Všetko sa to vlastne začalo už v jeden pekný májový deň, rovnako ako naša akcia, akurát že roku Pána 1618 v Prahe, keď z okna hradu akosi nenáhodne, nie vlastným pričinením „leteli“ zrazu dolu dvaja cisárski miestodržitelia, na protest proti politike viedeňského dvora Habsburgovcov v Európe. Táto známa pražská defenestrácia stála na počiatku jedného z najväčších vojnových konfliktov v dejinách Európy – tridsaťročnej vojny, ktorá trvala neuveriteľných 30 rokov a zapojili sa do nej postupne takmer všetky štáty. Každý proti každému, katolíci proti protestantom, protestanti proti katolíkom, sever proti juhu, západ proti východu – no jednoducho sa to tu všade poriadne mlelo – od českého stavovského povstania (1618-1620) s neslávne známou bitkou na Bielej Hore (november 1620), cez falckú vojnu (1621-1623), dánsku vojnu (1625-1629) až po francúzko-švédsku vojnu (1635-1648) a konečný uzavretý vestfálsky mier v Münsteri v roku 1648.

Súčasťou boli u nás aj rušné stavovské protihabsburské povstania Gabriela Bethlena a Juraja I. Rákociho, a na pozadí týchto všetkých udalostí sa odohráva i naše Császárovo povstanie v rokoch 1631-32, kde sú ale hlavnými hrdinami všetkými utláčaní poddaní, ktorí v zápase o vlastné prežitie zburcovaní v zbrani, so svojim protestom a odhodlaním snažia sa zmeniť takmer nezmeniteľné.

Veď kto iní, ako bežní jednoduchí ľudia sú práve tí, ktorí najviac znášajú všemožné ťarchy a utrpenia každej doby, najmä v časoch vojnových, keď aj „v Above rinčali zbrane.“

Časy Ferdinanda II. (1619 – 1637) s jeho heslom – „Koruna náleží tým, čo čestne bojujú“

Kráľ uhorský a český, tiež rímsko-nemecký cisár, označovaný za zástavníka katolíckej viery a krvavého panovníka, za ktorého sa odohrala smutne známa bitka na Bielej hore (november 1620) a následná poprava 27 českých pánov na Staromestskom námestí v Prahe (apríl 1621). Spája sa s ním tak obdobie tridsaťročnej vojny u nás, hlavne boje s Gabrielom Bethlenom i časy silnej rekatolizácie, spojenej najmä s jezuitmi.

Skladba „Píseň o bídné uherské krajině“, veľmi výstižne opisuje jeho panovanie v Uhorsku, a zároveň v skratke a živo vyjadruje aj postavenie bežných ľudí v tých časoch, do ktorých spadá aj naše povstanie:

Ó, ach, Ferdinande, krále milý,
však sme ti v ničem vinni nebyli,
žes nás kázal mordovati,
starých, mladých naporád stínati.
Poslal si na nás hrozné tyrany,
Němce, Španiely i Valony,
kteří jsou nic nelitovali,
všecko všudy napořád stínali.
Ještě jsou na tom neměli dosti,
stínali, pálili v rychlosti,
měst a městeček nelitovali,
všecko všudy naporád pálili.
Amen, amen, Pane na výsosti,
svatý, svatý náš pane Ježiši,
vyvediž nás z této žalosti,
potom přijmi do večnej radosti.

Kto bol Peter Császár (Čásár)

Jeden z najaktívnejších vodcov poddanského – sedliackeho povstania, podľa ktorého dostalo neskôr v dejinách svoj názov. Sám bol pôvodne roľníkom, pochádzajúcim z poddanskej rodiny z maďarskej dediny Bükkaranyos, neskôr vojakom v Bethlenovej armáde, dedinským richtárom a nakoniec kapitánom tzv. sedliackej stolice, vo veku okolo 30 rokov (!), kedy sa stal i hlavným aktérom povstania. V ňom aj nakoniec rýchlo skončil svoj krátky život – popravou rozštvrtením, dňa 4.marca 1632 v Košiciach.

Császárovo povstanie

Povstanie poddaných na území stolíc dnešného severovýchodného Maďarska a východného Slovenska (v Boršodi, Užhorode, Zemplíne, Above, Turni, Šariši, Spiši a Gemeri), vyvolané neznesiteľným vykorisťovaním a zaťažovaním poddaných, ako aj ich dlhodobým plienením a rabovaním cisárskymi vojskami, najmä po likvidácii Bethlenovho povstania.

Vypuklo v polovici augusta 1631 práve v Abovskej stolici. Viedli ho kapitáni tzv. sedliackych stolíc, čo boli v praxi svojpomocné obranné organizácie sedliakov a drobného zemianstva. Ich zásluhou bolo vopred pripravené a pomerne dobre organizované. Vodcovia sa schádzali na pravidelných poradách, aby vypracovali návrh požiadaviek a ďalší postup boja, do okolitých stolíc vysielali poslov, ktorí vyzývali ostatných poddaných pridať sa k boju. Pre niektoré ciele povstania chceli získať aj protihabsburskú šľachtu (J.Rákoci) a tiež Turkov. Zásluhou drobných zemanov a bohatých roľníkov malo povstanie spočiatku umiernený charakter – časť jeho vodcov verila v splnenie hlavnej požiadavky – zabrániť drancovaniu cisárskych vojsk.

Zlom nastal po pozvaní Petra Császára na rokovania do Košíc (február 1632), kde mal predložiť petíciu povstalcov zo zhromaždenia v Gönczi. Hornouhorský hlavný kapitán (košický) – Mikuláš Forgáč ho však zradne zajal, postavil pred súd a po mučení dal na výstrahu ostatným povstalcom rozštvrtiť.

Po jeho poprave sa na čelo hnutia postavili radikálni ľudoví vodcovia, takže povstanie nadobudlo otvorený protifeudálny charakter. Vyše 10 000 povstalcov žiadalo predovšetkým zlepšiť hospodárske a sociálne postavenie poddaných, najmä zníženie robôt. Spojenými silami šľachty, hlavne zásluhou Juraja I.Rákociho, nakoniec povstanie potlačili, väčšina jeho účastníkov padla v boji alebo ich popravili.

Juraj I. Rákoci – nádej a záhuba povstalcov

Patril k významným členom rodu Rákociovcov, ktorí sa zapísali do dejín, ako sa o ňom rozpisujú aj košické kroniky, na inom mieste nášho rozprávania. Od Gabriela Bethlena obdržal titul košického generála, neskôr sa stal veliteľom jedného z jeho zborov, aj keď bol skôr politikom, než vojvodcom. V roku 1631 bol zvolený za sedmohradské knieža. Vládol tvrdou rukou – bol jedným z najzámožnejších feudálov v Uhorsku a najbohatším mužom Horného Uhorska. Investoval tak do vlastného vojska a osobitne sa zaslúžil aj o budovanie uhorského a sedmohradského delostrelectva, pozývaním významných odborníkov – majstrov delolejárov na svoj dvor. V poslednej fáze tridsaťročnej vojny bol spojencom Švédov a Francúzov, s podporou tureckého sultána.

Ako to v skratke vo svojej práci „Bitky a bojiská“ vystihol vojenský historik V.Dangl – „Dôležitou súčasťou jeho plánov bolo aj nespokojné obyvateľstvo v Hornom Uhorsku (teda na území dnešného Slovenska), kde sa pomery od smrti Bethlena značne zmenili. Postavenie roľníkov sa od Dóžovho povstania (1514), teda v priebehu jedeného storočia, veľmi zhoršilo. Poddaní ešte väčšmi záviseli od zemepánov, ktorí im znemožňovali pohyb a zvyšovali robotné povinnosti. Niet divu, že utláčaní sa búrili. V hornom Potisí vzbĺklo Császárovo povstanie, ktoré sa rozšírilo aj na niektoré slovenské stolice. Povstalci počítali aj s podporou Rákociho, ten však povstanie krvavo potlačil. Nato uhorská šľachta ešte väčšmi priprela poddaných.“

Turecký polmesiac nad povstalcami

Podľa znalca dejín Turkov na našom území – Vojtecha Kopčana (v práci „Turecké nebezpečenstvo a Slovensko“), aj Turci, ktorí tu ako dlhodobí okupanti v tom čase zohrávali veľmi dôležitú úlohu, tiež aj v spojení s protihabsburskými povstaniami, si uvedomovali škodlivosť politiky, ktorá viedla k zhoršovaniu postavenia poddaného ľudu – „rájov“, ako ich nazývali, keďže z neho aj oni mali svoje príjmy.

Keď vypuklo v dôsledku neúrody a rekvirácií cisárskych žoldnierov Császárovo povstanie, cisárska strana sa ako obvyklo snažila zvaliť vinu na tureckých hodnostárov. Palatín Mikuláš Esterházy obviňoval z podnecovania sedliakov jágerského miestodržiteľa Ibrahima pašu a budínskeho vezíra Hasana pašu. Na druhej strane, reálne snahy povstalcov získať tureckú podporu pre svoje ciele sa nestretli so žiadnym úspechom. Ibrahim paša Esterházymu na uvedený list odpísal:

„Aj od Vás, nášho priateľa, očakávame, že budete dodržovať mier jestvujúci medzi oboma vládcami. Povstanie, ktoré vypuklo, sa nezopakuje, ak sa zabráni tomu, čo ho vyvolalo. Nebude sa trpieť uláčanie úbohej ráje (poddaných)…“

A samotný budínsky miestodržiteľ Hasan paša ešte výstižnejšie odpovedal Esterházymu v liste z októbra 1631 nasledovne:

„Vo Vašom liste okrem iného píšete, že v blízkosti Jágru na okolí mesta Szikszó sa zhromaždilo množstvo rájov a sme presvedčení, že ich k tejto vzbure poštval Ibrahim paša. Preklvapuje ma to, ako mohol jeden miestodržiteľ vlastnými slovami zhromaždiť tisíce ľudí ! Čudujem sa, ako ste mohli niečo také napísať ? Dajte rozum dokopy a zamyslite sa, akým útlakom chudáci trpeli a ako ste ich sužovali, keď opustili svoje domy a sídla a tisíce rájov sa vzbúrilo a radšej hľadalo smrť. Títo úbohí rájovia sú ako stádo oviec, ktoré súčasne dáva mlieko na obe strany. Ako veľký to bol útlak, môžete poznať z toho, že rájovia, hoci sú to vaši súverci, Vás opustili a považovali za láskavosť hľadať útočisko u Turkov a smieť ich požiadať o pomoc.“

Košice a povstanie očami kronikárov mesta

Kedže všetky kľúčové dejinné udalosti a postavy nášho opisovaného povstania sú nejakým spôsobom s Košicami spojené, samozrejme neušli ani pozornosti košických mestských kronikárov, ktorí s pohľadom naspäť, niekedy aj romantizujúcim, rozprávajú na pozadí dobových prameňov i dianí, opisujú významné činy, osobnosti, a v duchu svojej doby ich vysvetľujú. Császarovo povstanie a jeho súvis s mestom tak prerozprávali v skratke tiež v „Kronike slobodného kráľovského mesta“ od Jozefa Platha, vydanej v Košiciach v roku 1867, takto:

„V roku 1630 za knieža Sedmohradska bol vyvolený Juraj Rákoci, pravda, hlasmi, ktoré získal za peniaze. Potvrdenie voľby od kráľa Ferdinanda nedostal, ba naopak palatínovi Esterházymu v rozkazoch bolo nariadené, aby po spojení armádnych zborov ozbrojennými silami pripojil Sedmohradsko do provincie Uhorska.

Esterházy priviedol vojsko do Košíc, odovzdal ho svojmu námestníkovi Jánovi Bornemiszovi, nad ktorým Rákoci zvíťazil. Uzavrel sa mier a voľba Rákociho bola potvrdená.

V roku 1632 správa o švédsko-nemeckých pohyboch dala podnet Rákocimu, aby skúsil svoje šťastie. Úvod k udalostiam poskytol Peter Császár, ktorý v Zemplínskej župe so svojou armádou, pozostávajúcou z viac tisíc dedinčanov (sedliakov), napadol zemanov. Neblahá vzbura šťastlive pominula zásahom košického kapitána Mikuláša Forgáča, palatína Esterházyho atď. Császár chytený, a v Košiciach rozštvrtený vypustil svoju hriešnu dušu. Rákoci sa podriadil pomoci Turkov a hajdúchov a spočiatku napredoval šťastlivo….“

O niečo podrobnejšie a pútavejšie sa dozvedáme o povstaní a jeho zákulisí aj z „Kroniky dejín slobodného kráľovského mesta Košíc“, od Jána Tutka (1861), ktorý píše:

„V roku 1631, po smrti Gebriela Bethlena za nejaký čas jeho vdova, vladárska Katarína, mala v rukách rozhodujúcu moc, ale keď ju pochytila snaha prikloniť sa k Ferdinandovi, iba tým, že sa zriekla panovníckej funkcie, mohla sa vyhnúť tomu, že nebola násilne zbavená vladárenia. Po nej panovnícke kreslo si získal podozrievajúci, skúpy Juraj Rákoci, ináč pán Šarišského Potoka, hoci väčšina chcela za panovníka Štefana Bethlena.

Ferdinand nechcel uznať Rákociho, preto svoje vojsko na čele s palatínom Esterházym vyslal do Horného Uhorska. Dňa 7.januára palatín sám osobne prišiel do Levoče, odkiaľ svoju armádu viedol smerom na Košice, odtiaľto však ďalej k Tise a k Rakamazu. Ale tu bol napadnutý veliteľmi Rákociho a so svojím bitku prehrávajúcim vojskom sa utiahol do Košíc. Veď Ferdinand aj tak bol zaneprázdnený náboženskou vojnou, preto prostredníctvom svojich legátov uzavrel v Košiciach prímerie. Z príležitosti tohto prímeria Rákoci aj Ferdinandom bol uznaný za panovníka Sedmohradska.

Tohto roku mesto Košice na svoje útraty dalo vystaviť baštu pre delostreleleckú batériu. Bašta bola nazývaná baštou slobodných murárov a jej miesto bolo v susedstve veľkej kasárne na pravej strane hornej brány. Na nej sa skvel nápis: V roku 1631 za starostovania blahorodného a veľmi rozumného muža Michala Vašša.

V roku 1632 pod vedením Petra Császára na okolí Košíc šarapatilo vojsko poddaného ľudu veľmi trýzniac zemanov, tak v ich majetku, ako aj v bezpečnosti života. Ale neúprosný a bezúzdny vodca na rozkaz palatína Esterházyho a košického hlavného kapitána Mikuláša Forgáča bol chytený, do mesta privedený a tu na štyri kusy rozsekaný. Vojsko poddaného ľudu chcelo sa pomstiť za smrť svojho vodcu a začalo útočiť na mesto, napokon však peknými slovami bolo utíšené a spokojne sa rozišli domov. V tomto čase nemohlo sa tvrdo zaobchádzať s ľudom, lebo ľahko by sa pridal k Sedmohradčanom.“

K záveru

Pokúsili sme sa tu o veľmi letmé a stručné priblíženie Császárovho povstania a jeho aktérov, v kontexte doby i nášho mesta, z pohľadu historika. Samozrejme, pre záujemcu o históriu tu existuje podrobnejšie spracovaná literatúra, z ktorej sme aj my vychádzali (a tiež pramene), a z ktorej sa dá viac do hĺbky čerpať pri ďalšom zaujímavom spoznávaní obrazov z našich dejín.

Komentovať