V poveľkonočnom čase Vám prinášame veľmi zaujímavý tematický príspevok – tentokrát z pera mladého historika Maroša Tomasa o reholi strážcov Svätého Hrobu. V našom fotocykle košických reálií, nadväzujúc na vianočné betlehémy, Vám tu zároveň v obrazovej prílohe ponúkame ako doplnenie pohľady na Božie hroby košických kostolov.

Dni utrpenia Krista, jeho smrti a zmŕtvychvstania sú centrom cirkevného roka. Jeho význam rástol a získal osobitné postavenie najmä v stredoveku. Veľkú úlohu v tom hrala rehoľa kanonikov Sv. Hrobu.

Úplný názov rehole znie: „Ordo canonicorum regularium custodum sacrosancti Sepulchri Dominici Hierosolymitani“. U nás ich voláme „Rehoľní kanonici strážcovia jeruzalemského Sv. Hrobu Pána“, skrátene aj „krížovníkmi“, či križiakmi. Keďže však toto označenie jasne nerozlišuje o aký krížovnícky (križiacky) rád ide, pretože tu patria napríklad johaniti, templári, sv. Ducha a ďalšie, vhodnejší je termín „strážcovia Sv. Hrobu“, „božohrobci” či „kanonici Sv. Hrobu”.

Podľa legiend bol rád na založený ešte sv. Jakubom či sv. Helenou. V skutočnosti vznik kanonikov strážcov Sv. Hrobu Jeruzalemského je spätý s prvou križiackou výpravou, v období krátko po dobytí Jeruzalema v júli 1099. Zásluhy na jeho založení sa pripisujú priamo prvému kresťanskému vládcovi Jeruzalema Godfrídovi z Bouillonu. Ten mal vtedy ustanoviť pri bazilike Sv. Hrobu skupinu bratov kanonikov. O reholi ako takej môžeme hovoriť s určitosťou až po roku 1114, keď rehoľa dostala od jeruzalemského patriarchu Arnulfa regulu sv. Augustína. Najvyšším predstaveným božohrobcov bola hlava katolíckej cirkvi, teda sám pápež. V samotnom čele rehole ho reprezentoval jeruzalemský patriarcha.

Vďaka podpore Cirkvi nebolo pre kanonikov ťažké nájsť svojich priaznivcov a tak sa pomerne rýchlo rehoľa rozrastala v prvých desaťročiach 12. storočia nielen vo Sv. Zemi, ale aj v západnej, strednej a východnej Európe. Najvýznamnejšie európske kláštory rehole kanonikov Sv. Hrobu boli: Warwick v Anglick, Barletta v Taliansku, Denkendorf v Nemecku, Calatayud v Španielsku, Miechov v Poľsku, v Prahe na Zderaze, v chorvátskej Glogovnici a v Perugii v Taliansku. O rýchlom rozšírení rehole a jej popularite svedčí napríklad aj udalosť z roku 1131, keď aragónsky kráľ Alfonz I. tri roky pred svojou smrťou vo svojej záveti odkázal celé svoje kráľovstvo spoločne templárom, johanitom a kanonikom Sv. Hrobu.

Na územie Uhorska sa dostala rehoľa ešte koncom toho istého storočia. Prvá správa o rehoľných kanonikoch strážcoch jeruzalemského Sv. Hrobu Pána na území dnešného Slovenska je z roku 1212, keď ich uhorský kráľ Ondrej II. obdaril výsadnými právami a územnými majetkami v širšom okolí dnešného Chmeľova a Medzianok. V roku 1313 kanonici odišli na Spiš, kde získali výmenou od pánov z Veľkej Lomnice a Brezovice majetok Lendak a na tomto území mali svoj kláštor až do roku 1593. Na Spiši sa darilo strážcom Sv. Hrobu úspešne vykonávať svoju činnosť a aj kvôli tomu im mesto Kežmarok v roku 1368 zverilo do správy kostol sv. Alžbety. Kanonici Sv. Hrobu sa od začiatku svojej prítomnosti v Lendaku aktívne zúčastňovali na osídľovaní, respektíve doosídľovaní severného Spiša, hlavne Zamaguria. Najvýznamnejšie obce, ktoré rehoľníci vlastnili, boli Lendak, Spišské Hanušovce a Nižné Lapše. Okrem nich mali v držbe aj dnes už neexistujúcu dedinu Keheľ, o ktorej vznik sa sami pričinili. Istý čas božohrobci spravovali aj farnosť v Krížovej Vsi.

Po dlhotrvajúcich vojenských neúspechoch boli v roku 1291 križiacki vojaci vytlačení zo Sv. Zeme a s nimi museli odísť aj zástupcovia katolíckych reholí a tak kanonici Sv. Hrobu preložili svoje hlavné sídlo do Talianska, do kláštora sv. Lukáša v Perugii, ktorý mal však počas celej svojej existencie problémy s udržaním si ústrednej autority v reholi.

Koncom 15. storočia nastal zlom v živote rehole strážcov Sv. Hrobu. Pápež Inocent VIII., v snahe posilniť rehoľu johanitov v boji proti Turkom, bulou z marca 1489 zlúčil ju s rehoľou kanonikov Sv. Hrobu. Množstvo rehoľných domov tak padlo za obeť, keďže väčšina kláštorov v krajinách Európy prešla týmto do rúk prevažne rytierskej rehole johanitov. Toto rozhodnutie sa týkalo hlavne Talianska a niektorých kláštorov vo Francúzsku a Španielsku. Napríklad v oblasti strednej Európy však táto bula nemala žiaden účinok.

Pápež Alexander IV. po mnohých intervenciách svetských feudálov, medzi inými aj napríklad cisára Fridricha III. a jeho nasledovníka Maximiliána I., síce zrušil inkorporáciu a obnovil rehoľu kanonikov strážcov Sv. Hrobu už roku 1494 a sám sa dokonca vyhlásil za jej predstaveného, no rehoľa sa k svojej pôvodnej sile už nikdy nevrátila. Veľké straty rehole dovŕšil zánik viacerých kláštorov v Anglicku a Nemecku počas obdobia reformácie.

V súčasnosti existuje aj rytiersky rád Sv. Hrobu. Ide o veľmi prestížny pápežský rád so sídlom vo Vatikáne. Nedostatok starších prameňov a fabulácie predstaviteľov rytierov koncom stredoveku a začiatkom novoveku zahmlievajú konkrétne spojitosti medzi kanonikmi a rytiermi Sv. Hrobu. Od počiatku boli dominujúcou zložkou božohrobcov kňazi a ak sa aj v reholi nachádzala vojenská zložka rádu, nepresadila sa tak ako u templárov či johanitov. V súčasnosti existujúci rád rytierov Sv. Hrobu je z oveľa mladšieho obdobia. Po obnovení Latinského patriarchátu v Jeruzaleme v roku 1847 pápež Pius IX. priznal právo pasovať rytierov výlučne patriarchovi a už jestvujúci rytieri mali byť organizovaní do jednej skupiny pod jeho správou. O dvadsaťjeden rokov neskôr ten istý pápež zreorganizoval rytierov a udelil im status pápežského rádu. V nasledujúcich rokoch došlo ešte k viacerým reformám týkajúcim sa správy rádu, jeho hodností a organizačných záležitostí. Napríklad, bol to prvý rád pod priamym pápežským dohľadom, do ktorého mohli byť prijímané od roku 1888 aj ženy a to s titulom Dáma. Oficiálny názov rádu dnes znie „Rytiersky rád Svätého Hrobu Jeruzalemského“. Na jeho čele stojí Veľmajster – kardinál menovaný pápežom, spolu s hodnostármi Grandmagistrátu. Charakter rádu je v prvom rade čestný, s dôrazom na duchovné, charitatívne a spoločenské úlohy Katolíckej Cirkvi vo Svätej Zemi. Rytiersky rád Sv. Hrobu má v súčasnosti vyše 18 000 členov po celom svete zorganizovaných do približne 40 zastupiteľstiev – námestníctiev.

Od stredoveku existuje aj ženská vetva rehole kanonikov Sv. Hrobu, je však oveľa menej známa. Dôkaz o jej existencii, respektíve o predpoklade, že môže existovať, máme už z roku 1299, kedy boli vypracované stanovy rádu bratom Hugom. Ženské kláštory sa rozšírili najmä v Holandsku a Belgicku a to hlavne až v novoveku.

Božohrobci sa na rozdiel od iných križiackých (križovníckych) reholí od počiatku skladali predovšetkým z kňazov. Kanonici sa pôvodne zaoberali celebrovaním špeciálnej liturgie pre pútnikov v Jeruzaleme a starostlivosťou o Boží Hrob. Po rozšírení do Európy sa zaoberali najmä charitatívnou činnosťou v špitáloch, no významnou zložkou ich pôsobnosti sa stala aj výchovná práca pri školskej výuke a duchovná správa na inkorporovaných farách. Nesmieme však zabúdať ani na základný cieľ všetkých križiackych reholí – pomoc rehoľným bratom vo Sv. Zemi, či už materiálne, alebo aj regrutovaním dobrovoľníkov.

Pokiaľ ide o vonkajšie znaky, božohrobci nosili krátky čierny plášť, čierny talár a na ľavej strane pŕs mali červený patriarchálny kríž. Znakom kanonikov bol v čiernom poli červený patriarchálny kríž s infulou a berlou, v niektorých krajinách stojaci na lodičke. Predstavení kanonikov boli prepošti, priori.

Liturgia božohrobcov mala základ v ríte, ktorý sa používal vo Sv. Zemi a mal znaky vtedy prevažujúceho francúzskeho duchovenstva v počiatkoch križiackych výprav. Podstatou duchovnosti kanonikov Sv. Hrobu bola spomienka na posledné okamihy života Ježiša Krista na zemi, prejavujúca sa najmä v úcte k jeho mukám, smrti a zmŕtvychvstaniu. Podľa tradície v Jeruzaleme na pamiatku rímskych žoldnierov strážiacich Kristov hrob štyria kanonici vykonávali modlitby a bdeli pri Božom hrobe od rána Veľkého Piatka až do poobedia Veľkej Soboty. Večer sa všetci božohrobci zhromaždili pri hrobe spievajúc piesne a spoločne s veriacimi prežívali tajomstvo zmŕtvychvstania Ježiša. Po odchode z Jeruzalema a Sv. Zeme vo svojich kostoloch počas Veľkého Týždňa pripravovali Božie hroby, pri ktorých sa potom zhromažďovali veriaci modliac sa, počuvajúc kázne a získavajúc odpustky, aké predtým boli dávané pútnikom do Jeruzalema. Postupne sa budovanie Sv. Hrobu rozšírilo aj do ostatných kostolov a aj na naše územie. Vplyv činnosti kanonikov Sv. Hrobu sa mal prejavovať aj vo zvýšení počtu pútí do Sv. Zeme. Pre tých, čo si cestu za more nemohli dovoliť, sa po celej Európe vytvárali regionálne pútnické centrá. S oživením pútnictva súvisí aj rozvoj hospicov a špitálov, čo bola ďalšia činnosť, ktorú božohrobci vykonávali.

Po tridentskom koncile došlo k úpravám liturgie, no časť svojich obradov si božohrobci uchovali až do zrušenia rehole na konci 18., respektíve začiatkom 19. storočia.

Literatúra:

• BOŻOGROBCY w Polsce. Miechów – Warszawa 1999.
• NAKIELSKI, S.: Miechovia sive promptuarium antiquitatum monasterii Miechoviensis. Cracoviae 1634
• TOMAS, M.: Príspevok k dejinám kláštora v Lendaku. In: Studia Historica Tyrnaviensia III., Trnava 2003.
• VOJTAS, J.: Z minulosti križovníckeho prepoštstva v Lendaku. In: Spiš 1, Košice 1967.

Prešov má mnoho významných rodáků, jedním z nich, který dosáhl věhlasu i v daleké Francii je Ladislav hrabě Berčény.

Rodina vlastnila v Prešově dům (stál na místě dnešního Klobušického paláce na Hlavnej ul.). Zde se 3. 8.1689 Ladislav narodil. Jeho otec byl Mikuláš hrabě Berčény, matka Kristýna hraběnka Druget de Hommona.

Matka zemřela již dva roky po porodu, chlapec byl tedy vychováván zpočátku druhou manželkou Mikuláše Berčényho, Kristýnou hraběnkou Csáky.
Když vypuklo povstání Františka II. Rákociho, stal se Mikuláš Berčény důvěrníkem knížete a velitelem povstaleckého vojska.

V těchto neklidných dobách dlel syn zprvu u otce v Košicích, později u dvora knížete Rákociho. Studoval pak na školách v Prešově, Košicích a Užhorodu. Studium však nedokončil a připojil se r. 1708 k povstalcům. Sloužil v osobní gardě knížete. V bitvě u Trenčína 3.8.1708 zachránil mladý Ladislav knížeti Rákocimu život. Knížeti byl zastřelen kůň, při pádu se dostal pod koňské tělo a omdlel. Ladislav knížete z pod těla mrtvého koně vyprostil a dopravil do bezpečí. Za tento čin mu byla svěřena plukovní zástava, krátce na to byl povýšen na majora osobní gardy.

Po definitivní porážce povstání musel i Ladislav Berčény opustit vlast. Rákoci mu však zajistil lehčí začátek v cizině tím, že jej poslal jako svého vyslance s osobním dopisem ke dvoru francouzského krále Ludvíka XIV, který povstání od počátku podporoval.
Král zařadil Ladislava 1.9.1712 do své osobní stráže (Mousquetaires) v hodnosti poručíka. Zakrátko byl povýšen na kapitána.

K 31.12. téhož roku byl přeřazen do tehdy jediného francouzského husarského pluku Rátsky
(též Ratzky nebo Ráttky) jako nadpočetný podplukovník.
S tímto plukem se zůčastnil r. 1713 bojů proti c. k. armádě v Porýní.
Patent plukovníka jízdy (Mestre de camp) obdržel 1.12.1718, hodnost však byla zpětně datována k 1.8. t.r.

Následující rok se zúčastnil tažení ve Španělsku. Byl při obléhání pevnosti Fontarabie, která padla 16.7. t.r. pak před pevností San Sebastian, která kapitulovala 1. srpna 1719 a v střetnutích u Urgel a Roses. V těchto bojích se několikrát vyznamenal, za což byl v květnu r. 1720 v Marseille vyznamenán rytířským křížem řádu sv. Ludvíka.

S datumem 12. června 1720 dostal Ladislav Berčény patent na verbování husarského pluku, který měl nést jeho jméno. Husaři měli být výhradně maďarské národnosti.

Jelikož v samotných Uhrách z pochopitelných důvodů verbovat nemohl, vypravil se do Tureckem obsazených oblastí Sedmihradska, Valašska a Moldávie ba i do samotného Turecka, kam se uchýlilo po porážce povstání mnoho bývalých Kuruců. Tento zdroj byl však v několika málo letech zcela vyčerpán a tak Berčény musel požádat o povolení verbovat nováčky i v německých zemích. Jak vykazují plukovní seznamy, přibývalo do francouzských husarských pluků v letech 1723 – 1728 stále více rekrutů hlavně z Alsasska a Lotrínska.
1.června r. 1725 byl Berčény ve Weissenburgu jmenován vrchním komořím polského krále Stanislava Leczinského, podporovaného Francouzi.

Když vypukla 1733 válka o tzv. Polské dědictví, vytáhl i Berčény se svými husary do pole.
Byli při obléhání pevnosti Kehl, která kapitulovala 28.10.1733.

20.2.1734 byl povýšen na generála (Brigadier des armées du Roi) a přidělěn k armádě polního maršála Berwicka na Rýně. Ještě téhož roku se zúčastnil obléhání pevnosti Philippsburg a střetnutí u Mohuče. I v následujícím roce zůstal u rýnské armády, jejíž velení převzal pol. maršál Coigny.

Jeho povýšení na polního podmaršála (Maréchal de camp) následovalo 1.3.1738. Zůstával ale i nadále v okolí polského krále Stanislava Leczinského. 21.4.1738 obdržel titul nejvyššího královského podkoního.

Po vypuknutí války o tzv. Rakouské dědictví vytáhl s francouzskou armádou 1741 do Čech. Krátký čas pobyl v Bavorsku pod velením pol. maršála Ségura a zúčastnil se pak dobytí a obsazení Prahy 26.11.1741. V dalších měsících velel jednotkám bojujícím podél Sázavy, které se musely posléze stáhnout zpět do Prahy. V květnu r. 1742 jej nacházíme ve střetnutích u Písku a při osvobození Hluboké z císařského obležení. Vrátil se pak do Prahy a zapojil se do její obrany. Při protiútoku 22.8.1742 velel brigádě v střednímu úseku. Při tom se mu podařilo zajmout velitele c. k. ženistů a 150 mužů. Zůstal pak v Praze až do odchodu francouzských vojsk pod velením maršála Belle-Isle v prosinci 1742. Pochod do Chebu za tuhé zimy způsobil Francouzům velké ztráty. Berčény přežil, jeho divizi se mu podařilo odvést až do německého Špýru (Speyer). Za vynikající výkon během ústupu vojsk byl 16.3.1743 odměněn Velitelským křížem řádu sv. Ludvíka.

V dubnu byl pak přidělen k armádě maršála de Noailles, s kterou pochodoval přes Worms, Oppenheim, Aschaffenburg k Mohanu. Zde se 27.6. u obce Dettingen strhla bitva mezi Francouzi a tzv. Pragmatickou armádou, které velel anglický král Georg II. Francouzi prohráli a Berčény se svými jednotkami kryl ústup až k Rýnu. Nějaký čas se pak zdržoval v městě Saargemünd. 8. prosince 1743 byl jmenován generálním inspektorem všech francouzských husarských pluků.

Následujícího roku se zúčastnil opět pod velením maršála Noailles tažení do Nizozemí. Velení posléze převzal král osobně a povýšil 7.6.1744 Berčényho na generála jízdy (Lieutenant-général des armées du Roi). Bojoval pak úspěšně proti císařským u Suffelsheimu a Bischwiller. Koncem roku byl na dolním toku Rýna opět pod velením maršála Mallebois. Zimu ztrávil v Saargemünd. V roce 1745 zajišťoval se svými jednotkami týl francouzské armády u Mohanu. Přes zimu se vrátil opět do Saargemünd.

Následující rok byl převelen do Nizozemí, kde v květnu zastával místo velitele polního tábora s 32 dragounskými a 18 husarskými eskadronami poblíž Brusselu. Během obléhání nizozemských pevností Antwerp, Mons a Charleroi velel záložnímu sboru jízdy. V srpnu se jeho sbor spojil s armádou polního maršála Contiho, velení záložního sboru převzal comte d´Estrées. Berčény postoupil s třemi husarskými pluky a 2 granátnickými rotami ke klášteru Heylissen, vypudil tamní císařskou posádku a pronásledoval nepřítele podél řeky Maas.

Ve velké bitvě u Raucoux velel celé jezdecké divizi. 1. listopadu se vrátil opět do Saargemünd, kde ztrávil zimní měsíce. V tažení r. 1747 převzal v Nizozemí sbor 32 jezdeckých eskadron s nimiž zasáhl do bitvy u Lawfeld, 2.7. vedl jezdeckou brigádu ve zdařilé zteči proti Angličanům.

Přes zimu byl jmenován vojenským velitelem v Lotrínsku. Následujícího roku se stal guvernérem v Commercy a vrchním lovčím knížectví Stanislava Leczinského. Příslušný dekret byl datován v Lunéville 11.3.1748.

Byl pak převelen k armádě v Itálii, které velel maršál Belle-Isle. Do bojů nezasáhl a vrátil se 23.10.1748 do Commercy.

25.8.1753 mu byl za dlouholeté služby udělen Velkokříž řádu sv. Ludvíka.

Za Sedmileté války byl ve sboru, vyslaným francouzským králem na pomoc Marii Terezii ve válce proti Prusům. Berčény velel jednotkám prvního sledu armády, s nimiž bojoval převážně v Hessensku. V listopadu t. r. se vrátil do Francie. 15.3.1758 byl ve Versailles povýšen do hodnosti francouzského maršála. Dalších válečných tažení se již nezúčastnil, 26.11.1759 se ve věku 70 let vzdal funkce generálního inspektora husarských pluků a stáhl se do soukromého života.
Dožil se vysokého věku 89 let a zemřel 9.1.1778 na svém sídle v Luzancy (na východ od Paříže, v Departmentu Seine-et-Marne) kde nechal vystavět r. 1745 menší zámeček. V kryptě tamního kostela byl též pochován.

Ladislav Berčény si vzal za manželku Annu Kateřinu de Wiett-Gérard (někdy též psáno Dewiet nebo de Wiet). Pocházela z měšťanské rodiny v Haguenau v Alsassku. Z tohoto morganatického manželství vzešlo 12 dětí. Syn František Antonín Ladislav hrabě Berčény, narozený 17.6.1744 v Lunéville sloužil též ve francouzské armádě a dosáhl jako jeho otec hodnosti maršála Francie.

Berčényho manželka Anna Kateřina se narodila r. 1702 a zemřela r. 1766.

Pramene:

• A. Petiot, „Les Lorrains et l´Empire“, Versailles 2005
• Courcelles, „Dictionaire historique et biographique des généraux francais » sv. II .str. 131–136, Paříž 1821
• P. Švorc, “Príbehy starého Prešova“, Prešov 2003

Na záver leta podarilo sa nám nadviazať zaujímavý kontakt s tvorivým autorom prác k vojenským dejinám aj z nášich regiónov a období. Pán Harald Skala (nar.1935 Žacléř, okr.Trutnov, od r.1969 žije v Nemecku) sa zaujíma o dejiny už od ranného detstva. Po odchode do dôchodku v r.1991 sa zameral na históriu cisársko-kráľovskej jazdy. Priatelia z východného Slovenska ho inšpirovali vojenskou históriou Slovenska a tamojších šľachtických rodov.

Jeho prvá knižka – Husárske osudy – sa zaoberá životopismi šľachtickej rodiny Dessewffyovcov, ktorá mala veľké majetky práve na východnom Slovensku a mnohí jej príslušníci boli vysokými husárskymi dôstojníkmi. Harald Skala je autorom mnohých ďalších príspevkov z vojenskej histórie, ktoré uverejňoval a uverejňuje na internetových stránkach.

Ponúkame Vám teda so súhlasom autora aj my – „v premiére“ – na našej stránke jeho zatiaľ nepublikovanú obsiahlu a ilustorovanú štúdiu o významnej renesančnej osobnosti našich vojenských dejín, spojenej svojimi osudmi aj s mestom Košice.

Lazarus, barón Schwendi
pán z Hohenlandsbergu
vrchný poľný hajtman, cisársky radca a vojenský reformátor

Lazarus Schwendi nebol len význačný vojvodca jeho doby, ale bol činný aj ako diplomat a politik v kabinete svojho cisára. Bol prvý, kto napísal detailné regule pre cisárske vojsko.

Narodil sa pravdepodobne v druhej polovičke r. 1522 (Khevenhüller, Tom. II., 287). Ako miesto narodenia uvádza W. v. Janko rodový zámok Schwendi pri bavorskom Biberache. Aj niektorí iní autori tieto údaje prevzali.
Dr. J. König uvádza ako rodisko Mittelbiberach a dokladá toto dokumentmi z mestského archívu v Memmingene.
Zámok Schwendi bol majetkom Hansa a Heinricha Schwendiho, bratov Lazarovho otca, čiže už z tohto dôvodu je údaj W. v. Janka nepravdepodobný.

Lazarus bol nemanželský syn Rulanda v. Schwendi a Appolonie Wenken, ktorá bola v Rulandových službách (aj tu uvádza W. v. Janko ako matku Annu, rodenú von Rechberg, čo je nesprávne a zakladá sa len na ústnej výpovedi farára Zolla z obce Schwendi).
Ruland v. Schwendi si vyprosil u cisára Karola V. legitimáciu pre svojho nemanželského syna, ktorá bola uznaná cisárským dekrétom z 3.8.1524. Zápisom bol poverený cisárský správca Georg von Waldburg.

Aj pokiaľ ide o pôvod rodiny, jestvujú rozličné údaje. W. v. Janko uvádza obec Entlibuch vo Švajčiarsku ako pôvodné sídlo rodiny, odkiaľ sa vraj po bitke pri Sempachu r. 1386 presťahovala do Švábska.
Dr. J. König v jeho biografii cituje niekoľko dokumentov dokazujúcich, že rodina Schwendi mala vo Švábsku v okolí Biberachu majetky už pred bitkou pri Sempachu. Wilhelm Schwendi (+1506) sa v polovičke 15. storočia vyznamenal v bojoch v Uhorsku, za čo bol cisárom Maximiliánom I. povýšený do stavu ríšských barónov. Po jeho smrti sa synovia Wilhelm (mladší), Hans, Heinrich a Ruland podelili o dedičstvo.
Ruland sa delil s bratom Wilhelmom o panstvá Klingenstein a Schafhausen. Keď Heinrich v. Schwendi zomrel, stal sa Wilhelm pánom na zámku Schwendi a k nemu prislúchajúcej obce.

Ruland v. Schwendi zomrel už 30.6.1525. Zostal slobodný. Vo svojej poslednej vôli ustanovil radných mesta Memmingen ako vykonavateľov záveti a poručníkmi nedospelého syna Lazarusa. O schwendiovský majetok sa viedli dlhé spory, takže mesto Memmingen ich dostalo do držby až r. 1528.
Lazarus bol vyslaný na štúdiá do Basileja, kde boli jeho učiteľmi humanista Oecolampadius a Simon Grynaeus. Roku 1535 odišel Lazarus do Štrasburgu, kde sa venoval “vyšším vedám”. Pravdepodobne sa potom zdržiaval istý čas aj v Paríži.
Isto bol bystrý chlapec a dobre sa učil, okrem toho ale žil frivolným životom šľachtického synáčika tej doby. Písomné dokumenty z mestského archívu v Memmingene ukazujú, že jeho poručníci s ním mali nemalé ťažkosti. Vo veku 23 rokov sa Lazarus r. 1545 vrátil do Memmingenu, aby sa nechal prehlásiť za plnoletého. Ihneď na to zbavil svojich poručníkov ich záväzku a zažaloval ich u cisára za zlé spravovanie jeho majetku. Opustil potom Memmingen a vstúpil do cisárkých služieb.

Lazarus musel pomerne rýchlo získať cisárovu dôveru – už 17.6.1546 bol vyslaný ako splnomocnený cisárov komisár z Rezna (Regensburg/N) do Ausburgu, Ulmu a Štrasburgu. Mal tieto mestá získať na cisárovu stranu pre boj proti protestantským kniežatám. Okrem uvedených miest navštívil Lazarus v tomto roku aj iné miestá. Koncom roku naverboval v Tyrolsku a Rakúsku 12.000 žoldnierov, s ktorými pritiahol do cisárovho tábora pri Rezne.
Zúčastnil sa potom cisárovho ťaženia k Dunaju a do Saska, ktoré skončilo viťaznou bitkou pri Mühlbergu 24.4.1547.
Teraz dostal Lazarus za úlohu, zničiť opevnenie mesta Gotha v Durínsku a oslobodiť markgrófa Albrechta z Brandenburg-Kulbachu, ktorý tam bol väznený.

Nasledujúci rok mal na rozkaz cisára zatknúť plukovníka Sebastiana Vogelsberga, ktorý – hoci bol v cisárových službách – verboval v Sasku pre francúského kráľa Henriho II. žoldnierov. Karol V. ho chcel nechať potrestať za velezradu. Schwendi Voglesberga a jeho dvoch hajtmanov Jakoba Mantella a Thomase Wolfa (Welfa?) zastihol vo Weißenburgu a. d. Lauter a dopravil ich v okovách do Augsburgu, kde boli postavení pred súd. Vogelsberger bol odsúdený a popravený na Augsburgskom námestí 7.2.1548. Ešte na popravisku obvinil Schwendiho, že sa ho zmocnil len lsťou. Toto obvinenie bolo neskôr rozširované aj Schwendiho závistníkmi. Preto Schwendi nechal vytlačiť a rozširiť ospravedlnenie svojho počínania (originál v štátnom archivu Stuttgart/N)
Po tejto epizode cestoval Lazarus do Dolného Saska, odkiaľ posielal cisárovi veľmi podrobné správy o zmýšľaní a správaní tamojšej šľachty. Ešte v tom istom roku sprevádzal Schwendi cisára do Nizozemska, odkiaľ bol vyslaný ako komisár ku kurfirstovi Móricovi Saskému, ktorý po dlhšom váhaní na jeseň r. 1550 začal obliehať povstalecké mesto Magdeburg. Schwendiho postavenie ako cisárovho komisára nebolo ľahké, lebo Móric hral dvojakú hru.
Mesto Magdeburg sa vzdalo 6.11.1551, krátko na to zmenil Móric strany a dal sa k cisárovým protivníkom. Schwendi po celý čas vo svojich listoch informoval cisára o vývoji situácie, za čo dostal cisárov ďakovný list.
Ako ďalšiu úlohu mal Schwendi naverbovať v Čechách žoldnierov pre nastávajúcu výpravu. Sprevádzal potom cisára, ktorý obliehal s vojskom francúzsku pevnosť Mety (Metz/F) ktorú hájil vojvoda de Guise. Obrancovia sa ubránili a cisár odtiahol v decembri 1552.
Karol V. odmenil Schwendiho za jeho služby povýšením do rytierskeho stavu, titulom cisárského dvorného radcu a palatinátom (Jus creandi noterios, legitimandi, tutores et curatores dandi et confirmandi adoptandi, emancipandi etc.)

Móric Saský podpísal 2.8.1552 v Pasove (Passau/N) mier, tým sa vojna skončila a Schwendi odišiel do Nizozemska, ohrozeného francúzskym kráľom Henrim II. Cisár ho menoval plukovníkom žoldnierského pluku. Keď Karol V. v októbri 1555 rezignoval a jeho syn Filip Burgundský sa stal španielskym kráľom, doporučil mu Karol V. Schwendiho ako vynikajúceho vojvodcu a radcu. Schwendi teda vstúpil do španielskych služieb.

Vrchné velenie nad španielsko-nizozemským vojskom mal vojvoda Emanuel Philibert Savojský, popri grófoch Egmontovi a Ernst v. Mansfeldovi, ktorí velili dvom samostatným kolónam. Schwendi so svojím plukom slúžil pod grófom Egmontom, ktorého dôveru, neskôr aj priateľstvo získal.

Velitelia postúpili v júni 1557 do Francúzska k mestu St. Quinctin (dnes St. Quentin/F), ktoré 25.júla obliehali. Francúzskym vojskám velil Connétable Montmorency, admirál Coligny a jeho brat d´Andelot. Coligny mal hájiť mesto, d`Andelot mal priviesť posily. Keď sa posledne menovaný 6. augusta pokúsil priviesť niekoľko tisíc žoldnierov do mesta, bol napadnutý 1.200 žoldniermi pluku Jörger v. Halla, anglickým hajtmanom s niekoľkými stovkami Španielov a dvomi prápormi jazdy. Francúzi boli porazení, zvyšok zajatý. Montmorency bol teraz nútený podstúpiť bitku, a tak pomôcť obliehanému mestu. Nastala 10. augusta. Španieli a Nizozemci boli v presile, boli navyše posilnení anglickým zborom, vyslaným anglickou kráľovnou Máriou. Bitka trvala necelé štyri hodiny a skončila úplnou porážkou Francúzov. Všetka batožina a delostrelectvo padli do rúk viťazov, Montmorency, jeho syn, maršál St. André, vojvodovia z Longuevalle, Gonzaga a Montpensier boli zajatí.
27. augusta zaútočili spojenci na samotné mesto, pri čom sa vyznamenal Schwendi so svojím plukom. Oficiálna relácia o tejto akcii neexistuje. Zachoval sa však článok z “Newen Zeitung”, ktorý túto akciu popisuje:

…ako prví zaútočili nemeckí knechti pod ich veliteľmi Lazarusom Schwendim a Jörgom v. Hallerom, statočne preliezli vysoké mestské múry, boli tak netrpezliví po francúzskych korunách, čo sa mnohým nevyplatilo…. (voľný preklad z nemčiny).

Po nasledujúcej bitke pri Grävelingen (dnes Gravelines/F), v ktorej boli Francúzi opät porazení, nastalo mierové rokovanie. Vojna sa skončila a Schwendi očakával na základe svojich úspechov vo vojne a dobrého vzťahu s grófomi Egmontom a Wiliamom Oranžským (Wilhelm von Oranien), že bude povolaný ako radca nizozemskej miestodržiteľky Margaréty Parmskej. Jeho nádeje sa však neuskutočnili.
Kde sa Lazarus zdržiaval nasledujúce roky, nie je doložené. Pravdepodobne bol na svojich majetkoch vo Švábsku, odkiaľ sa zachoval jeden z jeho listov cisárovi Ferdinandovi I. datovaný 26.10.1561.

O jeho opätovnom vstupe do cisárskej armády sa rokovalo niekoľko rokov. V liste cisára Ferdinanda I. kráľovi Maximiliánovi z 5.11.1561 piše Ferdinand, že Schwendi chce získať súhlas svojho doterajšieho pána, španielskeho kráľa Filipa, okrem toho nesúhlasí s ponúknutým žoldom 200 zlatých mesačne, pretože v španielskych službách dostáva 3.000 korún ročne.
Rokovanie sa predlžovalo, až hroziaci vpád Turkov do Uhorska r. 1564 prinútil Ferdinanda, ktorý potreboval skúseného vojvodcu, ponúknuť Schwendimu hodnosť vojenského komisára na uhorskej hranici.
Schwendiho – po francúzsky písaná – odpoveď sa zachovala. Súhlasil s ponukou, ale opäť si kládol ako podmienku súhlas španielskeho kráľa. Medzitým Ferdinand I. zomrel (25.7.1564).
Jeho nástupcovi Maximiliánovi sa podarilo problémy vyriešit, a tak Schwendi listom z 18.12.1564 potvrdil ponúknuté menovanie.

Začiatkom januára 1565 pricestoval Schwendi do Prešova, kde sa zhromažďovali uhorskí aj cudzí žoldnieri a ich velitelia. Celkový stav vojska sa pohyboval okolo 20 – 30.000 mužov.
Pre vojnové ťaženie však bolo k dispozícii ledva 10.000 mužov, ostatní boli ako posádky v pohraničných pevnostiach. Nedá sa presne zistiť, kto bol vlastne veliteľom vojsk. Pramene uvádzajú, že Schwendi mal cisárovu plnú moc, nezávislú od Dvorskej vojenskej rady a titul generál-poručíka. Kvôli komplikovanej situácii v Uhorsku mu však bol pridelený bán Andreas Báthory z Eceru ako rovnoprávny vojvodca (od r. 1566 František Zay).
Situácia vojska, jeho zásobovanie proviantom a výzbrojou, tak ako ju Schwendi zbadal po príchode do Prešova, bola katastrofálna, ako sa dočítame z jeho listov z tých čias cisárovi a viedenským vojenským úradom.

Cisárske vojsko malo zabrániť vpádu vojsk sedmohradského vojvodu Jána Žigmunda Zápoľského, ktorý dostal posily od Turkov. Podľa Báthoryho malo ťaženie začať dobytím Tokaja.
Schwendi vo svojom liste cisárovi datovanom 1.1.1565 žiadal splnenie rôznych predpokladov pred začiatkom vojenského ťaženia, okrem toho odporúèal čakať na lepšie počasie (bola krutá zima). Koncom januára písal Schwendi opäť, oznamoval spojenie tureckého vojska s povstalcami a žiadal cisára súrne o posily, pretože časť nemeckých žoldnierov musel ponechať v pevnostiach pre nespoľahlivosť uhorských posádok.
Tohoročné vojenské ťaženie začalo až vo februári. Schwendi povolal poľného zbrojmajstra (Feldzeugmeister) Franz v. Poppendorfa s ťažkými delami do Köszegu, kam sa utiahol aj on s poľným vojskom. 4. februára obliehli vojská Tokaj, ktorý začali ostreľovať 33 delami. Mesto bolo čoskoro obsadené, proti kaštieľu bol podniknutý štvrtý deň útok. Obrancami bol odrazený, cisárski stratili vyše 600 mužov. Až 10. februára sa delostrelectvu podarilo zrúcať časť hradieb. Veliteľ kaštieľa, kapitán Németh, nato ponúkol vyjednávanie. Keď však Schwendi zbadal, že obrancovia chcú získať len čas, prikázal zrána 11. februára nový útok. Cisárskí vnikli do vonkajšej obrannej línie, pričom väčšina obrancov zahynula. Németh sa chcel so zvyškom stiahnuť do vnútornej pevnosti, bol však zasiahnuný guľou do hlavy a zahynul. Heroldi oznámili jeho smrť a prosili o voľný odchod zvyšku obrancov, ktorých bolo vyše 350. Keď prisahali, že do konca vojny nebudú bojovať proti cisárovi, nechal ich Schwendi tiahnuť, avšak bez batožiny a zbraní. Víťazom padlo do rúk 10.000 dukátov a 4.000 sudov výborného tokajského vína.
Hradným kapitánom bol menovaný Jakob Ramminger – k veľkej zlosti Uhrov.

Niekoľko dní neskôr dobyl Schwendiho kapitán Michal Balaša kaštiel v Szerencs. Kaštieľ v Szatmári zapálil sám Štefan Báthory, veliteľ Zápoľského vojsk a stiahol sa do Veľkého Varadína (dnes Oradea/R).
Schwendi a Adreas Báthory obsadili Szatmár a nechali opraviť vypálený kaštieľ na ostrove Szamos, kam položili aj posádku.
Balaša mal teraz obliehať Erdöd, ktorého kapitánom bol brat Andreasa Báthoryho, Juraj, v službách Zápoľského. To bola pre Schwendiho delikátná situácia. Juraj sa cítil ako Adreasov brat celkom istý. Keď sa však objavili Balašove vojská pred mestom, ponúkol mesto vydať bez boja. Cisárski získali opät veľké zásoby vína a potravín, okrem teho 15.000 toliarov. Juraj Báthory sa stiahol na svoj kaštieľ v Csicsve. Hradnými kapitánmi v Erdöde menoval Schwendi nemeckého hajtmana Lauterburga a uhorského Diossyho.
Balaša teraz vytiahol k Nagy-Banya (nemecky Ungarisch Neustadtl), ktoré obsadil bez boja.

Úspechy cisárskych donutili Žigmunda Zápoľského 13.3.1565 podpísať mierovú dohodu, preňho veľmi nepriaznivú. Niekoľko mesiacov neskôr preto vyslal svojich zástupcov, poľského palatína Krazinského ako vyslanca poľského kráľa a Juraja Báthoryho do Viedne vyjednať lepšie podmienky. Ferdinanda I. to veľmi nazlostilo a nechal dokonca Báthoryho načas uväzniť.

Po celý čas ťaženia vládli nezhody medzi Schwendim a Andreasom Báthorym, ktoré skončili tým, že sa Báthory utiahol na svoje majetky a ponechal celú ťarchu vojny Schwendimu. Viedenský dvor teraz menoval uhorského vojvodcu Františka Zaya za Schwendiho pobočníka.

Ukoristené peniaze postačovali len krátky čas zabezbečiť žold vojakov a potreby vojska, ako sa dočítame zo Schwendiho listov cisárovi z druhej polovičky roka. Ten mu odporúčal obrátiť sa na uhorských magnátov a komitáty (!). Až v auguste dostal Schwendi z Viedne 6.000 dukátov, čo bola len kvapka na horúci kameň!

Kapitánom v Szatmáre bol medzitým menovaný Erasmus Mager v. Fuchsstadt, pochádzajúci z Korutánska. Schwendi bol v tom čase ťažko chorý, mal vysoké horúčky. Cisár mu poslal lekára Pavla Weidnera (neskoršieho osobného lekára cisára Rudolfa II.), okrem toho posilu pät práporov žoldnierov, vedených plukovníkom Jánom Wernerom z. Raitenau.
V druhej polovičke roka mali cisárski málo úspechov. Sultán nakázal Rumelskému beglerbegovi a pašom Budy a Temešváru podporiť Zápoľského. Poslední dvaja vytiahli s vojskom k Debrecínu, kde sa spojili z vojskom Zápoľského. Ten medzitým obsadil Dezno, Villágosvár  a Boros-Jenö. Temešvárský paša Hassan Prodovič dobyl Pankotu. Spoločne chceli tiahnuť proti Schwendimu, ktorý však ich vojská odrazil.
Turci so Zápoľským sa teda rozhodli tiahnuť na Erdöd, ktorý po 24 dňoch obliehania 4.8.1565 kapituloval za sľub voľného odchodu posádky. Hassan paša sľub nedodržal a nechal posádku pri odchode povraždiť.
V tejto súvislosti je zaujímavá zmienka Marka Bydžovského z Florentina, dekana pražskej univerzity (1540-1612), ktorý vo svojom rukopise “Altera pars annalium seu eorum, quae sub Maximiliano rege Bohemiae contigerunt” uvádza, že hradný kapitán Lautenburg (Marek píše “Lauberperger”) bol Turkami zajatý, uväznený načas v Konstantinopoli a neskôr vymenený za sedem tureckých hodnostárov.

V júli dostal Schwendi posilu 1.000 strelcov a jazdcov moravského magnáta grófa Žerotína (vraj to bolo 2.000 obrnencov). Vojsko teraz táborilo pri obci Kis-Ár  na ľavom brehu Tisy.
Obaja vyššie uvedení pašovia a Juraj Báthory tu chceli Schwendiho napadnúť, ale s ohľadom na jeho silu sa neodvážili.
Koncom augusta bol stav vojska opät veľmi zlý, Schwendi písal cisárovi Maximiliánovi, že má sotva 1.000 zdravých žoldnierov, zvyšok musel poslať ako posádky do miest Gyula a Eger. Tamjoší kapitán Kerešy sa sťažoval na nespoľahlivosť uhorských žoldnierov a prosil o “nemeckých knechtov”.
Hoci sultán Soliman (Süleyman II.) potreboval vojská proti ostrovu Malta, stiahol ich časť z uhorského bojiska. Temešvárský paša nato uzatvoril so Schwendim prímerie a opustil Boros-Jenö aj Nagy-Banya. Do oboch miest umiestnil Schwendi rýchlo vlastných žoldnierov na ich zabezpečenie. On sam sa stiahol do Košíc do zimného ležania.

V posledných mesiacoch roka prosil Schwendi cisára, aby neprepúšťal španielskych a burgundských strelcov a ponechal ich v Uhorsku, tiež urgoval zaplatenie chýbajúceho žoldu.

Už na začiatku roka 1566 vyvíjal Maximilián veľké úsilie na včasné postavenie silnej armády v Uhorsku proti očakávanému vpádu Turkov. Ríšské stavy poskytli pomerne vysoké finančné čiastky (s výnimkou uhorských prelátov, ktorí sa odvolávali na staré privilégiá).
O vojenské kontingenty z Ríše sa snažil cisár osobne na ríšskom sneme v Augsburgu. Arcivojvoda Karol to isté na uhorskom sneme. Z Augsburgu žiadal cisár Schwendiho, aby ukázal cesty a prostriedky, ako by cisár mohol získať dostatok financií v Ríši (!)
4.3.1566 rozoslal Schwendi listy uhorským stavom, v ktorých ich nabádal k vernosti cisárovi a zakazoval im styky so Zápoľským pod trestom obvinenia z velezrady. To, že list rozoslal Schwendi a nie František Zay, zlostilo opät Uhrov v cisárskom tábore.

Verbovanie vojsk začalo už v marci, ale ubehlo pol roka, kým sa vojská začali zhromažďovať v Altenburgu (Mosonmagyárovár/H). Veliteľmi boli stanovení poľný podmaršál Christoph Muheck, gróf Günther v. Schwarzburg ako veliteľ uhorských pomocných vojsk, Adam Gall v. Loosdorf, kapitán vojsk zhromaždených v Bratislave, Hans Rueber, poľný maršál v Hornom Uhorsku, Rudolf v. Salis, najvyšší poľný zbrojmajster na Spiši, kde bol Schwendi ako vrchný veliteľ všetkého tam stojaceho vojska.
Pod Schwendim velil Georg v. Helfenstein spišským nemeckým žoldnierom, ako plukovník slúžil Hans Werner v. Raitenau, ako poľný zbrojmajster Franz v. Poppendorf. Dunajskej flotile velil Filip Flach v. Schwarzenburg, komtur Johanitov z Trevíru (Trier/N).

Ríšské stavy vyslali 16.000 pešiakov a 6.000 jazdcov, vojvoda z Ferrary sa osobne zúčastnil so 400 žoldniermi, vojvoda z Mantuy so 600 strelcami z hákovnic, vojvoda Savojský so 400 strelcami na koňoch a vojvoda z Florencie s 3.000 pešiakmi. Pápež poslal 2.200 pešiakov. Okrem toho sa dostavilo 8.000 Rakúšanov, 2.500 ľahkých uhorských jazdcov, 3.000 Poliakov a 100 francúzskych lučištníkov vedených grófom de Guise.
Pri Komárne bolo zhromaždených vyše 30.000 mužov pod grófom Egino v. Salmom, pri Nitre stál Štefan Dersffi, veliteľ šľachtickej jazdy Dolnouhorských komitátov s 10.000 jazdcami.
V Chorvátsku stál arcivojvoda Karol s 10.000 žoldniermi z Korutánska, Štajerska, Krajiny a Chorvátska, v pevnostiach bolo niekoľko tisíc nemeckých a uhorských žoldnierov, okrem toho šľachtická insurekcia zo Slavónska, Chorvátska a Dalmácie. Vojsko čítalo dovedna 200.000 mužov, z toho v poli 100.000. Keď sa pozrieme na tieto číslá, sú výsledky ťaženia r. 1566 celkom slabé.
Schwendi, ktorého vojská čítali vyše 12.000 nemeckých a uhorských bojovníkov, mal za úlohu chrániť ľavé krídlo armády celkom na východe krajiny.

Vojsko sultána Solimana malo približne tú istú silu, ale začalo operácie už v júni. Budínský paša obliehal Palotu, Pertef paša potom pevnosť Gyula. Na vyslobodenie Paloty vytiahol gróf Salm a Jörg v. Helfenstein. Keď sa ich vojská priblížili, prerušil Budínský paša obliehanie, zanechal všetku batožinu aj ťažké delá pred mestom a stiahol sa do Székesfehérváru (Stoličný Belehrad/M). Turecký predvoj vedený Kilardži-pašom Mohamedom bol prepadnutý vojskami Petra Zrínského a rozprášený. Sultán nato zmenil smer postupu a rozhodol sa dobyť Szighet.

V tom istom čase sa Schwendi vypravil obliehať pevnosť Huszt (dnes Chust/U), aj keď v jeho tyle zostávala Zápoľského pevnosť Mukačevo. Sedmohradské vojsko, ktoré sa blížilo, donútilo Schwendiho od obliehania upustiť a vytiahnuť proti nim. Keď sedmohradské vojská porazil, vrátil sa do Košíc.

24. júna dobyl gróf Salm a Jörg v. Helfenstein Veszprém, 9. júla potom Totis. Sultán Soliman dorazil s vojskom  6. augusta k Szighetu a obľahol ho. Gróf Zrinyi s 2.500 obrancami, časť Uhrov, časť Chorvátov, sa bránil voči obrovskému tureckému vojsku do 7. septembra. S poslednými obrancami podnikol Zrínský výpad z pevnosti, ktorý neprežil žiaden z mužov.
Soliman za obliehaní zomrel už 3. septembra, jeho velitelia utajili jeho smrť až do pádu pevnosti (podla Marka Bydžovského z Florentina nechali zabiť pre istotu Solimanovho osobného lekára).

Prečo cisár Maximilián, ktorého vojská boli neďaleko Szighetu, nevytiahol na pomoc obľahnutému mestu, rozmýšľajú historici dodnes.

Až do začiatku októbra zostal Schwendi podľa inštrukcie cisára v Košicach. Zápoľský vytiahol so 16.000 mužmi k Tokaju, ktorý nechal 17 dní ostreľovať delami, bez veľkého výsledku. Tamojší velitelia Ramminger a Kálnassy sa hrdinsky bránili a častými výpadmi spôsobovali Zápoľskému značné straty. Keď sa Zápoľský dozvedel o vpáde Tatárov do Sedmohradska a prípravách Schwendiho vytiahnuť na pomoc Tokaju, zrušil obliehanie a tiahol proti Tatárom, ktorých pri Debrecíne porazil. Vrátil sa potom s vojskom do Sedmohradska.
Tatárský húf 4.000 jazdcov tiahol od mesta Gyula pozdĺž Tisy. Blízko hradu Szabatka (Sobotka pri Rimavskej Sobote) ich Schwendi dostihol a porazil. Zetšínsky beg a väčšina Tatárov padla do zajatia. Hrad nechal Schwendi zničiť.

Neskôr sa Schwendi dozvedel o zradnom vyčínaní Juraja Bebeka, pána zo Szendrö. Vypravil sa proti nemu, zhabal mu Szent György (Svätý Jur), Pessewetz (Plešivec) a Gombosszegh (Gombasek). Aj tieto miesta nechal Schwendi vypáliť.
Začiatkom septembra tiahol jeden zo Zápoľského vojov proti Unghváru (Užhorod/Ukr). Proti nemu vyslal Schwendi svojho kapitána Antona Thöckhela, ktorý nepriateľov porazil, niekoľko stovák zajal a ukoristil 6 práporov.

V ten istý čas podnikol szatmárský kapitán Erasmus Mager výpravu proti sedmohradskému hajtmanovi Gašparovi Scheredimu, ktorému spôsobil ťažkú porážku.
Po celý rok zápasil Schwendi s veľkými finančnými problémami. Aby zaplatil žoldnierom aspoň časť žoldu, obetoval 20.000 toliarov z vlastného majetku.

V zimných mesiacoch bola časť žoldnierov – proti výslovnému Schwendiho želaniu – prepustená. Tým boli jeho sily na začiatku nového ťaženia opät nedostatočné.
Už koncom 1566 sa dozvedel o chystanom prepade Košíc vojskami Juraja Bebeka. Vytiahol preto s niekoľko 100 žoldniermi ešte v decembri za silného mrazu k Szadváru (Krásná Hôrka), kde sa nachádzala Bebekova manželka Žofia Pátocsy s deťmi. Po ťažkej delostreleckej príprave kapitulovala posádka 14.1.1567 za sľub voľného odchodu, čo Schwendi aj prisľúbil. Neskôr nechal hrad obsadiť nemeckou a uhorskou posádkou. Mrazy pretrvávali, ale Schwendi sa aj tak vypravil k Mukačevu, ktoré obľahol 12. februára. Už 22. februára veliteľ pevnosti Ján Lugos kapituloval. Tým bolo prerušené Zápoľského spojenie s jeho strýkom, poľským kráľom. Zásoby, ktoré boli v Mukačeve, nechal Schwendi dopraviť do Szatmáru, v hrade nechal tiež posádku.

Teraz chcel Schwendi konečne obsadiť Huszt, o čo sa pokúšal už r. 1566. V tom čase prebiehali vyjednávania o mier v Konstantinopoli. Budínský paša vyzval Schwendiho, aby od obliehania Husztu upustil. Ten – nemajúc rozkazov z Viedne – nechal naďalej mesto ostreľovať svojimi delami. Sultán na to rozkázal svojim pohraničným vojskám tiahnuť na pomoc Husztu. Temešvárský paša obsadil Dedes, Putnak, Vadasz, Monak a Horváthy vrátane niekoľkých kaštieľov a nechal zničiť kraj okolo Košíc a Egru. Turci odvliekli vyše 15.000 (niektoré pramene uvádzajú 40.000) civilistov. Zápoľský obsadil svojimi vojskami Kövár, Nagy-Banya, Šárvár a Erdöd.
Cisár teraz nakázal upustiť od ďalšieho obliehania Husztu a Schwendi sa stiahol začiatkom apríla do Košíc.
17.2.1568 bol v Adrianopoli (Edirne/T) podpísaný osemročný mier medzi cisárom a sultánom.

Popri povinnostiach vrchného veliteľa hornouhorských vojsk sa Schwendi zaoberal tiež administratívnými otázkami jemu zverenej oblasti. Na príkaz cisára sa pokúšal dať do poriadku správu Spišskej komory, ktorá bola presťahovaná do Košíc. Tým si znepriatelil prezidenta komory, Františka Zaya, ktorý sa bránil zasahovaniu do jeho kompetencie. Schwendi sa nenechal odradiť. 3.10.1565 piše cisárovi, potvrdzuje, že na jeho rozkaz zhabal majetky Juraja Bočkaja a Petra Deáka. Dopuručuje udeliť Deákove bane cisárským sekretárom Hansenovi Kriegsovi a Hansenovi Rueberovi.
Niekoľko dní neskôr prosí  cisára o zaplatenie dlžného žoldu Michalovi Balašovi, ktorý sa osvedčil v minulých rokoch v cisárských službách.
V marci 1567 prosí cisára o vyslanie sliezských kolonistov do Košíc, hoci veľa tamojších obyvateľov zahynulo vo vojne a kvôli epidémiám.

Rokom 1568 končí Schwendiho kariéra ako Hornouhorského poľného veliteľa. Naďalej však zostáva cisárskym radcom. Maximilián sa mu odvďačil rôznym spôsobom.
Majestátom datovaným 29.10.1568 ho povýšil do barónskeho stavu a udelil mu právo raziť na jeho panstve Hohenlandsberg strieborné mince.
Darovacou listinou z 14.10.1568 dostal polovičku baní, zhabaných Matyášovi Deákovi v Nagy-Banya.

8.11.1569 nakázal cisár  viedenskej komore vyplatiť Schwendimu 20.000 toliarov (dostal však len dobropis na dlžné sliezské kontribúcie). Spišskej komore cisár nakázal, Schwendimu každý rok dodať na jeho panstvo 6 sudov Tokajského vína.
K druhému sobášu r. 1573 poslal cisár svojho zástupcu, grófa Karola z Hohenzollern s darom (išlo o strieborné náčinie v hodnote 200 toliarov).

Zachoval sa dosť veľký počet listov, písaných cisárom Maximiliánom, z ktorých sa dá zbadať dôvera, ktorú cisár k Schwendimu mal.

Roku 1576 sa Lazarus Schwendi nachádzal na ríšskom sneme v Rezne (Regensburg/N) ako cisársky radca. Zastával aj funkciu predsedu komisie pre zlepšenie stavu pevností. Tu spolupracoval s vynikajúcim  pevnostným staviteľom Danielom Specklem.
Maximilián zomrel posledný deň ríšského snemu, 21. októbra. Jeho nástupca, Rudolf II. si spočiatku vážil Schwendiho rady. Aj on nechal vyplatiť Schwendimu 8.novembra t.r. dar vo vyške 12.000 toliarov.
Rok 1578 strávil Schwendi vo Viedni, kam bol povolaný k poradám o správe hraničných oblastí. Na cestovanie mu cisár povolil každý raz 1.000 toliarov.
V týchto rokoch bol Schwendi už veľmi chorý. Niekoľko raz navštívil kúpele v Pösingu. Ale aj v tomto čase udržiaval čulú korešpondenciu s viedenským dvorom, cisárom a arcivojvodmi Matyášom a Maximiliánom.
Matyáš, ktorý bol v tom čase miestodržiteľ v Nizozemsku, prosil o stretnutie, aby sa s ním poradil. Zo zdravotných dôvodov sa Schwendi nemohol vypraviť na ďalekú cestu, ako píše vo svojom liste datovanom 24.6.1581.

Keď sa arcivojvoda Maximilián mal stať vrchným veliteľom v Uhorsku, žiadal Schwendiho, ktorého skúsenosti z tej krajiny poznal, o radu. V liste datovanom 3.11.1582 mu Schwendi radí dbať o dobré zaistenie pohraničných pevností a poľného vojska aj v časoch mieru, aby nebolo treba v čase ohrozenia narýchlo verbovať žoldnierov. Odporúča včasné platenie žoldu, aby sa zamedzilo dezerciám a zrade. Dôrazne poukazuje na komplikovanú náboženskú otázku v Uhorsku a odporúča, nechať protestantom náboženskú voľnosť. Aj na hrdosť Uhrov obracia Maximiliánovu pozornosť – nemá ich zbytočne stavať pod “nemecké velenie”.
Je zaujímavé, že tento list je pomerne krátky. Dôvod nachádzame na konci listu, kde sa Schwendi sťažuje na nedôveru dvorských hodnostárov voči jeho osobe, ktorá ide tak ďaleko, že cudzie osoby otvárajú a čítajú jeho listy!

Schwendiho súkromý život a charakter

Jeho vynikajúce duševné schopnosti, skúsenosti, viera a počestnosť mu umožnili stať sa radcom niekoľkých cisárov (Karol V., Maximilián II., Ferdinand I. a Rudolf II.).
Keď ho Karol V. prvý raz poveril diplomatickými úlohami, mal Schwendi 24 rokov! Aj vo vysokom veku si arcivojvodovia Matyáš a Maximilián vážili jeho rady. Bol priateľom vied a umenia, mal rozsiahlu knižnicu, ktorú neustále dopĺňal. Vo všetkom konaní sa ukazuje jeho hlboký záujem o blaho nemeckého národa a rímskej ríše a to v čase, v ktorom väčšina šľachticov pozerala len na vlastný prospech. Vždy sa staral o svoje dobré meno a povesť šľachtica, nikdy sa nenechal pritisnúť do situácií, ktoré by sa s jeho krédom nezlučovali.

Schwendi sa oženil pravdepodobne r. 1552 (ako doklad je len list, napísaný hradným kapitánom v Breisachu, Wolfem v. Othingen, v ktorom sobáš spomína). Manželkou mu bola Anna Böcklin v. Böcklinsau, dcéra Wilhelma Böcklina, cisárskeho radcu a neskôršeho prepošta v Magdeburgu. Rodina pochádzala zo Štrasburgu.
Manželstvo nebolo veľmi šťastlivé. Ku konečnej roztržke došlo po narodení syna Hansa Wilhelma (pravdepodobne r. 1557), ktorý vyrastal u svojej matky v dome jej otca. Schwendi sa niekoľko rokov súdil o syna. Potom, čo cisár Ferdinand I. nakázal listom z 30.4.1563 mestu Štrasburgu donútiť matku vydať syna, mohol sa Schwendi postarať o jeho ďalšiu výchovu.
Anna Böcklin zomrela 25.7.1571.

V októbri r. 1573 sa Schwendi oženil druhý raz. Zobral si grófku Eleonóru v. Zimmern. Zdá sa, že toto manželstvo bolo šťastné, aj keď z neho nevyšli žiadni potomkovia. V poslednej vôli Schwendi odkázal manželke zámok v Burkheime ako vdovské sídlo, okrem toho dom v Štrasburgu.
Pravdepodobne ešte za života Schwendiho prestúpila Eleonóra na protestantské vierovyznanie. Je známe, že navštevovala protestantské bohoslužby v susedstve ich sídla. Po Schwendiho smrti potom luteránský kostol v Bischofingenu. Jej príbuzenstvo sa snažilo, vrátiť ju do lona katolickej cirkvi, avšak bez výsledku. V máji roku 1586 sa druhý raz vydala na zámku v Kientzheime za protestanta Hansa Schenka z Limpurgu. Tým stratila tiež svoje vdovské sídlo. Zomrela r. 1606.

So synom si Schwendi neužil veľa radosti. Hans Wilhelm mal už 7 rokov, keď sa dostal k otcovi. Ten pobýval v Uhorsku a nemal možnosť osobne sa o výchovu syna postarať. Od r. 1572 sa o jeho výchovu staral cisársky bibliotekár Hugo Blotius (1533-1608), u ktorého zostal až do r. 1575. Obaja sa zdržiavali najskôr v Belgicku, neskôr v Taliansku. Vo vyššie uvedenom roku Schwendi povolal syna do Viedne, aby z neho urobil vojaka. Hans Wilhelm pôsobil potom istý čas v Košicach ako dôstojník, v mierovom čase ale nemal možnosť preslaviť sa. Vzťah otca a syna nebol veľmi dobrý. Syn žil roztopašným životom mladého šľachtica, čo otec v mnohých listoch kritizoval.
Otec niekoľkokrát odmietol zaplatiť synove dlhy.
Po Schwendiho smrti zdedil syn všetké majetky, o ktoré sa však roky súdil s inými príslušníkmi rozvetvenej rodiny.
Hans Wilhelm sa stal radcom arcivojvodu Ferdinanda. Roku 1583 si zobral za manželku Kláru v. Raitenau (Ján v. Raitenau bol r.1565 plukovníkom v Schwendiho Hornouhorskom vojsku!). Z manželstva vzišla len jedna dcéra, táto linia rodu Schwendi teda vymrela “po meči”.

Lazarus Schwendi mal ešte nemanželskú dcéru Barboru. Keď ju v poslednej vôli vôbec nespomenul, obrátila sa na arcivojvodu Ferdinanda s prosbou, aby jej u Hansa Wilhelma Schwendiho ako univerzálneho dediča vymohol nejakú podporu. Ferdinand poveril v novembri 1594 právnika správy predného Rakúska, Dr. Hansa Ulricha Ulmera touto záležitosťou s doporučením nemanželskej dcére aj jej manželovi nejako pomôcť.

Lazarus v. Schwendi bol majiteľom panstva Hohenlandsberg, ktoré kúpil r. 1563 od Joachima v. Lupsen. Cisárským dekrétom z 21.2.1564 mu panstvo bolo udelené v léno.
Hrad Hohenlandsberg (dnes Hohlandsburg pri obci Wintzenheim, neďaleko Colmaru v Alsasku/F) nechal r.1569 rozšíriť a zosilniť staviteľom Davidom Specklem tak, že to bola najsilnejšia fortifikácia v celom Alsasku. (ešte dnes láka v posledných rokoch rekonštruovaný hrad veľa turistov). K panstvu prislúchali mesto Kientzheim s kaštieľom, dediny Sigolsheim, Ingersheim a Katzenthal, mestečko Ammerschweier (dnes Ammerschwihr) a Türckheim (dnes Turckheim). Okrem toho plovička obcí Morschweier (dnes Morschwihr) a Wintzenheim s kaštieľom. Ďalej bol od r. 1577 majiteľom mestečka Kirchhofen s kaštieľom na pravej strane Rýna. V cisárskom zálohu mal panstva Burkheim, Triberg a Kaysersberg.
Burkheim leží na sever od Breisachu, Schwendi ho dostal od cisára do zálohu 12.8.1560. Tamojšiu zrúcaninu kaštieľa nechal za veľké peniaze prestavať na krásny renesančný kaštieľ.
Triberg, ležiací vo Švábsku, dostal Schwendi do zálohu od Ferdinanda I. listinou datovanou 27.4.1563. Aj tu vylepšil kaštieľ a hospodárske budovy.
Mesto Kaysersberg s veľkým hradom dostal Schwendi do zálohu cisárskym listom z 26.9.1573. Skutočné práva vlastníka prešli na neho až 22.1.1574. Hrad bol v tom čase vo veľmi zlom stave. Veľkým nákladom nechal Schwendi hrad uviesť do obývateľného stavu. Náklady boli započítané na zálohu, takže Schwendi a jeho následníci mali nároky na bezplatné užívanie tohto panstva na sto rokov (dekrét datovaný 8.9.1580). Zostal v majetku rodiny až do obsadenia tohto územia Francúzmi r. 1673.
Okrem týchto majetkov v Alsasku a Švábsku vlastnil v Rakúsku pri Viedni obce Kagran, Hirschstätten (dnes časť 22. viedenskeho okrsku), Auersthal a Steinabrunn, v Uhorsku dom v Nagy-Banya.

Ako správca svojho majetku si Schwendi počínal veľmi šikovne. Vydal množstvo detailných predpisov pre poddaných, ale aj svojich správcov, podľa ktorých sa tieto veľké majetky mali spravovať. Osobne dohliadal na ich dodržiavanie.
Snažil sa aj o zlepšenie pôdy, z Uhorska doviezol tokajskú vinnú révu, ktorá sa v Alsasku veľmi dobre ujala (preto tunajší vinári spomínajú Schwendiho do dnešných čias!. ) Z Talianska nechal doviezť vzácne byliny a ovocie, ktoré nechal pestovať na svojich majetkoch v Burkheime, kde sa aj predávali. Tu nechal postaviť aj prievoz cez Rýn, z ktorého mal pomerne značné príjmy z mýtného.

Na všetkých svojich panstvách založil špitály pre chudobných a bezzemkov. Boli v Kientzheime, Burkheime, Kirchhofene a Tribergu. Vybavil ich tiež dostatočnými dotáciami na ich prevádzku.

Schwendiho majetky v Alsasku boli príkladom ostatným šľachticom, ktorí len so závisťou pozerali.

Pôvodný rodový erb zo 14. storočia bol modrý  štít rozdelený zlatým brvnom. V hornej a spodnej polovičke strieborné kosoštvorce. Na štíte prilba, hore zakrytá vankúšom, na ktorom bola strieborná guľa s tromi čiernymi pávími permi. Prikývadlá modro-strieborné. Tento erb bol vylepšený cisárom Karolom V., dekrétom datovaným 11. septembra 1553. Štít mal teraz štyri polia, v 2. a 3. poli bol pôvodný erb, v 1. a 4. čiernom poli zlatá orlica. Prilba krytá zlatou barónskou korunkou, opät so striebornou guľou a čiernými pštrosími permi. Prikrývadlá boli vpredu čierno-zlaté, vzadu modro-strieborné.
Už r. 1568 povolil cisár Maximilián II. celej rodine používanie opäť vylepšeného erbu.
V 1. a 4. čiernom poli zlatý orol, v 2. a 3. červenom  poli krížom položené zlaté zástavky. Srdcový štít tvoril pôvodný starý rodový erb. Nad štítom dve prilby s grófskými korunkami, na pravej (heraldicky) pôvodná guľa s pštrosími perami, na ľavej skrížené zlaté zástavky. Prikrývadlá na pravej strane čierno-zlaté, na ľavej červeno-strieborné.
Schwendiho heslo bolo: “Durat et Lucet” = Vydržať a vyniknúť.

Schwendiho vzťah k cirkevnej politike

16. storočie bolo obdobím veľkých náboženských zvratov v Nemecku. Proti katolíckym Habsburgovcom stálo v ríši veľa protestantských kniežat a miest. Ríša sa preto pohybovala stále na hranici občianskej vojny.
Nie málo Schwendiho súčasníkov ho označovalo ako protestanta. Tým naisto nebol. Bol katolíkom až do svojej smrti, čo mu ale nebránilo otvorene kritizovať nešváry v katolíckej cirkvi tých čias, vrátane pápeža a jeho správania.
Na začiatku svojej kariéry stál ešte pevne a nekompromisne za katolíckou politikou Karola V.
Schwendiho názory sa menia počas pobytu v Nizozemsku. Tu spoznal, že nekompromisnosť obidvoch strán vedie k vnútornému rozvratu ríše a konečnej katastrofe. Jeho priateľstvo s nizozemskými šľachticmi grófom Egmontom a Viliamom Oranžským ako aj zverstvá páchané španielskou soldateskou na civilnom obyvateľstve Nizozemska tiež prispeli k zvratu jeho myslenia.

Maximilián bol cisár, ktorý mal pre náboženské otázky viacej pochopenia. Nielen v tomto, ale i v iných otázkách bol so Schwendim zajedno. V mnohých listoch Maximiliánovi ho Schwendi pobáda k tolerancii, pričom nestráca nádej na vyrovnanie a opätovné spojenie oboch konfesií. V jednom jeho liste čítame (voľne preložené z nemčiny):

….v náboženstve musí duchovný získať duše presvedčením a príkladom a nie násilím svetskej moci a tyranstvom…

Schwendi udržiaval korešpondenciu s mnohými šľachticmi obidvoch konfesií. Grófi z Wetterau (krajina v Hessensku, Nemecko) ho označovali ako “známeho zástancu náboženskej tolerancie”
Na ríšskom sneme, ktorý sa začal 25.6.1576 v Rezne, sa Schwendi ešte raz pokúsil získať prítomných hodnostárov pre svoje idey. Jeho kontakty k protestantom Fridrichovi II. z Falcka a vojvodovi Juliusovi z Brunšviku sú doložené.
V polovičke augusta Schwendi napísal ďalší “Diskurs” (prejav) pod titulom (voľný preklad z nemčiny): “Diskurs a obavy povolenia či zákazu slobody myslenia, predložený na ríšskom sneme anno 1576″
V tomto heslovite napísanom traktáte ešte raz varuje pred následkami doterajšej nekompromisnej náboženskej politiky.

Posledný deň snemu cisár Maximilián zomrel. Jeho nástupca, Rudol II. nemal pre Schwendiho tolerantné názory vôbec žiadne pochopenie. Schwendi sa v niekoľkých listoch pokúšal získať cisára pre svoje názory. Rudolf však pochyboval o pravdivosti jeho podnetov a dôkazov. Aj tak až do svojej smrti hájil svoj názor o nutnosti náboženskej tolerancie tak, ako ho formuloval v jednom z posledných listov arcivojvodovi Maximilánovi (pred jeho cestou do Uhorska). Keď Maximilián chce získať dôveru ľudí, musí im “….ponechat svedomie bez násilia a útlaku…”

Schwendi až do svojej smrti varoval pred následkami náboženskej neznášanlivosti. Hrôzy, ktoré správne predpovedal, nastali 35 rokov po jeho smrti počas Tridsaťročnej vojny!
Svojím vynikajúcim duchom, znalosťami a bohatými skúsenosťami, múdrosťou, organizačným talentom a pracovitosťou, ľudským citom a toleranciou patrí Lazarus v. Schwendi medzi popredné osobnosti 16. storočia.

Zomrel po ťažkej chorobe 28. mája 1584 v Kirchhofene. Pochovaný je v starom kostole kláštora Klarisiek v Kientzheime pri Colmare/F. Tam je aj jeho náhrobná doska z červeného pieskovca, na ktorej je zobrazený v plnej zbroji, s prilbou pri nohách. Na doske je schwendiovský erb, ale žiaden nápis.
Na jeho bývalom panstve sa zachovalo niekoľko jeho sôch z neskoršej doby. Tak v Colmare na námestí Place de l´Ancienne douane, na fontáne. Bola inaugurovaná r. 1898. Vytvoril ju vynikajúci sochár Auguste Bartholdi. V okolitých dedinách nájdete ďalše – nie tak vydarené – Schwendiho sochy.
Schwendiho mramorová socha stojí tiež v sále hrdinov vo Vojenskom historickom múzeu vo Viedni. V Bojnickom zámku je jeho bronzová soška od slovenského sochára Karla Alexyho z roku 1844. Odliatok bol zhotovený od firmy V. Lorenz vo Viedni. Okrem sôch existuje viacero medirytín a leptov s jeho protrétom a dve medaile.

Schwendi ako autor

Za svojho života napísal Lazarus v. Schwendi niekoľko rozsiahlych diel, v ktorých sa zaoberal vojenstvom, ale aj náboženskou otázkou. Niektoré z nich tu chcem uviesť.

V zime 1566/1567 napísal memorandum pod titulom (voľný preklad z nemčiny):

Pána Lazarusa Schwendiho rada, ako šľachta, ale aj prostý ľud má byť cvičený v jazde a vojenstve a ako má byť vydržovaný.

V tomto traktáte sa zasadzuje za návrat k stratenej “rytierskej cti ” a zodpovednosť šľachty za súdržnost ríše. Medzi iným tu píše: “….potom zvyčajne, keď bohatstvo nastane, vyrastá marnotranosť a mäkkosť, takže sa zabúda na vojanské cvičenia a nikto nechce obetovať vlastnú kožu…” Schwendi tu tiež odporúča cvičenie v zbrani aj v mierových časoch, nielen u šľachty, ale aj u mestského obyvateľstva.

V tom istom roku napísal svoje “Myšlienky, čo podniknúť proti Turkovi”, ktoré boli opät adresované priamo cisárovi. Na mnohých príkladoch tu dokazuje, aký zlý je celkový stav vojenstva v Uhorsku a že nespokojnosť uhorských žoldnierov je spôsobená nepravidelne plateným žoldom. Radí cisárovi, aby sa on aj obaja arcivojvodovia na budúcom ťažení osobne zúčastnili, čo by nemálo pozdvihlo morálku vojska.
Veľmi zaujímavá je kapitola, v ktorej navrhuje akúsi všeobecnú vojenskú povinnosť pre všetkých šľachticov. Kto by sa jej chcel vyhnuť, mal by stratiť svoje majetky.
Pokiaľ ide o plánované ťaženie, radí zosilniť pohraničné pevnosti tak, aby boli schopné spomaliť postup Turkov, k ofenzíve len vtedy, keby sa podarilo postaviť včas silné, dobre vycvičené vojsko. V poslednej kapitole prosí o starostlivosť a súcit s chorými a invalidnými žoldniermi, vdovami a sirotami po padlých. Navrhuje umiestniť ich na cisárove náklady v kláštoroch či kráľovských mestách. Schwendi bol teda prvým vojvodcom, ktorý sa zastal vojnou postihnutých.

Koncom r. 1571 bol Schwendi vyzvaný cisárom vypracovať dobrozdanie o budúcej správe Horného Uhorska. Je datované 19.6.1572. Odporúča odlúčiť vojenskú správu od civilnej, teda nezaťažovať vojakov správnými otázkami, ktorým aj tak nerozumejú. K pohraničným pevnostiam robí detailné návrhy na ich vylepšenie, odporúča aj kolonizáciu nemeckými remeslníkmi a vojakmi s rodinami, lebo o spoľahlivosti Uhrov stále nie je presvedčený. Hlavný dôraz kladie na vylepšenie pevnosti Tokaj, ako hlavnej hrádze medzi Turkami a Horným Uhrorskom. Navrhuje aj vybudovanie mostu pri pevnosti. Z mýtného by sa mohla vydržiavať tokajská posádka.

V polovičke r. 1574 bol Schwendi vyzvaný cisárom, aby vypracoval dobrozdanie o celkovom stavu ríše a návrhy na zlepšenie situácie. Veľmi rozsiahle dielo pod titulom “Memoire” je datované 15.5.1574. Schwendi otvorene poukazuje na nedostatky v ríši a cesty, ako ich odstraniť. Nabáda opät k náboženskej tolerantnosti, odstráneniu nenávisti obidvoch vierovyznaní a dodržiavanie mieru v ríši. Keby sa boli Maximiliánovi nástupcovia týchto rad pridržiavali, nebolo by došlo k Tridsaťročnej vojne so všetkými hroznými následkami!

Najdôležitejší Schwendiho spis však je jeho “Kriegs Discurs”. Obsahuje 53 kapitol a r. 1570 bol predložený ríšskému snemu, ktorý ho prijal. V tomto diele popísal Schwendi práva a povinnosti každého cisárského dôstojníka od generál-poručíka po desiatnika. Okrem toho ako sa správať v rôznych vojnových situáciách proti Turkom, ale aj na evrópských bojiskách, starostlivosť o ranených a pozostalých. Tento spis bol predchodcom neskorších “Reglementov”, ktoré boli vydávané od polovičky 18. storočia. “Jazdecké právo” (Reiterrecht), ktoré vydal Albrecht z Valdštejna sa z väčšej časti zakladá na tomto Schwendiho spise.
Schwendi pracoval na doplnkoch a zdokonalení tohto spisu až do r. 1577. Vytlačený a publikovaný bol r. 1593, teda po Schwendiho smrti, Hansom Lewenklawem z Amelbauern. Ten venoval knihu grófovi Karlovi zo Žerotína, Námešte, Rosic etc.

Roku 1600 vydal benátský patricij Lazaro Soranzo spis pod názvom “De bello contra Turcos prudenter gerendo”, v ktorom je Schwendiho príspevok pod titulom: “Lazari Swendi L. Baronis Consiliarii et Archistrategi Caesarii quomodo Turcis sit resistendum consilium”

Okrem týchto spisov sa zachovali aj niektoré Schwendiho verše.

Pramene:

• Wilhelm, Edler v. Janko, “Lazarus, Freiherr von Schwendi”, Viedeň, 1871
• Dr. Rudolf Krone, “Lazarus v. Schwendi, seine kirchenpolitische Tätigkeit und seine Stellung zur Reformation”, Lipsko, 1912
• Dr. Johann König, “Lazarus v. Schwendi, Beitrag zur Geschichte der Gegenreformation”, Schwendi, 1934
• Eugen v. Frauenholz, “Lazarus v. Schwendi, der erste deutsche Verkünder der allgemeinen Wehrpflicht”, Hamburg, 1939
• V. Dangl/V. Seges, “Vojenské dejiny Slovenska”, Bratislava, 1996
• B. M. Buchmann, “Österreich und das Osmanische Reich”, Viedeň, 1999
• Kolektiv, “Lexikon slovenských dejín”, Bratislava, 1999
• Marek Byd‡ovský z Florentina, “Altera pars annalium seu eorum,quae sub Maximilano rege Bohemiae contigerunt”, 1597 (?)

Počas prvého júlového víkendu sa nám po ročnej prestávke podarilo opätovne zorganizovať podujatie, ktorého názov Manévre Uhorskej zemskej hotovosti sa zrejme stane tradičným, rovnako ako sa možno raz na slovenských „bojiskách“ objaví aj ona Uhorská zemská hotovosť, čo je v súčasnej dobe čosi ako pracovný názov pre voľné zoskupenie priaznivcov vojenstva z obdobia druhej polovice 15. storočia na našom území, v takej podobe, akú dosiahla práve počas spomínaného víkendu.

Táto komorná akcia sa niesla v znamení akéhosi bádania a zavádzania do praxe našich najnovších poznatkov o vojenskej taktike pešieho šíku „západného typu“, ktorý sme sa pokúsili nielen vyskladať podľa toho mála nám známych dochovaných zdrojov, ale i odhaliť jednotlivé drobné zádrhy na jednotlivých postoch či vo vzájomnej kooperácii medzi nimi, o ktorých sa spomínané zdroje nezmieňujú. Tento článok by mal stručne pojednávať o tom, k čomu sme sa dopracovali a k čomu sme sa dopracovať buď nestihli, alebo jednoducho nedokázali, vzhľadom na našu neschopnosť obsadiť ďalšie podstatné posty vo formácii. Rovnako tak sa ukázalo ako problematické aj overenie si funkčnosti formácie v priamej zrážke s rovnako či aspoň podobne fungujúcou jednotkou, keďže túto sme dokázali nahradiť len čiastočne a len formou priamej čelnej zrážky.

Ako sme peší šík k spokojnosti svojej šikovali

“Na obidva boky postavil dva húfy silného a ťažkoodeného jazdectva, a to rozdelené po čatách, ďalej do stredu taktiež dva jazdecké húfy, medzi ne zoradil pešie voje. V prvom rade stáli ťažkoodení pešiaci, za nimi kopijníci, lukostrelci, halapartníci a ostatní ľahkoodení pešiaci. V tretom rade sa nachádzali veteráni dávajúci pozor na veľkú zástavu. Ďalej dal [kráľ] pred obidve krídla nastúpiť po jednom oddiele ľahkého jazdectva, títo [jazdci] – zachovávajúc poriadok – sa pohybovali natoľko rýchlo, že sa zdalo, akoby leteli vtáky. Ako člen Beatricinho sprievodu som s úžasom sledoval prehliadku nastúpeného vojska, ktoré s rozvinutými zástavami akoby sa už-už išlo zraziť s nepriateľom, takže pripomínalo ozajstného škorpióna. Po tom, čo sa Beatrica už dostatočne napozerala, začali sa voje disciplinovane rozchádzať. Zároveň sa po bokoch pohybovali bojové vozy, ktoré Uhri podľa Korvínovho príkazu využívajú namiesto priekopy a valu nielen na obranu tábora, ale aj v bitke, keď k vozom pripevnia kosy, a takto ich využívajú pri obkľučovaní nepriateľa. Je skutočne obdivuhodné, čo sme vylíčili, lebo v Itálii čosi podobné nemožno vidieť.“

(Antonio Bonfini o vojenskej prehliadke vojska kráľa Mateja Korvína v Taliansku)

Vychádzajúc z tohto zápisu, kde je okrem iného jasne badať zloženie vojska pešieho šíku, rozhodli sme sa vyskladať formáciu čo najpresnejšie. Vojakmi v našom šíku sa tak stali pavéznici, halapartníci a pikanieri (kopijníci?) – doteraz sme mylne používali ako pavéznikov ľahko odetých ľudí, tentoraz sme ich nahradili statnejšími a čo možno najviac chránenými vojakmi vyzbrojenými krátkou  pobočnou zbraňou (v zdrojoch sa spomínajú budzogáne, pod ktorými si predstavujeme palcáty a čakany, my sme zatiaľ použili sekery, tesáky a imitácie spomínaných palcátov). Dôkazom nášho omylu, čo sa týka chápania pavéznikov, nech je nasledujúci text:

“….Obrnenci a štítonosici požadujú za zbroj a štít dvojnásobný žold, kedže sa pri nosení zbroje a pavéz nezaobídu bez pomoci pážat a služobníkov, ktorých si musia vydržiavat…. Obrnencov používame ako múr, nepohnú sa z miesta ani vtedy, ak by do posledného padli tam, kde stoja….“

(Z listu kráľa Mateja Korvína jágerskému biskupovi Gabrielovi Rangonovi)

Za nich sme po viacerých pokusoch umiestnili halapartníkov, vzhľadom k počtom v jednom rade. Za nimi boli umiestnení pikanieri v dvoch radoch. Tento variant, sa ukázal ako najúčinnejší voči oddielu organizovanému podobne. V historických prameňoch sme našli s touto organizáciou šíku zhodu v práci Václava Vlčka z Čenova, ktorý píše:

“Když máš 100 pěších zpraviti, daj šest s pavézkami napred v stracencích s ručnicemi, když by ručnic neměli, ale s kušemi. Daj po nich tři pavézniku napřed a tři sudličníky za nimi, pak sedm pavéznikuov za nimi podal jako přes jizbu. Opět za nimi sudličníky a za nimi dřívi praporečné má býti pochýleno přes pavézniky, aby na ně jízdni nemohli dojít bez škody.”

Ako sme sa útoku jazdných vystavili a k spokojnosti svojej mu odolali

Najväčším problémom sa pri tomto šikovaní a následnom skúšaní postavenia proti útoku jazdy ukázalo vzájomné umiestnenie pík a pavéz – v prípade, že bola pätka píky prišliapnutá pešiakovou nohou (tento postup použitia píky voči jazde je spomínaný tiež v diele Václava Vlčka) a samotná násada bola umiestnená nad pavézou, hrot píky bol umiestnený príliš vysoko na to, aby účinne pôsobil voči hrudi či hlave útočiaceho koňa ako „plot hrotov“. Tento nedostatok sa nám podarilo vyriešiť miernym pootočením pavéz okolo svojho stredu, vďaka čomu vznikla dostatočne široká medzera na umiestnenie jedného radu pík, ale zároveň tak rad pavéz poskytoval aj dostatočnú ochranu voči prípadnej streľbe svojou súvislosťou. Je dôležité dodať, že druhý rad pík už bol umiestnený v hornom ponose, ktorý je vo vojenských učebniciach zo 17. storočia vedený ako poloha píky proti peším. Oba rady pík takto vytvorili dostatočne hustú bariéru hrotov umiestnených v jednej rovine. Halapartníci v prvom rade sú polohou pík nútení držať zbraň vztýčenú vysoko nad hlavou, pavéznici v tomto okamihu sú skrčení za pavézami, ktoré podopierajú váhou svojho tela, doplnenou o hmotnosť vojakov v ďalších radoch, keďže v tomto prípade dochádza k maximálnemu nahusteniu celej formácie.

Ako sme sa úspešne aj útoku peších ubránili

„Celú ľahkú pechotu a strelcov z pušiek obkolesujú obrnení pešiaci a štítonosiči priam tak, akoby išlo o pevnosť, lebo do kruhu postavené a k sebe priliehajúce pavézy sú sťaby hradbovým múrom chrániacim pešiakov a všetkých ostatných. A tí, akoby bojujúci pod záštitou hradieb a šiancov, potom vo vhodnom okamihu odtiaľ vyrážajú do útoku.“

(Z listu kráľa Mateja Korvína jágerskému biskupovi Gabrielovi Rangonovi)

Ako som už spomínal, a zápis z listu kráľa Mateja Korvína to potvrdzuje, hlavnou defenzívnou silou, na ktorú dopadá všetka sila útoku nepriateľského šíku, sú pavéznici, nami doteraz mylne považovaní za „skladisko slabšie vystrojených vojakov“. Už len samotná zmienka o žolde jasne dokazuje náš omyl, ktorý sme sa pokúsili počas tohto víkendu napraviť. Ako sme mali možnosť si vyskúšať aj „naostro“, úroveň kvality obrany je priamo úmerná kvalite pavéznikov. Bolo by však nesprávne tvrdiť, že celý nápor útoku stojí iba na nich. Obrana, ako aj celá činnosť formácie, stojí a padá na úrovni vzájomnej kooperácie jednotlivých zložiek. Prepojenie pikanier – halapartník – pavéznik totiž vytvára zajímavú formu obrany. Pri použití 4-metrových pík nám totiž už ďaleko pred pavézami vzniká prvá línia obrany, ktorú tvoria hroty pík nesených v prvých dvoch pikanierskych radoch v dolnom ponose (v ďalších radoch by už museli byť držané píky v ponose hornom či dokonca vo vztýčených rukách vysoko nad hlavou, pripadne ďalej byť pripravené do boja zasiahnuť), keď mieria na oblasť slabín a žalúdka. V prípade, že útočník túto hradbu prekoná, dostáva sa pod kontrolu druhej línie, ktorú tvoria zhora dopadajúce halapartne, pričom v ich poli dosahu stále operujú hroty pík ďalších radov. Pokiaľ prekoná útočník aj túto líniu, naráža už priamo na pavéznikov, krytých takmer celých pavézou z ľavej strany a bojujúcich na krátku vzdialenosť pobočnou zbraňou. Pretlačiť pavézu či pavéznika nie je tiež práve jednoduché, keďže títo sú zozadu podopieraní masou pikanierov a halapartníkov. Jediným, ale pomerne riskantným a odvážnym spôsobom, ako narušiť túto kompatibilitu, je skúsiť zachytiť násadu tyčovej zbrane a ťahať, a tak rozbiť líniu vlastnou hmotnosťou. Odhliadnuc od množstva hrotov v tejto oblasti je obrana jednoduchá – pustiť zbraň, tasiť pobočnú a zaujať znovu svoje miesto.

Ako sme sa v plnej sile zaútočiť rozhodli

„Pešiaci s ľahkou zbrojou podľa okolností vyrážajú spoza nich, a ak sú vyčerpaní alebo ak vytušia vážnejšie nebezpečenstvo, stiahnu sa späť za obrnencov, kde po načerpaní nových síl a prinavrátení odvahy vyčkávajú, aby v príhodnej chvíli opäť vtrhli do boja.“

(Z listu kráľa Mateja Korvína jágerskému biskupovi Gabrielovi Rangonovi)

V útočnej fáze sme otvorili hradbu pavéz a do boja spoza nich vypochodovali ľahkoodenci zorganizovaní rovnako ako v prípade obrany – na ich čele pochoduje rad halapartníkov a za nimi rady pikanierov. Rovnako ako v prípade obrany voči pešiemu šíku, aj v útočnej fáze sú halapartne vysoko nad hlavou pripravené kedykoľvek zasiahnuť hlavu protivníka a píky v prvých dvoch radoch v dolnom ponose, ďalšie rady pikanierov by aj v tomto prípade držali píky stále vyššie až do stavu pohotovosti, keď je píka pripravená zastúpiť miesto tej pred ňou. Rýchlosť útoku nesmie byť priliš vysoká, musí si však zachovať svoju hybnosť a útočiť svojou hmotnosťou, v prípade rýchleho pochodu či dokonca behu je akýkoľvek pád na čele zostavy doslova tragédiou pre jej jednoliatosť, čo zase môže mať fatálne následky v prípade priameho kontaktu s protivníkom.

Čo sa týka ústupu, testovali sme dve podoby ústupu, jednak disciplinovaný ústup po odpútaní sa od protivníka, tak i chaotický a neorganizovaný útek, oba varianty samozrejme mali za cieľ sa čo najrýchlejšie dostať za hradbu pavéz, ktorú sme podľa potrieb nechávali stáť na pozícii či ju posúvali v krátkej vzdialenosti za formáciou ľahkoodencov. V okamihu, keď sa dostali ľahkoodenci za hradbu, okamžite sa začali šikovať a nanovo organizovať do bojaschopnej jednotky. S našimi počtami opätovná reorganizácia trvala doslova pár sekúnd.

Fáza útoku nemohla byť samozrejme vyskúšaná v praxi vzhľadom na to, že sme dokázali sformovať len jednu útočiacu jednotku. Nepochybne by však priamy dopad na protivníka vyzeral podobne ako počas obrany – ďaleko pred formáciou sa ježia hroty pík, v ich tesnom závese dopadajú halapartne, namiesto pavéznikov z tretieho sledu útočia svojimi pobočnými zbraňami pikanieri, zbavení v tomto okamihu už nepotrebných dlhých pík.

Ako sme paľbou z ručníc nepriateľa bez prestania ohrozovali

“….Ďalšími sú potom majstri palných zbraní, ktorí vedia narábať puškami a strieľať z podobných menších zbraní, lenže tí nie sú až natoľko účinní ako ostatní pešiaci. No na začiatku bitky, čiže pred zrážkou v otvorenom boji, ako aj pri dobýjaní či obrane hradov a táborov sú po štítonosičoch najosožnejší. Preto aj oni požadujú toľko, čo radoví pešiaci. Podľa našich zvyklostí staviame strelcov z pušiek tak, aby tvorili pätinu z celkového počtu pešiakov….“

(Z listu kráľa Mateja Korvína jágerskému biskupovi Gabrielovi Rangonovi)

Vzhľadom na počty mužstva, ktoré sme mali k dispozícii sa dá povedať, že sme mali k dispozícii strelcov azda skutočne jednu pätinu. V skutočnosti nám o naplnenie tohto limitu počas manévrov nešlo, primárnou úlohou bolo nájsť optimálny spôsob zaujímania streleckej pozície či už bezprostredne za pavéznikmi, ale i pred nimi, tiež sme potrebovali zistiť možnosť, do akej miery sú schopní strelci fungovať aj samostatne a nezávisle na zvyšku šíku.

Najdôležitejším zistením sa ukázalo, že strelci sú obzvlášť citliví na velenie a velenie je citlivé na vyťaženosť. Východiskom z tejto situácie sa ukázal byť nestrieľajúci poddôstojník, ktorý má vďaka tomu, že sa nevenuje streľbe zo svojej zbrane, dostatok času sledovať situáciu na bojisku a koordinovať činnosť strelcov so zvyškom jednotky – dohovára sa s veliteľom celej formácie, určuje palebnú čiaru, velí k paľbe a jej ukončeniu, rieši prípadné technické problémy a podobne. Nakoľko to je verné, čo sa týka historických podkladov, nedokážem odhadnúť, no rozhodne má odľahčenie poddôstojníka vplyv na jeho činnosť vo velení oddielu.

Čo sa strelcov samotných týka, prevažovali vo výzbroji ručnice s tlačidlovým či pružinovým mechanizmom, ale tiež hákovnice bez mechanizmu. Jednoznačne výhodnejšie sa ukázali ručnice, a to najmä vďaka manipulácii s puškou samotnou počas prechádzania zástupmi či počas streľby ponad pavézy, keď aj z bezpečnostných dôvodov (v rámci re-enactmentu a rekonštrukcií bitiek) bolo výhodnejšie sa natiahnuť čo najviac dopredu.

Do pozície za pavézami sme sa skúšali dostať dvoma spôsobmi – už spomínaným prechádzaním pomedzi zástupy a obiehaním celej formácie vojakov s tyčovými zbraňami. Ako výhodnejšie sa nakoniec ukázalo prechádzanie zástupmi, hoci nám spočiatku celá táto činnosť viazla na úzkych rozostupoch medzi vojakmi s tyčovými zbraňami, pričom ich následne zväčšovanie rozostupov malo priamy vplyv na rýchlosť paľby. Túto činnosť sme skúsili vylepšiť zdvojením radov, vďaka čomu sa nám dvojnásobné na krátku chvíľu zmenší počet zástupov a zväčšia sa tak medzery medzi nimi. Hneď po prechode strelcov do palebnej pozície sa zástupy vracali bez povelu späť, strelci po ukončení paľby odchádzajú za poddôstojníkom opäť za vojakov s tyčovými zbraňami. Celá táto koncepcia streľby sa ukázala ako najkratšia, časový interval medzi dvoma výstrelmi jedného strelca dosahoval ku koncu cca 70 sekúnd.

Čo sa týka palebného postavenia, skúšali sme streľbu spoza pavéz i spred nich, strieľali sme pri defenzívnej činnosti na spomalenie útoku, strieľali sme pred každým našim útokom za účelom narušenia formácie protivníka, paľbou spoza pavéz sme kryli organizovaný či chaotický ústup ľahkoodencov späť za hradbu pavéz, skúšali sme vysúvať strelcov na naše krídla, kde streľbou kryli formáciu, kým sa preorganizuje, pričom všetko fungovalo hladko a hlavne veľmi rýchlo. Na záver by som k streľbe rád poznamenal, že by bola o čosi efektívnejšia, keby bolo strelcov dosť na vytvorenie dvoch menších jednotiek, vďaka čomu by bola zabezpečená nonstop streľba bez nejakého vážnejšieho prerušenia.

Čoho sme sa z vôle nie našej vyvarovať museli a čo sme pridali, aj keď to nebolo treba

Z vyššie napísaného sa dá usudzovať, že sme toho stihli počas víkendu pomerne dosť, a to aj napriek rôznym prekážkam, najmä technického rázu. Rozhodne je však fér napísať aj to, čo sa nám stihnúť nepodarilo napriek tomu, že to bolo v pláne.
Ako som spomínal vyššie, nepodarilo sa nám dosiahnuť počty, s ktorými by sa dalo vyskúšať rôzne možnosti ponosu píky v závislosti na hĺbke radu. Absencia ďalšej jednotky výrazne chýba, aby sa všetky činnosti dokázali overiť aj v praxi, aj vďaka tomu sme neboli nútení nájsť ideálne umiestnenie pre bubeníka a vlajkonosiča, nepodarilo sa nám vyskúšať napríklad klinovú formáciu či kruhovú obranu a umiestnenie jednotlivých ľudí v nej. Azda najväčším nedostatkom celého víkendu je fakt, že sme nedokázali pokryť formáciu pavéznikmi aj po bokoch a tak vytvoriť takmer celistvú hradbu, do ktorej by sme dokázali napchať všetku bojovú silu. Aj vďaka tomu sme však v podstate zo zvedavosti skúsili otočiť jednotku o 180 stupňov kontramaršom (protipochodom) a pripraviť ju tak na útok zozadu za pár sekúnd. Rovnako tak sa nám podarilo rozhýbať celú formáciu a postupovať dopredu aj s hradbou pavéz či dokonca v obrannej zostave proti peším, zatáčať za pochodu na strany, vyskúšali sme jej rozvíjanie do línie z pochodového tvaru a opačne, ale čo je azda najpodstatnejšie, dokázali sme o čosi zjednodušiť systém fungovania celej jednotky, ktorý sme skúšali v predchádzajúcich obdobiach, takže v súčasnosti je celá jednotka vo svojich činnostiach rýchlejšia a kompatibilnejšia a zaradiť do nej akéhokoľvek jednotlivca by malo prebiehať bez vážnejších problémov.

Poďakovanie namiesto záveru

No a namiesto záveru by som sa rád poďakoval všetkým zúčastneným, že napriek počasiu a mojim výkyvom nálady to dokázali vydržať do konca a že nám pomohli v hojnej miere vyskúšať si veci, ktoré sa v menších počtoch vyskúšať nedajú. Špeciálne poďakovanie patrí Ľubomírovi „Leninovi“ Oreničovi zo Sigismundu za to, že si vôbec našiel čas nám s celým týmto „experimentom“ pomocť.

Pred rokom sme sa stali súčasťou veľkých cechových slávnosti a vítania Františka Lotrinského v Kremnici. Pri tejto spomienke výročnej, na pripomenutie dejov nedávno-dávnych, podarilo sa nám získať pre Vás od známeho mladého kremnického historika Daniela Kianičku jeden jeho zaujímavý článok o tom, ako sa to všetko v tej magickej Kremnici naozaj pred tými 250-imi rokmi dialo..

Stredoslovenská banská oblasť patrila v minulosti ku najvýznamnejším hospodárskym centrám Habsburskej monarchie. V roku 1742 stratilo Rakúsko priemyselne vyspelé Sliezsko, čím sa význam uvedenej oblasti ešte zvýšil. Výsledkom snahy štátu o povznesenie hospodárstva s dôrazom na ďalší rozvoj baníctva bola návšteva cisára Františka Lotrinského v stredoslovenských baniach v roku 1751. Zaujímavé je, že svoju úlohu v uvedenom zohrali aj osobné prírodovedné záujmy panovníka. Väčšinu svojho pobytu (3. – 13. jún) strávil cisár v banskoštiavnickej oblasti, pričom Kremnicu navštívil 8. júna. Tam aj prespal, ale hneď na druhý deň ráno sa vrátil späť do Banskej Štiavnice. (1)

Už večer 7. júna 1751 prišli do Kremnice z Banskej Štiavnice viaceré popredné osobnosti, aby mohli na druhý deň slávnostne privítať cisára v kremnickej oblasti. Medzi nimi boli aj hlavný komorský gróf  a komisár dolnouhorských banských miest Ignác Kempf z Angretu, podkomorský gróf Bartolomej Ľudovít Edler z Hohengartenu, hlavný inšpektor hút a stúp Jozef Geramb, hlavný lesný a hospodársky inšpektor Imrich Ruf a banský radca a komorskí sekretár Ján Adami. Dopĺňali ich viacerí ďalší komorskí úradníci, významný mešťania, šľachtici a vyslanci ostatných stredoslovenských banských miest. Okrem nich bola do Kremnice vyslaná aj jedna zo štyroch banskoštiavnických banských kompánií pod velením banského správcu Mateja Zipsera. Samotný cisár František Lotrinský so sprievodom sa vybral na cestu v utorok 8. júna 1751 o 6 hodine ráno. (2) Pravdepodobne išli cestou cez Sklené Teplice a Starú Kremničku. V obidvoch uvedených lokalitách (ako aj v B. Štiavnici) mala Kremnica svojich  vyslancov – spojky, ktorí mali mestu oznámiť dátum návštevy cisára ako aj hodinu jeho príchodu do Kremnice. (3)

Počas panovníkovej jazdy sa medzitým vo vrchnej časti  kremnického námestia zhromaždili mešťania a úradníci, ktorí sa v stanovenom čase presunuli ku mincovni (komorskému domu) v dolnej severnej časti námestia a odtiaľ zamierili v dvojstupe (po ceste lemovanej jedľovými stromčekmi ozdobenými motúzmi) ku monumentálnej Triumfálnej bráne, ktorá bola postavená neďaleko františkánskeho kostola a kláštora. Spomenutí sprievod  prešiel cez slávobránu a vyšiel cez Dolnú mestskú bránu von z námestia. Komorskí úradníci sa zase zhromaždili pri dome banského majstra Antona Körmendyho. Títo vyšli von z mesta cez Hornú bránu a na ozdobených koňoch odišli do poddanskej obce Dolná Ves, kde bola južná hranica obvodu mesta. Tu očakávali príchod cisára. (4) Bolo niečo pred 10 hodinou dopoludnia, keď predsunuté stráže priniesli správu, že sa na vozoch približuje cisár so svojim sprievodom. Ten tvorili okrem iných aj hlavný maštaľník knieža von Auersperg, prezident Dvorskej komory gróf  Königseeg Erps, ďalej generál markíz Spada, generál D`odonnell, gróf Chevallier Kinsky, gróf von St. Julian, predstavený kancelárie barón von Toussain, dvaja radcovia Dvorskej komory – gróf von Cherotin a pán von Ziegler, komorský radca z Braunschweigu barón von Imhoff, barón von Heinitz a ďalší dvorskí úradníci. Len čo na spomenutom mieste došlo ku vzájomnému stretnutiu, privítal panovníka a zložil mu komplimenty banskoštiavnický hlavný komorský gróf Ignác Kempf z Angretu a takisto aj viacerí prítomní dôstojníci, šľachta a meštianstvo. Cisár im v krátkosti odpovedal, vystúpil spolu s ostatnými z voza a vysadol na svojho koňa – sivka, pričom náladu mu nepokazilo ani dosť zadymené ovzdušie a chladný vietor. So svojim sprievodom na čele so štyrmi cisársko – kráľovskými striebornými jazdcami (Silber – Reittern), ktorí mali vytasené zbrane, prešiel potom panovník za zvuku bubnov a trúbok pomedzi špalier kavaleristov, ktorí mali takisto vytasené kordy a šable. Všetci sa potom pohli smerom na Kremnicu, pričom cisár bol sprevádzaný hlavným komorským grófom, ktorý mu tak mohol vysvetľoval všetko čo ho zaujímalo. Sprievod, ktorý potreboval do mesta prekonať ešte vzdialenosť 500 siah, uzavierala kremnická mestská a komorská kavaléria. Okrem toho z Kremnice vyšla cisárovi naproti aj banskoštiavnická hlavná a osobná stráž, ktorá ho pozdravila slávnostnou salvou. Po nej začul sprievod aj výstrel z 12 kanónov, ktoré boli umiestené bližšie ku mestu na dvoch vyvýšeninách niekde medzi Hornou Vsou a Kremnicou. Podľa vopred v Kremnici schváleného programu návštevy cisára v meste malo sa ku 200 banskoštiavnickým baníkom pripojiť pri tzv. Fernkreuzi (gotický stĺp na južnom okraji mesta) 150 Kremničanov so zbraňami a 250 s banskými nástrojmi. Meštianstvo malo zostať zhromaždené o niečo bližšie ku samotnému mestu poniže tzv. Maškovského humna (neďaleko terajšej pekárne). Spomenuté zoskupenie baníkov malo panovníka po stretnutí pozdraviť výstrelmi, baníci bez zbraní mu mali vzdať poctu pokľačiačky za pomoci banských nástrojov. Všetci spoločne mali potom prejsť cez tzv. nový most a zaujať postavenie oproti kremnickej hute, následne sa mali vrátiť a prejsť cez Dolnú ulicu ku Dolnej mestskej bráne. Zatiaľ nič tomu nenasvedčuje, že by sa to tak skutočne neudialo. Isté je, že keď panovník dorazil ku mestu vítalo ho tam veľké množstvo ľudí. Za vyzváňania všetkých zvonov prešiel potom aj so svojim sprievodom pomedzi pekne zoradený špaliér baníkov a zastavil sa na blízko pod mestom ležiacej hute. (5)

Pri hute skladajúcej sa z 12 pecí zišiel František Lotrinský na novoopravenej ceste lemovanej zelenými stromami z koňa. Potom peši prešiel pomedzi slávnostne naladený veľký počet mešťanov, baníkov a hutníkov, ktorí boli oblečení podľa svojho pracovného odvetvia do rovnošiat a v rukách mali pracovné nástroje. V samotnej hute si ako prvú prezrel panovník šachtovú pec (Krum oder Sieder offen), potom dokonalú prácu dvoch skujňovacích olovených pecí (Frisch oder Verbleÿ öffen), vo vnútornej časti hút zhliadol cisár vsádzanie rudy a liachu do pece, odpichnutie ako aj vyhorenie pece. Potom prešiel peši ku striebornej zháňacej hute (Silber – Abtreib – haus), kde si prezrel vloženie verku do zháňacej pece a potom aj neďaleko sa nachádzajúce zháňanie striebra vo veľkej zháňacej peci, pri celom procese dochádzalo k oddeľovaniu striebra (s obsahom zlata) od olova. Cisár si všetko pozorne s veľkým záujmom všímal, na veľa vecí sa aj vypytoval. Spomenutý proces sledoval až do vytvorenia bochníka od olova oddeleného striebra. Empiricky sa presvedčil, že 81 centov verku (obohateného olova) obsahuje 257 mariek striebra. (6)

Z hutníckeho námestia sa potom cisár na koni pobral smerom k mestu. Keď sa o tom dozvedeli vo farskom kostole na námestí zhromaždení duchovní – 19 svetskí kňazi (farári z Kremnice a okolia) a 24 františkánsky mnísi, vybrali sa s opátom a hlavným kremnickým farárom Michalom Kiovským ku mincovni. Na čele ich malého sprievodu bol kaplan Pavol Reinl, ktorý niesol kríž. Pri komorskom dome sa farár Kiovský postavil ku bráne, ostatní duchovní sa zoradili do dvoch línií. Od mincovne až ku Dolnej bráne bol po oboch stranách cesty vytvorený špalier ľudí. Najbližšie pri mincovni pri duchovných stál banský a lesný majster, správcovia lesov a úradníci nižšej triedy, nasledovali hutníci a lúčbari nesúci svoje pracovné nástroje. Za nimi až po Triumfálnu, 12 siah vysokú a 8 širokú, bránu stáli kremnickí komorskí a mestskí baníci v rovnošatách so svojimi banskými dozorcami, od spomenutej brány až po Dolnú bránu stáli mešťania. (7) Mešťania mali podľa spomenutého vopred schváleného programu návštevy cisára stáť ešte v hornej časti námestia nad novopostavenými murovanými krámcami, kremnickí a banskoštiavnickí baníci sa mali postaviť pod nich nad fontánu s novým vodometom (Spring – brun) – pri novej v strede fontány umiestenej kamennej soche Neptúna (v ruke s trojzubcom) bola umiestená rúra, z ktorej vystrekovala do veľkej výšky voda. (8) Pri Dolnej bráne očakávali cisára členovia kremnického mestského magistrátu. Keď tam cisár aj so svojim početným jazdeckým sprievodom,  ktorý sa rozrástol o šľachticov z okolia Kremnice, o banskoštiavnických ťažiarov ako aj o vyslancov 7 stredoslovenských banských miest, dorazil, bol privítaný krátkym prívetom (9) a boli mu odovzdané na červenom zamatovom vankúši položené kľúče od mesta. Potom cisár vstúpil do mesta (bolo okolo pol dvanástej pred obedom), pričom všetci prevolávali Vivat!. Zároveň zazneli výstrely z 12 na mestskom hrade umiestených diel, okrem toho v meste vyzváňali všetky zvony a a predstavitelia mestskej infantérie bubnovali na bubnoch. Cisár vstúpil na námestie, kde bola zhromaždená aj mestská a komorská kavaléria, vidno bolo viaceré zástavy. Počas celého ceremoniálu zneli trúbky a bubny, na ktorých hralo na oboch stranách cesty stojace jazdectvo, ako aj hudobníci, ktorí stáli na prvom poschodí Triumfálnej brány. Potom ako cisár prešiel popod ňu, dostal sa postupne až ku komorskému dvoru, kde sa mal ubytovať. Tu ho úctivo privítal krátkou dobre naformulovanou rečou v mene spojeného Rothovho a mestského ťažiarstva a vôbec celého kremnického baníctva banský a lesný majster Anton Körmendy. Okrem toho podal cisárovi na koňa niekoľko zlatých štúf. Panovník potom zišiel z koňa, pričom ešte pred vstupom do komorského domu ho krátko v latinčine privítal a pozdravil v mene duchovných aj opát Michal Kiovský (s infulou, v nešporovom kabáte). Po odpovedi na uvedené cisár ešte zhliadol ako odpochodovali preč popri mincovni kavaleristi s trúbkami a bubnami. Mestskí infanteristi takisto hrajúci na hudobných nástrojoch zostali na námestí, aby mohli pozdraviť panovníka slávnostnou salvou. Záver vstupu cisára do mesta zaobstarali baníci, ktorí slávnostne pochodovali popri cisárovi, a to s horiacimi banskými lampami, banskými kladivkami a želiezkami a korýtkami, hrabľami, vidlicami a tesárskym a iným baníckym náčiním. Napokon zanechal František Lotrinský svojho koňa a vstúpil do komorského domu. (10)

Bez toho, že by si oddýchol pustil sa do prehliadky mincovne – budovy aj zariadenia. Navštívil lúčobňu, rytcovňu, zlievareň striebra, laboratórium mincovne a napokon aj raziarensku dielňu, pričom všade si dôkladne poprezeral príslušné výrobné operácie. (11) Až potom sa cisár odišiel ubytovať na prvé poschodie komorského domu, kde krátko pobudol. Nasledoval spoločný obed s ostatnými významnými hosťami. Obedujúcich pritom obsluhovali najvýznamnejší mešťania. Na zasadnutí 15 mája bolo určené, že to majú byť v komorskom dvore richtár Matej Windisch a banský majster Anton Körmendy, dole  v komorskom dome mali byť pripravení vykonať príslušné rozkazy Juraj Krausz, Matej Bukovay a Ignác Freiseisen. Na začiatku obeda sa odohral slávnostný prípitok sprevádzaný výstrelmi mestskej infantérie a salvami hradného delostrelectva. Po ňom sa odobrala väčšia časť hostí a mesťanov ku ďalším dvom tabuliam. Jedna z nich bola na mestskej radnici, druhá v tzv. Rotovskom dome (dnes budova kremnického múzea a knižnice). Pri stoloch sa vinšovalo a okrem jedla sa cisár a hodujúci posilnili aj pohárom dobrého vína. (12)

Medzitým sa mali pripraviť kone, aby sa hneď po obede mohol uskutočniť výjazd ku trištvrte hodinu od mesta vzdialeným banským dielam a stupám. Na prehliadku mali byť pripravené aj samotné bane: dva odvodňovacie stroje pri Anna šachte, stupy, huty, takisto všetky banské budovy, a to na oboch kremnických banských poliach – na tzv. prednom a zadnom cechu, kde boli dve hlboké dedičné štôlne (vrchná v dĺžke 1744, dolná 3653 banských siah), ktorými sa odvádzala pod nimi sa nachádzajúca banská voda. Cisár s malým sprievodom (aj s kniežaťom von Auersberg, prezidentom dvorskej komory Königsegg Erbsom a banskoštiavnickým hlavným komorským a podkomorským grófom) vyšiel von z mesta cez Hornú bránu okolo piatej hodiny popoludní. Do banského priestoru prešiel spolu s ostatnými cez Starú dolinu, pričom sa dostali až ku kostolíku sv. Jána ležiacemu na vrchole Kremnických baní. Na začiatku prehliadky si panovník prezrel povrchový banský revír a šachtu s odvodňovacími strojmi na tzv. zadnom cechu. Potom prešiel popri výrobni vitriolu a popri  šachtách Rudolf a Panna Mária na tzv. predný cech, kde sfáral v červenom damaskovom bohato zdobenom odeve, zelenej zamatovej banskej čiapke a ošliadore do Plautzer (Plantzen) štôlne, ktorá patrila spojenému mestskému a Rothovmu ťažiarstvu. Pri fáraní sa panovník dostal horizontálne do hĺbky približne 500 (spomína sa aj číslo 200) a vertikálne okolo 50 siah, pričom vlastnoručne pri tom odrazil zo skaly peknú zlatú štufu, ktorú si zobral zo sebou. Potom si peši prezrel ešte stupy, z ktorých podrobnejšiu pozornosť venoval stupe č. 6. Na spiatočnej ceste sa na severnom okraji mesta napokon ešte zastavil v tzv. Starej štreke, kde mala mincovňa svoje niektoré prevádzky. Z nich si detailnejšie a so záujmom prezrel valcovňu. Z obhliadky banského revíru sa vrátil cisár do mesta (komorského domu) o 8 hodine večer. Jeho príchod bol spojený s všeobecným prevolávaním Vivat Franciscus Imperator!, zároveň opätovne zneli výstrely a vyzváňali zvony. Po krátkom odpočinku (zo spoločníkmi sa cisár obveselil hrou – hudba alebo spoločenská hra?) nasledovala večera, počas ktorej sa konal banícky sprievod s horiacimi baníckymi lampášmi a večernou baníckou hudbou. Celá slávnosť skončila  asi po hodine a cisár sa odobral oddychovať. (13)
Počas celej noci horeli na námestí pred domami umiestené lampy postavené na drevených zelených a bielych stĺpoch, takisto celú noc bola osvetlená spodná časť Triumfálnej brány. Cez noc boli v meste rozostavené stráže. Ešte večer prišiel ceremoniár jeho výsosti do kremnického kláštora a informoval františkánov o tom, že ráno o šiestej hodine si hodlá cisár vypočuť súkromnú bohoslužbu v ich kostole. Pre panovníka sa mala pripraviť vhodne upravená hodvábna podnožka na pokľaknutie a sedenie mimo sanktuária. Ráno 9. júna 1751 pred piatou hodinou prišiel do františkánskeho kostola opäť spomenutý ceremoniár skontrolovať, či je všetko pripravené. Poučil mníchov, že sa majú postaviť do dvoch radov, takisto sa dotkol otázok okolo kropenia svätenou vodou. Napriek tomu sa však cisár v to ráno (po krátkom spánku) zúčastnil omše v kremnickom farskom kostole, kde odslúžil bohoslužbu hlavný farár opát Michal Kiovský. Medzitým pred kláštorom stojacim františkánom oznámil jeden z panovníkových služobníkov, že cisár ich kostol nenavštívi a hneď po omši opustí Kremnicu, na čo sa mnísi vrátili do svojho konventu. (14) Cisár napokon odišiel z mesta okolo 7 hodiny, a to za vyzváňania zvonov, strieľania z kanónov a za sprievodu veľkého množstva mešťanov a baníkov, jazdcov aj pešiakov. Vybraná kavaléria mešťanov odprevadila potom cisára až do Banskej Štiavnice. Cestovali cez Šášovské panstvo a Ladomer, a potom smerom na Sklené Teplice, kde si cisár prezrel hutu a ďalšie zariadenia. Na obed bol panovník aj so svojím sprievodom opäť naspäť v Banskej Štiavnici. (15)

Poznámky:

1) Čelková, M. – Čelko, M.: Der Besuch des Kaisers im Jahr 1751. In: Lothringens Erbe. Katalog des Niederösterreichischen Landsmuseum, Viedeň 2000, s. 141 – 143.
(2) Štátny okresný archív Banská Štiavnica (ďalej ŠOKA B. Štiavnica), fond Mestský magistrát Banská Štiavnica (ďalej MMBŠ), Protokol mesta Banskej Štiavnice z roku 1751 – na konci protokolu je pripojený popis pobytu cisára  v stredoslovenskej banskej oblasti (ďalej protokol – cisárska návšteva), s. 54, 55 (dodatočne samostatne očíslované).
(3) Štátny okresný archív Žiar nad Hronom so sídlom v Kremnici (ďalej ŠOKA Kremnica), fond Magistrát mesta Kremnica (ďalej MMK), Tomus III, Fons 1, Fasc. 6, Nro. 145.
(4) Štátny oblastný archív (ďalej ŠOBA) Bratislava, fond Zlomky kláštorných archívov – františkáni Kremnica (ďalej KA – FK), Súpis pamätihodných udalostí kremnického františkánskeho kláštora (ďalej františkánsky súpis), nepaginované.
(5) ŠOKA B. Štiavnica, fond MMBŠ, protokol – cisárska návšteva, s. 57, 58; ŠOKA Kremnica, fond MMK, Tomus III, Fons 1, Fasc. 6, Nro. 145 (vopred schválený program návštevy cisára v Kremnici).
(6) ŠOKA B. Štiavnica, fond MMBŠ, protokol – cisárska návšteva, s. 59, 60; Štátny ústredný banský archív Banská Štiavnica (ďalej ŠÚBA B. Štiavnica), fond Hlavný komorskogrófsky úrad (ďalej HKG) – dodatky, i. č. 31 (spisový materiál týkajúci sa návštevy  Františka Lotrinského v stredoslovenskej banskej oblasti v roku 1751 ako aj návštevy jeho synov Jozefa a Leopolda a zaťa Alberta v roku 1764).
(7) ŠOBA Bratislava, fond KA – FK, františkánsky súpis, nepaginované; ŠÚBA B. Štiavnica, fond HKG – dodatky, i. č. 31.
(8) ŠOKA Kremnica, fond MMK, Tomus III, Fons 1, Fasc. 6, Nro. 145 (program návštevy cisára); ŠOBA Bratislava, fond KA – FK, františkánsky súpis, nepaginované.
(9) Na zasadnutí mestskej rady 20. apríla 1751 boli poverení vypracovaním prívetu podnotár Jozef Keller Modori a Jozef Rikschloss. ŠOKA Kremnica, fond MMK, Kuriálny protokol mesta Kremnica z roku 1751, s. 547; cisára mal magistrát privítať polokľačiačky. ŠOKA Kremnica, fond MMK, Tomus III, Fons. 1, Fasc. 6, Nro. 145.
(10) ŠOKA B. Štiavnica, fond MMBŠ, protokol – cisárska návšteva, s. 60 – 62; ŠÚBA B Štiavnica, fond HKG – dodatky, i. č. 31.
(11) ŠOKA B. Štiavnica, fond MMBŠ, protokol – cisárska návšteva, s. 62; ŠÚBA B. Štiavnica, fond HKG – dodatky, i. č. 31.
(12) ŠOKA B. Štiavnica, fond MMBŠ, protokol – cisárska návšteva, s. 63; ŠOKA Kremnica, fond MMK, Kuriálny protokol mesta Kremnica z roku 1751, s. 554, 555.
(13) ŠÚBA B. Štiavnica, fond HKG, sp. Č. 121/1751 ind.; ŠOKA B. Štiavnica, fond MMBŠ, protokol – cisárska návšteva, s. 63 – 66.
(14) ŠOBA Bratislava, fond KA – FK, františkánsky súpis, nepaginované.
(15) ŠOKA B. Štiavnica, fond MMBŠ, protokol – cisárska návšteva, s. 73, 74; podľa vopred schváleného programu návštevy v Kremnici sa malo jazdectvo aj pechota zhromaždiť ráno 9. júna o 4 hodine v záhrade banského majstra, o 5 hodine mali byť pripravení na námestí. ŠOKA Kremnica, fond MMK, Tomus III, Fons 1, Fasc. 6, Nro. 145.

A takto to vyzeralo v Kremnici keď sme sa tam ukázali my, Spoločnosť Via Cassa.
http://www.viacassa.sk/akcie/trhy-tradicnych-remesiel-v-kremnici

V letnom čase prinášame Vám opäť jednu z pozoruhodných štúdii PhDr. Igora Grausa, vďaka jej vydaniu v špecializovanom zborníku o svätcoch a ich funkcii v spoločnosti. S venovaním k Vášmu prázdninovému čítaniu o stredoveku -  o rytieroch, svätcoch, o symbolike a iných súvislostiach.

Celý článok nájdete v pdf súbore:

K úlohám a postaveniu svätcov v laických rytierskych radoch a záslužných vyznamenaniach

Po dlhom čase Vám prinášame rovno dva nové články ! Tentokrát je ich témou krúžková zbroj, prevažne z nálezov z nášho územia. Pre našu stránku nám aktuálne články poskytol archeológ Mgr. Peter Šimčík, doktorand na Filozofickej fakulte UK Bratislava, ktorý sa touto tematikou dlhodobejšie zaoberá.

A tu sú už samotné články:

Stredoveká krúžková košeľa z hradu Sklabina

Fragmenty krúžkovej zbroje stredovek

Časopis pre vojenskú históriu, múzejnictvo a archívnictvo Vojenská história priniesol na svojich stránkach v roku 2006 štúdiu PhDr. Igora Grausa o Dračom ráde a jeho insígniach. Pretože sa jedná o veľmi kvalitnú a nie bežne dostupnú prácu, ktorá môže rozšíriť pole našich vedomostí, túto štúdiu si dovoľujeme zverejniť, samozrejme so súhlasom autora, aj na našich stránkach. Nech sa páči.

Rád Draka a jeho insígnie na stiahnutie v pdf

Už pár dní tu máme Marec a práve tento mesiac je mesiacom knihy. Preto sme si pre Vás pripravili článok zo sveta kníh. Prajeme príjemné čítanie.

Kniha staroveku a začiatky tvaru dnešnej knihy

Knižnou formou starých Egypťanov, Grékov a Rimanov bol papyrusový zvitok (volumen), na ktorý sa obvykle písalo po jednej strane. Bol dlhý 6-10 m, uložený na polici v skrini alebo vo zvláštnej schránke. Zvitková kniha sa udržala takmer výlučne asi do 1. storočia n. l., keď sa začínajú objavovať prvé správy o kódexových knihách. Až vo 4. a 5. storočí získava prevahu tvar knihy kódexovej a po 6. storočí už zvitky bývajú výnimkou.Presná doba vzniku prvých kódexov ani ich podoba však nieje známa. Latinské slovo kódex (caudex) však skôr označuje drevené doštičky, spojené k sebe za účelom písania. Gréci a Rimania písali na doštičky stručné správy, účty a nariadenia. Na drevo, potiahnuté voskovou vrstvou, sa písalo kovovým písadlom. Rozsiahlejšie správy si vyžadovali viac doštičiek, tie boli v otvoroch na okraji dosiek prevlečené špagátom alebo kovovými krúžkami a mohli byť aj zapečatené. Z rímskej kolónie pochádza aj nález drevených doštičiek spojených do podoby leporela, ktoré je tiež považované za prechodné štádium medzi zvitkom a kódexom.

Prvé neúplné informácie o knihách kódexovej formy máme z archeologických vykopávok z doby okolo 4. storočia. Keďže ide väčšinou o fragmenty, alebo väzby, ktoré sa do rúk historikov dostali už rozobraté, je ťažké stanoviť presnú ich podobu.

V tejto ranej dobe boli knihy viazané do jednoduchých pergamenových, kožených väzieb, nijako nevynikajúcich výzdobou. Až doba karolínska a otónska nám zanechali väzby vysokej umeleckej hodnoty. Väzby z cenného materiálu a nákladne zdobené dostávali však v takmer celom stredoveku  len knihy liturgické. Pri ich pomerne obmedzenom počte v tejto dobe bolo možné venovať ich výzdobe všemožnú starostlivosť. O ich cene si môžeme urobiť predstavu podľa toho, že boli vymieňané za polia, lúky či vinice. Rukopisy a väzby tejto doby sú výtvorom kláštorných dielní.  Väzby majú drevené knižné dosky, poťah z kože alebo látky, na ktorú je potom aplikovaná výzdoba. Tá sa sústredila najmä na prednú dosku, ktorá bola vystavená na obdiv na oltári. Zadná doska bývala jednoduchšia, prípadne opatrená len poťahom. Podľa druhu výzdoby môžeme rozdeliť knižnú väzbu raného stredoveku na dve skupiny:

1. väzby zdobené prevažne doskami vyrezávanými zo slonoviny,
2. väzby zdobené zlatnícky a emailom.
    

Románska väzba

Materiálom, na ktorý sa písalo, je v románskom období pergamen. Knižné zložky tvoria obvykle štyri dvojlisty pergamenu, šité na dvojité väzy zhotovené z remienkov bielej kože. Veľmi dôležitým prvkom románskej väzobnej štruktúry je kapitálik pri hlave a päte chrbtovej časti bloku. Spôsob väzby vychádza v ústrety ťažko spracovateľným, tuhým listom z pergamenu. Veľký dôraz sa kladie na kvalitu šitia, ktoré tvorí základ kvality celej väzby. Chrbát totiž obvykle nebýva lepený glejom. Horúci glej, nanášaný na chrbát väzieb v neskoršom období alebo pri preväzbách, často spôsobuje poškodenie listov. Pokryv knižného bloku s drevenými doskami tvorí obvykle biela koža.

Okrem týchto väzieb sa stále udržiava typ kódexu s bohato zdobenými doskami. Slonovinová či zlatnícka výzdoba ostávala vyhradená knihám mimoriadne cenným, opäť najmä liturgickým, ktoré boli vystavované pri cirkevných obradoch.

V neskoršom období, keď sa na pokryv väzieb používajú už aj tmavé usne, začína sa uplatňovať na románskej väzbe výzdoba technikou tlače do kože, nazývaná slepotlač. Tá sa v nastupujúcom období gotiky stala typickou technikou výzdoby.

Knižná väzba v období gotiky

Gotické väzby môžeme časovo ohraničiť približne do obdobia od 2. polovice 13. storočia po 15. storočie. Neskorogotické väzby sa u nás vyskytujú ešte v prvej tretine 16. storočia, zatiaľ čo v Taliansku už približne od roku 1470 nastupuje nový sloh – renesančný.

V období gotiky sa popri cirkevných knihách objavujú knihy svetského obsahu, naliehavá potreba takýchto kníh súvisí so založením vysokých škôl. Väčšie množstvo kníh vyžaduje menej nákladné, jednoduchšie väzby, preto sa drahocenný materiál pri ich výrobe používa čoraz menej. Tieto fakty priniesli so sebou nástup veľkej periódy kožených väzieb s rozvinutím techník rezby do kože a slepotlače. Ďalším znakom pre gotické väzby je ozdobné kovanie, ktoré má zároveň chrániť knihu pred odieraním. Kovové puklice bývajú umiestnené v rohoch a strede knižnej dosky, niekedy bývajú až 2 cm vysoké, takže kniha akoby ležala na nožičkách. Ochrannú funkciu mali aj spony, ktoré ju pevne uzavreli a chránili proti prenikaniu prachu, vlhkosti a škodlivému hmyzu. Rýchlo vzrastajúcu produkciu kníh podporilo aj používanie papiera. No napriek tomu, že bol papier lacnejší ako pergamen, si vytlačenie pergamenu vynútil až vynález kníhtlače.

Hlavným typologickým znakom gotiky je masívny tvar knižného korpusu, najčastejším typom väzby je väzba celokožená. V neskorej gotike sa objavujú väzby polokožené, na ktorých kožený pokryv chrbta presahuje do tretiny, až polovice dosky, zvyšok drevenej knižnej dosky je nechránený. Významné väzby tohto typu majú výnimočne na prednej doske vyrezaný titul. Pomerne často sa v gotike objavujú aj mäkké obálkové pergamenové väzby, ktoré nemajú vystužené dosky. Niektoré majú chrbát vystužený doštičkou z tvrdej hrubej kože, ktorá sa prešívala zároveň so šitím knižného bloku. Na povrch vystupujúce stehy sa potom rôznymi spôsobmi obšívali alebo spájali do zväzkov a vytvárali tak aj svojské ozdobné prvky. Pri hlave a päte knižného bloku mali takéto chrbáty kožené gombíky, okolo ktorých sa po zavretí obtáčaly tkanice upevnené na prednej strane dosky.

V gotike sa vytvorili aj rôzne tvarové zvláštnosti. Pred ukradnutím boli niektoré knihy chránené upevnením na reťazi. Obľúbené boli aj obalové väzby, na ktorých kožený pokryv prečnieval cez dosky a tvoril záložky, ktoré sa pri zatváraní knihy založili pod prednú dosku a chránili tak oriezku. Z tohoto typu sa vyvinula sáčková väzba, na ktorej voľná časť usne presahovala veľkosť knihy jeden až dvakrát a na konci sa viazala do uzlu alebo bola opatrená sponou.

Renesančá knižná väzba

Pre vznik renesančnej väzby mali podstatný význam arabské, najmä maurské, turecké a perské vplyvy, pôsobiace koncom 15. storočia v Taliansku a Francúzsku. V dvadsiatych rokoch 16. storočia sa rozšírili už aj na územie Čiech, Uhorska a Poľska.

Orientálna väzba sa líšila od európskej stredovekej jednak po stránke technickej, ale aj výtvarnej. Na rozdiel od gotických ťažkých a hrubých hovädzích a bravčových koží, používali saracénski viazači jemné safiány a šagrény, ktorými poťahovali nie drevené, ale ľahké lepenkové dosky. Výzdobný systém, odvodený z orientálnych textílií, opakuje po nich centrálny dekoratívny motív, tzv. “zrkadlo” a rohy vyplnené ornamentom zhodným so stredom. Motívy sú vždy ornamentálne, nikdy nie figurálne.

Talianski viazači sa rýchlo oboznámili s technikou a vymoženosťami orientálnej väzby, nijako však neprepadli prázdemu napodobňovaniu. Opustili ťažkopádny spôsob stredovekej väzby a udali tak smer ďalšiemu vývoju európskej väzby. Vedúce miesto v knižnej väzbe vzápätí prevzalo Francúzsko a významnú úlohu v tejto oblasti hralo až do 19. storočia.

Naopak nemecká renesančná väzba si svojim konzervatívnym zotrvávaním pri drevených doskách a poťahoch z hrubých koží zachovala stredoveký charakter najdlhšie.

Renesančná kniha je elegantná, ľahšia a jemnejšia, miznú staré ochranné prvky ako boli masívne puklice, reťaze a ustupujú estetickým požiadavkám. Rýchly rozvoj tlače na prelome 15. a 16. storočia prináša aj rozvoj technicky dokonalejšej väzby a rýchlejších a lacnejších výzdobných techník. Objavujú sa lepenkové dosky a jemné usne vhodné nielen pre slepotlač, ale najmä zlátenie, ktoré sa už prevádzajú pomocou valčeka alebo platne. Z techniky výzdoby môžeme odvodiť aj dva základné typy renesančnej väzby:

• slepotlačová väzba – býva potiahnutá svetlou teľacinou, kozinou alebo bravčovinou a zdobená     slepotlačovou rámovou výzdobou, ak má drevené dosky vždy je opatrená mosadznými     háčikovými sponami
• zlátená väzba – väčšinou pokrytá hnedou alebo červenohnedou usňou, zdobená prevažne     zlátením v dominantovej konpozícii.

Pergamenové väzby z hladkého a lesklého pergamenu sa uzatvárali textilnými tkanicami prevažne v zelenej farbe. Na neskoro renesančných väzbách býva pergamen zdobený zlátením. Počas celého 16. storočia sa dosky na lacnejších väzbách pokrývali druhotne použitým, popísaným pergamenom.

Polokožené väzby mávajú zpočiatku holé drevené dosky, pričom useň je zdobená slepotlačou. Neskôr sa už lepenkové dosky prelepujú pergamnom alebo papierom a často mávajú aj usňové rohy tiež zdobené slepotlačou.

Knižná väzba v období baroka, rokoka až do 19. storočia

Štýlové premeny sa vyvíjali pozvoľne. Nadvládu v oblasti kníhviazačského umenia si stále udržalo Francúzsko. V období vlády Ľudovíta XIII. (1610-43) s doznievajúcim renesančným štýlom nastupujú nové spôsoby dekorácie vznikajúceho barokového štýlu.

Slepotlačové väzby boli naďalej viazané v bielej bravčovine a zdobené klasickou rámovou kompozíciou, v strede s voľným poľom zdobeným ornamentálnymi motívmi. Popri neskororenesančných prvkoch sa ako nové uplatňujú motívy vejárikov. Chrbty svetlých väzieb bývajú bez výzdoby, iba v horných medziväzových poliach mávajú nalepený papierový štítok s tmavým slepotlačovým titulom knihy.

Kožené zlátené väzby boli pokrývané hnedými alebo červenými morenými kožami. Bohato zlátený bol najmä chrbát v medziväzových poliach. U zákazkových väzieb sa na prednej strane objavuje supralibros objednávateľa alebo budúceho vlastníka.

Do polovice 18. storočia sa zhotovovali celopergamenové väzby v lesklom bielom pergamene. Niekedy boli polopergamnové s pergamenovým chrbtom a rožkami, s doskou potiahnutou mramorovým alebo škrobovým papierom.

Objavovali sa aj celopapierové alebo textilné pokryvy (zamat, brokát, hodváb) alebo kombinácie rôznych materiálov (zamat so strieborným alebo mosadzným kovaním).

Od 60. rokov 17. storočia sa vo výzdobe väzby rozšíril nový vzor “à l´éventail”. Využíval motív vejára, ktorý vypĺňal zrkadlo, rohy aj bordúry vo forme kruhovej, polkruhovej či štvrťkruhovej. Začiatkom 18. storočia sa objavujú motívy prevzaté z čipiek, ktoré potom na významný dekoratívny prvok povýšilo rokoko. “À la dentelle” ponecháva stred plochy dosky prázdny (alebo len so supralibros) a dekor v podobe čoraz širšej čipky rozvíja od okraja smerom k stredu.

Triezvosť vo výzdobe knižnej väzby priniesol až klasicizmus. Po krátkej epizóde empíru a biedermeieru nastupujú historizujúce “pseudoslohy” slohy ako neogotika, neorenesancia, neobaroko…

So stále stúpajúcou produkciou kníh sa useň stala veľmi nedostatkovým materiálom. Už na prelome 18. a 19. storočia dochádza k veľkému rozšíreniu kníh s celopapierovou väzbou. Vďaka kvalitnému prevedeniu sa veľké množstvo týchto väzieb dochovalo dodnes.

Kôli nedostatku usní už polokožené väzby patrili medzi tie lepšie väzby. Kožený pokryv v chrbotovej časti bol zdobený zlátením alebo slepotlačou a kombinovaný s papierovým pokryvom dosiek.

Koniec 19. a 20. storočie

Okolo roku 1900 sa aj v knižnej väzbe začína prejavovať nová estetika doby, najprv označovaná ako “jugendstil” a neskôr pojmom “secesia”. Konečne sa odhodlala vyporiadať sa s historizujúcimi slohmi, nahradila ich celým svetom nových dekoratívnych myšlienok a zasiahla do vývoja umeleckého remesla vo všetkých jeho odvetviach. Výzdoba smerovala k naturalistickému dekoru, svojou dvojrozmernosťou a plošnou štylizáciou sa osvedčili najmä vegetatívne motívy. Novému rytmu sa podvolilo aj písmo, uplatňujúce sa na doskách a chrbátoch kníh ako integrujúca súčasť výzdoby. Koniec 19. a začiatok 20. storočia je tiež dobou, v ktorej sa stále viac uplatňuje spolupráca viazačov s umelcami-grafikmi, ktorí dávajú k dispozícii svoje výtvarné myšlienky. Pri neustále sa zvyšujúcom počte kníh sa však len malému zlomku z nich mohlo dostať náročnejšej väzby. Zvyšok bol odkázaný na tzv. nakladateľskú väzbu, ktorá individuálnej väzbe nebezpečne konkurovala najmä cenou, ale v tomto období ešte nie zriedka aj dobrou kvalitou.

Ohromná knižná produkcia nasledujúcich rokov so sebou priniesla aj pokles technickej kvality samotnej väzby, ktorá vyplýva aj z potreby industrializácie výroby v najvyššej možnej miere.

Časovo, technicky a materiálovo náročné väzby už patria do rúk umeleckých knihárov.

Tu si môžte prečítať čosi aj o súviasiacej výstave

http://www.viacassa.sk/oznamy/umenie-knihviazacov-v-minulosti-a-sucasnosti

Počiatky osídľovania Kežmarku sú späté s existenciou troch osád v okolí sakrálnych objektov. Popri starej slovanskej osade v blízkosti dnešného Chrámu sv. Kríža existovala osada strážneho obyvateľstva na Michalskom vŕšku s Kostolom sv. Michala Archanjela (lokalita nad dnešnou železničnou stanicou)….

Stručne k najstarším dejinám Kežmarku a jeho sakrálnym stavbám

Počiatky osídľovania Kežmarku sú späté s existenciou troch osád v okolí sakrálnych objektov. Popri starej slovanskej osade v blízkosti dnešného Chrámu sv. Kríža existovala osada strážneho obyvateľstva na Michalskom vŕšku s Kostolom sv. Michala Archanjela (lokalita nad dnešnou železničnou stanicou). V blízkosti týchto osád sa vyvinula ďalšia osada, tentoraz nového saského obyvateľstva rovnako s vlastným chrámom zasväteným sv. Alžbete a situovaným v mieste nádvoria neskoršieho Kežmarského hradu (1). Postupný vývin všetkých osád smeroval k tomu, že osada na Michalskom vŕšku zanikla a osady slovanského a saského obyvateľstva sa zlúčili a takto v druhej polovici 13. storočia podmienili vznik mesta Kežmarok. Najstarší písomný prameň o existencii Kežmarku je donačná listina Bela IV., ktorou daroval turčianskym premonštrátom okrem iných majetkov aj osadu nemeckých hosti pri Kostole sv. Alžbety. Práve títo nemeckí hostia získavajú v roku 1269 privilégium vydané Belom IV.

Podobne keď Kežmarčania získavajú mestské privilégium, začína sa na mieste dnešného Chrámu sv. Kríža výstavba sakrálneho objektu v tvare jednoloďovej pozdĺžnej stavby s predstavanou vežou. Vo väčšine miest boli tieto sakrálne stavby budované ako centrum námestia, ale v prípade Kežmarku bol kostol odsunutý do roviny zadných traktov (2). Druhá stavebná fáza prebehla v 14. storočí, počas ktorej ku kostolu pribudlo severné obvodové murivo a sakristia. Inovácia, ktorá dala sakrálnemu objektu dnešnú formu, nasledovala po požiari v roku 1443 a mala priebeh v období, keď sa v Kežmarku usídlili Jiskrovi kapitáni (3). Priebeh a dokončenie stavebných prác dokumentuje vročenie 1486 a 1498 na južných portáloch vedúcich do trojlodia. Záverečná prestavba dala Chrámu sv. Kríža podobu halového kostola s polygonálnym presbytériom, plynulo prechádzajúcim do trojlodia, ktorého lode sú od seba oddelené arkádami (4).

Zobrazenie dlhého meča na Oltári sv. Kataríny

Južné strany kostolov bývali v mestskom a dedinskom prostredí vyhradené pre mužskú časť obyvateľstva, čo determinovalo, aby do týchto častí boli umiestňované bočné oltáre svätcov (v severnej lodi pred zrak ženského obyvateľstva boli umiestňované oltáre svätíc). No prítomnosť Oltára sv. Kataríny v južnej lodi kežmarského chrámu takéto zaužívané pravidlo popiera. Na strednej tabuľovej maľbe vystupuje ako mediálna postava sv. Katarína držiaca meč. (Obr. 1.) (6) Patrocínium oltára sa niekedy v literatúre udáva dvojmo. Z dôvodu, že tematikou celého oltárneho celku sú sväté martýrky, je niekedy v literatúre priraďované sv. mučeniciam. Pokiaľ je priradzované sv. Kataríne, tak ako argument vystupuje jej málo predsunutá centrálna poloha a vročenie vo svätožiare „Sancta katherina ora pro nobis deum a° m° 493.“ (7)

Jedným zo zmyslov oltárnych celkov bolo výchovne pôsobiť na mentalitu pozorovateľa, čomu bol podmienený aj výber svätca za námet oltárnej maľby. Cez takúto formu ikonografickej prezentácie bol pozorovateľovi posúvaný príklad ideálneho kresťanského správania, v ktorom svätec aj za cenu bolesti neodpadol od viery. (8) Podľa legendy sa pre takúto voľbu rozhodla aj sv. Katarína Alexandrijská, ktorá uprednostnila život podľa Krista pred svetskými pôžitkami. V dôsledku svojho presvedčenia bola mučená lámaním na kolese. Koleso sa však počas mučenia zlomilo a poranilo okolostojacich zvedavcov. Následne Katarínu sťali a prostriedok jej umučenia sa preniesol do stredovekej ikonografie ako jej atribút. (9)

Meče, ktoré sa takto dostali do ikonografie ako atribúty svätých, sú vyjavené v pasivite a ich zmysel je rýdzo religiózny. (10) V prípade kežmarského bočného oltára je ľavica mučenice položená na rukoväti dlhého meča. Meč je voči svätici situovaný v predsunutej polohe s hrotom opretým o dlážku, na ktorej stoja postavy svätíc. Skutočnosť, že autor spodobnil militáriu vcelku a bez prekrytia elementov uľahčuje analýzu a klasifikáciu meča. Podobne k analýze dopomáha aj dobrý stav zachovania maľby. Na znázornení meča je stále viditeľná zreteľná kresba, ktorá je len lokálne porušená. Rovnako takmer bez poškodenia sú aj farebné tóny militárie demonštrujúce význam výjavu zbrane. Zachovalý zlatý kolorit na rukoväti meča poukazuje na zmysel zbrane – nie ako funkčného predmetu, ale ako na znak svätice, s ktorou je prepojený.

Dominujúcim prvkom znázornenia meča je dĺžka a šírka čepele, ktorá sa rovnomerne zbieha k hrotu s malým uhlom zahrotenia. V ploche čepele autor vyhotovil znázornenie žliabku, ktorý dosahuje polovicu dĺžky čepele. Spôsob prevedenia žliabku spôsobuje vizuálny dojem jeho vystupovania von z plochy, avšak na báze spôsobu skutočného prevedenia žliabkovania je takýto úmysel možné považovať za nezámerný. Celá táto forma čepele posúva typologickú klasifikáciu do typu XIIIa. (11) (Obr. 2) (12)

Pri takomto klasifikovaní by sa mohli objaviť námietky, že E. Oakeshott chronológiu typu XIIIa zadáva do obdobia 14. storočia a priraďuje takýmto mečom pomenovanie nachádzajúce sa v dobových písomných prameňoch – veľký meč (Grete Swerdes), pričom pri týchto polemikách pracuje aj s pomenovaním dvojručný, resp. obojručný, meč (Twahandswert), ktorý posúva do 15. storočia a exempláre klasifikuje do typov XV a XVIII. E. Oakeskott ešte správne podotkol, že aj medzi samotnými „dvojručnými mečmi“ existujú rozdiely a obojručný meč z 15. storočia nemá rovnakú formu ako exemplár zo začiatku 16. storočia. (13) Avšak skutočnosť, ktorú si militarista pri týchto úvahách neuvedomil, je tá, že takáto „archaická“ forma čepele ešte stále môže pretrvávať v krajinách strednej Európy aj v druhej polovici 15. storočia, a to nielen v ikonografii, ale aj medzi hmotnými exemplármi. (14) Všetky tieto dôkazy vedú k úvahe, že E. Oakeshott datovanie typu XIIIa poddimenzoval a meč takejto formy prežíval v užívaní dlhšie časové obdobie. Je potrebné si uvedomiť aj skutočnosť, že meče sú zbraňou, ktorej exempláre bývajú využívané dlhodobo a v niektorých prípadoch je možné vybadať zasadenie novších rukovätí do starších čepelí. (15) Takýto spôsob manipulovania s mečmi determinovala ich spoločenská závažnosť a finančná hodnota.

Kým podoba čepele zapadá do schémy mečov vrcholne stredovekých, tak forma priečky je inovačným prvkom pochádzajúcim z obdobia neskorého stredoveku, ba až z obdobia renesancie. Jej esovitý tvar s málo sa rozširujúcimi koncami patrí do schémy priečok, ktoré sa tešili veľkej obľube v čase renesancie a na ich popularitu na území Uhorska poukazujú nálezy typov tzv. benátskych mečov. Typologická klasifikácia priečky spadá do typu 12. (16)

Priečka meča z Oltára sv. Kataríny nie je jediným moderným prvkom. Podobne sa k renesančnej forme meča pridáva aj tvar hlavice obohatený o znázornenie vrúbkov v profile a o gombík, ktorým sa ukončilo osadenie čepele do rukoväte. Aj keď sa takýto hruškovitý formát hlavíc začal šíriť už v prvej polovici 15. storočia, jeho populárnosť sa v uhorskom prostredí odráža až na neskorogotických tabuľových maľbách. Hlavicu je možné v typológii zatriediť pod typ T5. (17)

Oltár sv. Kataríny nie je v kežmarskom kostole jediným príkladom, kde je meč zobrazený v úlohe atribútu svätca. Podobne sú tejto úlohe situované aj dva meče na Oltári sv. apoštolov datovanom do obdobia 1470 – 1480. V prvom prípade je meč atribútom svätého Pavla a v druhom je spojený s postavou apoštola Jakuba Staršieho. Popri gotickej maľbe je v Kostole sv. Kríža ďalším nositeľom militárie aj pamiatka sepulkrálneho charakteru – epitaf kežmarského kapitána Krištofa Warkocza (1520). Z dôvodu ochrany je dnes situovaný v severnej stene sanktuária. Okrem uvedených spodobení je možné nájsť v interiéri chrámu aj rozmerovo menšie prevedenia mečov – na bronzovej krstiteľnici v úlohe atribútu sv. Pavla (1472) a v prípade drevenej neskorogotickej plastiky sv. Michala je zachovalý už len element rukoväte s hlavicou.

Poznámky

(1) Pre dejiny a vývoj osídlenia kotliny Popradu pozri: GOJDIČ, Ivan. Spišské mestá a ich vývoj. In Terra Scepusiensis. Zost. Ryszard Gładkiewicz, Martin Homza. Levoča, Wrocław : Kláštorisko, 2003. s. 161 – 175. ISBN 80-7114-457-6; BEŇKO, Ján. Osídlenie severného Slovenska. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1985. 316 s.; BEŇKO, Ján. Osídlenie severného Spiša do polovice 14. storočia. In Historické štúdie XV, 1970. s. 161 – 189.
(2) GOJDIČ, Ivan. Spišské mestá a ich vývoj. In Terra Scepusiensis. Zost. Ryszard Gładkiewicz, Martin Homza. Levoča, Wrocław : Kláštorisko, 2003. s. 164. ISBN 80-7114-457-6.
(3) POMFYOVÁ, Bibiana. Kežmarok, Rím. kat. farský kostol sv. Kríža. In Gotika. Zost. Dušan Buran. Bratislava : SNG, 2003. s. 641 – 642. ISBN 80-8059-080-X; MISLOVIČOVÁ, Virginia. Spoločensko – hospodárska štruktúra Kežmarku v stredoveku. In Terra Scepusiensis. Zost. Ryszard Gładkiewicz, Martin Homza. Levoča, Wrocław : Kláštorisko, 2003. s. 413. ISBN 80-7114-457-6.
(4) Viac o Kostole sv. Kríža, jeho vývoji a interiéry pozri CHALUPECKÝ, Ivan. Bazilika sv. Kríža v Kežmarku. Kežmarok : Rímskokatolícka cirkev, farnosť Kežmarok, 2004. 36 s. ISBN 80-969175-5-2.
(5)ŽÁRY, Juraj. Dvojloďové kostoly na Spiši. Bratislava : Tatran, 1986. s.68 – 69.
(6) Foto: Filip Lampart.
(7) CIDLINSKÁ, Libuše. Gotické krídlové oltáre na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1989. s. 40. ISBN 80-222-0029-8.
(8) CIDLINSKÁ, Libuše. Gotické krídlové oltáre na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1989. s. 21. ISBN 80-222-0029-8. GERÁT, Ivan. Hagiografické obrazové cykly na spišských oltároch. In Terra Scepusiensis. Zost. Ryszard Gładkiewicz, Martin Homza. Levoča, Wrocław : Kláštorisko, 2003. s. 413. ISBN 80-7114-457-6.
(9)Kult sv. Kataríny Alexandrijskej sa rozvíjal v umení stredovekej Európy pod vplyvom križiackych výprav a Zlatej Legendy. Bola patrónka mladých dievčat, študentov, filozofov, ošetrovateliek a remeselníkov, ktorí počas svojej práci prichádzali do styku s kolesom, napríklad kolesári, mlynári. FARMER, David Hugh. Oxfordský lexikón svätcov. Bratislava : Kalligram, 1996. s. 289 – 290, 412 – 413. ISBN 80-7149-094-6.
(10) NOWAKOWSKI, Andrzej. Uzbrojenie ochronne. In Uzbrojenie w Polsce średniowiecznej 1350 – 1450. Zost. Andrzej Nadolski. Łódź : PAN, 1990. s. 85. ISBN 83-00-03284-3; NOWAKOWSKI, Andrzej. Charakteristika podstawy źródłowej. In Uzbrojenie w Polsce średniowiecznej 1450 – 1500. Zost. Andrzej Nowakowski. Toruń : Wydawnictwo UMK, 1998. s. 11. ISBN 83-231-0862-5.
(11) OAKESHOTT, Ewart. The Sword in the Age of Chivalry. London : The Trinity Press, 1964. s. 59. ISBN 0-85115-715-7; GŁOSEK, Marian. Miecze środkowoeuropejskie z X – XV w. Warszawa : Wydawnictwa Geologiczne, 1984. s. 28. ISBN 83-220-0239-4. Čepeľ meča tohto typu je široká, masívna s takmer rovnakou šírkou pri hrote ako pri rukoväti. V mnohých prípadoch je výraznej dĺžky. Hrot je málo výrazný. Žliabkovanie siaha do polovice čepele. Výrazná dĺžka čepele si vyžiadala, aby rukoväte tohto typu boli predĺžené a vhodné pre uchopenie oboma rukami. Priečky najčastejšie jednoduchých tvarov typu 1, 2, 3. Prevládajú diskoidné hlavice typov H, I a K.
(12) Kresbu publikoval OAKESHOTT, Ewart. The Sword in the Age of Chivalry. London : The Trinity Press, 1964. s. 24, 43. ISBN 0-85115-715-7.
(13) OAKESHOTT, Ewart. The Sword in the Age of Chivalry. London : The Trinity Press, 1964. s. 41 – 47. ISBN 0-85115-715-7.
(14) Dobrým príkladom pretrvávania typu XIIIa aj v druhej polovici 15. storočia je meč uložený v Spišskom múzeu. Čepeľ nesie charakteristické črty pre typ XIIIa a má výraznú dĺžku (130,8 cm). Spišské múzeu v Levoči, inv. č. 333. Rovnako je možné na meči badať populárnosť hlavice hruškovitého tvaru, ktorá je zaradená do typu T5. COMISSO, Mário. Stredoveké meče na Slovensku v 9. – 15. storočí. (Diplomová práca). Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 2005. s. 61. Túto militáriu uvádza aj GŁOSEK, Marian. Miecze środkowoeuropejskie z X – XV w. Warszawa : Wydawnictwa Geologiczne, 1984. s. 142. ISBN 83-220-0239-4. M. Głosek na poddimenzovanie chronológie typu XIIIa upozorňuje aj v závere spomenutej práce, pričom na základe analýzy mečov zo slovenského a českého teritória posúva chronológiu tohto typu až do 15. storočia.
(15) NOWAKOWSKI, Andrzej. Lądowa technika wojskowa od roku 1334 do końca XV wieku. Uzbrojenie indywidualne. In NADOLSKI, Andrzej. Polska technika wojskowa do 1500 roku. Warszawa : Oficyna Naukowa, 1994. s. 202. ISBN 83-85505-14-8.
(16) OAKESHOTT, Ewart. The Sword in the Age of Chivalry. London : The Trinity Press, 1964. s. 118. ISBN 0-85115-715-7. Pre typ tzv. benátskeho meča pozri GŁOSEK, Marian. Miecze środkowoeuropejskie z X – XV w. Warszawa : Wydawnictwa Geologiczne, 1984. s. 30. ISBN 83-220-0239-4, ktorý ich vydelil ako samostatný typ XXI. M. Głosek v katalógu svojej práce udáva jeden príklad „benátskeho meča“ z územia Slovenska. Podobne „benátske meče“ uvádza vo svojej práci aj COMISSO, Mário. Stredoveké meče na Slovensku v 9. – 15. storočí. (Diplomová práca). Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 2005. s. 81 – 83.
(17) Viac o typoch hlavíc OAKESHOTT, Ewart. The Sword in the Age of Chivalry. London : The Trinity Press, 1964. s. 80 – 111. ISBN 0-85115-715-7; GŁOSEK, Marian. Miecze środkowoeuropejskie z X – XV w. Warszawa : Wydawnictwa Geologiczne, 1984. 179 s. ISBN 83-220-0239-4.