Bratríci Spoločnosti Via Cassa si rozložili svoj tábor pod hradom St. Ľubovňa, kde obľahli po boku svojich spojencov i protivnikov z celého Slovenska vojenskú pevnosť bránenú príslušníkmi Rádu sv. Michala.Akcia, akých by na Slovensku malo byť rozhodne viac. Samozrejme, mala svoje muchy, rovnako ako takmer každá, no rozhodne počet svetlých momentov prevýšil počet tých temných. A keďže v pamäti ostávajú len spomienky na veci dobré, nedá mi inak, ako spomenúť vysoký počet účastníkov, atraktívne prostredie, dostatočne veľkú plochu na manévrovanie či náznaky taktiky a boja vo formáciách, takých charakteristických pre pechotu 15. storočia.Keď už spomíname pechotu, dá sa povedať, že Via Cassa bola v Ľubovni asi najpočetnejšou skupinou, veď len do poľa sme postavili deväť sudličníkov, štyroch strelcov, šesť markytánok, jedného vlajkonosiča a dokonca aj jedného kňaza! A rozhodne sme sa v boji nestratili, práve naopak, naši sudličníci v spoločnej formácii so sudličníkmi z Berezunu šírili po bojisku strach a skazu. No, možno nie až takú, ako naši poľskí druhovia v zbrani na opačnej strane, ale ráta sa výsledok. A ten bol jednoznačný - tábor bol za našej účasti dobytý (a s ním aj spomínaní Poliaci, nech im je zem ľahká...;o)), vyplienený a veliteľ posádky za únos sestry nášho hajtmana po zásluhe odmenený.... Teda, potrestaný som chcel povedať... Napísať...A čo všetko bolo v Ľubovni ešte možné vidieť? Stanový tábor, presnejšie táborisko, poľnú dobovú kuchyňu plnú všelijakých dobrôt, najväčšie kanóny na Slovensku, tiež najväčší katapult, ktorý sa tiež aktívne zapojil do bitky, kapitánsku krčmu, ale i vystúpenia šermiarskych skupín, ktoré sa účastnili bitky. I my sme sa predstavili na pódiu vojenského tábora, tentoraz so starou dobrou klasikou - O vernosti. Avšak po prvýkrát sa v nej namiesto mušketierov predstavili záporožskí kozáci, ktorí nami všetkými obľúbené kordy zamenili za šable.V St. Ľubovni sme strávili príjemný víkend, počas ktorého sme si nielen schuti zabojovali a postretávali kamarátov a kamarátky z celého Slovenska, ale i stretli a spoznali kopu nových a zaujímavých ľudí, dobre sme si s nimi podebatovali a ešte lepšie sa s nimi zabavili.A ako úplný záver si dovolím jedno malé poďakovanie Rádu sv. Michala zo St. Ľubovne: Vďaka za pozvanie, chlapci i dievčence, radi dôjdeme i nabudúce. Nech sa vám podarí z tejto bitky urobiť bitku tradičnú a kvalitou stále sa zvyšujúcu.Milan Madlenák

Komentovať