut“ vydrzala az do dalsieho dna ;)

  15. Burky

    pepek to nemam z hlavy, ale z knihy fyziologie, z ktorej som sa ucil na skusku a som si to pamatal ;)
    v skratke….celkovo v chladnom pocasi sa zvysuje schopnost tela tvorit teplo(termogeneza), zvysuju sa izolacne vlastnosti koze, pribuda periferne tukove tkanivo ako reakcia na zlepsenie izolacie (teda ak je z coho, ked nemas zdroj potravy, tak sa tento mechanizmus neuplatni), cievy sa zuzuju v perifernych castiach tela, dokonca bola zistena lokalna adaptacia na chlad u ludi pracujucich aj cez zimu vonku, maju ovela lepsie mechanizmy pre tvorbu tepla v koncatinach…na vsetky tieto opatrenia treba energiu, ktoru ziskas jedine prijmom potrvavy…nehovoriac este o metabolickom efekte, kde pri traveni sa uvolnuje teplo(preto ked je horuco v lete sa u ludi casto prejavuje nechutenstvo, pretoze prijmom potravy a rozkladom na jednoduche cukry, tuky, bielkoviny sa tvori teplo(katabolizmus)…toto vsetko hovori pre to, ze chut do jedla by mala byt zvysena….ale asi jeden den je na to prilis kratky, aby sa to prejavilo

  16. deCarabas

    No jo kniha je jedna vec, ale my sme si to priamo skusili :) Verim, ze po niekolkych dnoch by sme na ten rezim nabehli, takto kratkodobo sa telo nestihlo zrejme adaptovat. Zrejme na druhy – treti den by sme sa uz zacali poriadne ladovat, aby sme odolavali chladu lepsie.

  17. Milan Madlenak

    Je to tak, ako pise Pepek. Telo si potrebuje na urcite veci zvyknut, aj ty sam pises o zmenach, ktore sa u ludi pracujucich v chlade vyvinuli. A to chce cas. Co je tiez dovod, okrem inych, preco horolezci v extremnych vyskach tiez potrebuju cas na aklimatizaciu, preco tiez tabory si vo vyskach buduju postupne. Samozrejme, tu hraju rolu aj ine faktory, hlavne tlak a riedky vzduch, ale pointa je ta ista. Presiel som par roznych „vyletov“, vzdy prva noc bol problem, potom si telo zvyklo a nevnimal som tak ani namahu, ani chlad, ani hlad, ani nepohodu a podobne… Tu na to nebol jednoducho cas, potvrdime to mozno pocas nasledujucej zimy, ked to potiahneme dlhsie…:D

  18. vidar

    za tento clanok mate moje velke simpatie.

  19. deCarabas

    Jo, to boli casy, ked este clanky pribudali.
    Samozrejme, tento format sme si este zopakovali dalsiu zimu a aj v lete, prosim:
    http://mortaigne.com/ztracena-hlidka-zimni-taboreni-na-hrade-saris.a201.html
    http://jezuiti.sk/index.php?stranka=ktosme_aktuality&tab=aktuality&idc=1691&hp=ok
    A tento rok na leto chystam opatovne dalsi podobny format, ale ineho razenia.

Komentovať