Obdobie pôsobenia Jána Jiskru a bratríkov na Slovensku patrí k zaujímavým etapám slovenských, ale aj stredoeurópskych dejín. Keďže bratrícke hnutie bolo rozšírené hlavne na severnom a východnom Slovensku, máme zachované originálne písomné pramene v archívoch miest Košíc, Prešova, Kežmarku či Bardejova.Zo súvekých autorov 15. storočia zanechali dôležité správy kronikári - Ján z Turca (Thuróczi), zeman slovenského pôvodu, ktorý žil ako kronikár kráľa Mateja Korvína na kráľovskom dvore v Budíne a to vo svojej „Chronica Hungarorum“, ďalej tiež talian Anton Bonfini, ako aj Aeneas Sylvius Piccolomini, neskorší pápež Pius II., a či poľský kronikár Ján Dlugoš. Od novodobých historikov sú to predovšetkým práce J. Špirku, B. Varsika, P. Ratkoša, J. Lukačku, J. Durdíka, F. Šmahela, L. Hoffmanna, A. Gacsovej, B. Pollu, M. Slivku a mnohých ďalších.Z písomných prameňov a neskorších dobových záznamov a odborných spracovaní vieme, žiaľbohu, iba veľmi málo o samotnej udalosti, ktorá sa odohrala v Nižnej Myšli v súvise s bratríkmi a kláštorom premonštrátov v roku 1458. Predtým však, ako sa pokúsime „poskladať mozaiku z čriepkov“, ktoré máme k dispozícii v súčasnom stave poznania, predstavme si na úvod hlavných aktérov.

Kto boli premonštráti?

Aspoň základné skutočnosti o známej stredovekej reholi, spojenej s dejinami obce a kláštora v Nižnej Myšli:Premonštráti (Candisus est - et canonicus Ordo praemostratensis) sú príslušníkmi rádu založeného v roku 1120 sv. Norbertom Xantenským (+1134) pri Laone, v údolí zvanom Prémontré. Pápežské potvrdenie získal rád v roku 1126, keď sa Norbert stal magdeburským arcibiskupom. Rád sa riadi rehoľnými pravidlami sv. Augustína, ktoré presadzujú osobnú chudobu, apoštolské kázanie a duchovnú starostlivosť. Vynikal v hospodárskom podnikaní, v starších dobách pri kolonizačnej činnosti. Činnosť rehoľníkov je zameraná na rozvoj vedeckej, ale predovšetkým výchovnej práce na školách. Sv. Norbert sa počas svojho života snažil o výchovu duchovenstva k oddanosti apoštolskému životu, je pochovaný v Prahe na Strahove, kde bol v roku 1140 založený kláštor. Ešte počas jeho života sa rehoľa rozšírila aj na Slovensko. Najznámejšie premonštrátske kláštory boli založené v Bzovíku (1134), v Jasove (1190) a v Kláštore pod Znievom (1252). Podľa zistení v spracovaní P. Juhasa O dejinách premonštrátov na východnom Slovensku premonštrátske prepošstvo v Nižnej Myšli bolo založené medzi poslednými a z hľadiska majetkového príslušenstva patrilo k malým kláštorom. Presný rok založenia stanoviť nevieme, ale dobu vzniku kláštora kladieme do druhej polovice XIII. storočia ešte pred rok 1288. Každý kláštor má svojho duchovného a svetského patróna. Duchovný patronát v našom prípade zastával sv. Mikuláš. Svetským patrónom boli jednotliví členovia rodu Aba z Drienova. Magister Michal z rodu Abovcov bol prvý známy prepošt, spravoval prepozitúru v rokoch 1288-1303. Na konci XIII. storočia bol myšliansky konvent fungujúcim hodnoverným miestom – vystupoval ako nižšia súdna inštancia, riešil aj otázky majetkovoprávne. Myšlianskemu prepoštovi Blažejovi, a tým pádom aj kláštoru, pripadli majetky obcí Nižná Myšľa, Vyšná Myšľa, Kisfalud (Malá Vieska), Ďurkov, Blažice v Abovskej župe a Brestov, Mirkovce, Olšovany a Janov v Šarišskej župe. Kláštor v XV. storočí bol poškodený počas vojenských konfliktov medzi bratríkmi a kráľovským vojskom, ktoré sa odohrali v blízkom okolí. V roku 1458 bol vyplienený a vypálený. Po víťaznej bitke o pevnostný bratrícky tábor obsadilo vojsko kráľa kláštor a objekt bol vrátený v dezolátnom stave premonštrátom.

O bratríkoch

Nechajme o nich snáď najlepšie, najstručnejšie a hlavne „dobovo“ prehovoriť známeho kronikára z 15. storočia - Jána z Turca, v jeho diele, v osobitnej kapitolke s názvom O Čechoch pustošiacich uhorskú krajinu, ktorí sa nazývali bratríkmi:
„Okrem Jána Jiskru bolo v tom čase v krajine mnoho (príslušníkov) cudzích národov, ktorí všetky svoje sily použili na záhubu krajiny. Peter Komorovský dostal pod svoje panstvo celú Liptovskú stolicu, muž menom Pongrác, ako sme uviedli, uhorského pôvodu, ovládol celú Turčiansku stolicu, zmocnil sa Starhradu, hradov Branč a Strečno a v neľútostnom plienení krajiny nezaostal za ostatnými. Neobyčajne sa nenávideli a navzájom sa prenasledovali a nemilosrdne plienili spomínané stolice i všetko, čo im bolo nablízku. Bol aj iný druh zbojníkov, ktorí pustošili Hornú zem. Verbovali sa z bývalých žoldnierov. Ich bojové oddiely sa dopúšťali násilia a mnohé sídla si získali zradou, zbraňou alebo novou výstavbou. Osvojili si pomenovanie brat na spôsob kláštorných mníchov, čo vo svojej reči nazývali „bratrík“. Spomedzi seba si určili kapitánov a pustošením, zabíjaním a požiarmi ničili všetky s nimi susediace oblasti a boli horší než ostatní. V krajine sa ich opovážlivosť rozrástla natoľko, že verejne uzavierali manželstvá s úmyslom zostať tu natrvalo...“
V rukách bratríkov bolo množstvo hradov, hrádkov a pevnôstiek, hlavne na našom území: Branč – Veľká Ves, Brezovica, Brezovička, Gajary - Posádka, Haligovce, Hertník, Hrabušice - Zelená Hura, Chmeľov, Krnča - Tábor, Moldava nad Bodvou, Moravany nad Váhom – Kostolec, Nižná Slaná, Nižná Myšľa, Nižný Tvarožec, Ozdín, Plaveč, Poprad - Kvetnica, Rakša, Rožňava, Sečovce, Spišská Nová Ves - Okrúhlovec, Spišský Štvrtok, Studenec – Margecianka, Veľký Lipník, Východná, Vyšehrad, Vyšné Šromovce nad Dunajcom, Žehra – Spišský hrad.Bratríci mnohé zo svojich pevnôstiek pomenovávali tábormi. Osobitným fenoménom u bratríkov je hora Tábor, ktorí takto pomenúvali mnohé z kopcov, ktoré mali obsadené, a na ktorých mali postavené svoje pevnôstky. V Starom zákone sa tento vrch spomína na viacerých miestach, v texte knihy Sudcov (Sudcov 4, 4-16), sa píše o porážke Sisarovej armády Barakovým vojskom. Z Tábora sa vydalo Barakové vojsko proti Sisarovej armáde. Príbeh o armáde, ktorá je Bohom požehnaná a za ktorú bojuje On, mohla mať silný psychologický vplyv aj na husitov a bratríkov. V kresťanskom ponímaní je hora Tábor tiež horou Premenenia Pána, teda horou, na ktorej Ježiš Kristus ukázal učeníkom svoje Božstvo, zjavil im, kto skutočne je. Práve hore uvedené fakty mohli motivovať k tomuto pomenovávaniu u husitov – reformátorov, ktorí žiadali premenu spoločnosti. Bratríci si svoje tábory a pevnôstky sami od základov v mnohých prípadoch nestavali, ale prebudovávali pre vlastné potreby tie, ktoré dobyli, prípadne sa im vzdali. Tieto fortifikačné stavby mali výlučne militárne postavenie. Často to boli neveľké, narýchlo zbudované pevnôstky, pozostávajúce z valového (palisádového) opevnenia s priekopou a obytnými objektmi s drevenou zrubovou konštrukciou pre vojenskú posádku. Pri tých, ktoré si vybudovali sami, veľmi často typologicky kopírujú malé šľachtické sídla s obvodovou zástavbou, pri ktorých bola obytná veža postavená pri obvodovej zástavbe. Val na pevnôstkach bol zvyčajne z nasucho kladených kameňov, teda bez malty. V mnohých prípadoch kopíroval terénny zlom, a takýmto spôsobom zvyšoval obranyschopnosť. Súčasťou valu bola často drevená palisáda. Obranu zvyšovala aj priekopa mnoho ráz široká cez 10 m a hlboká viac ako 4 m. Niekedy boli tieto opevnenia členené aj vnútorne. V interiéri pevnosti boli obytné a hospodárske budovy – drevené, niekedy na kamennej podmurovke.Obranyschopnosť bratríckych pevnôstiek nebola nijako zanedbateľná, aj napriek tomu, že to neboli kamenné hrady, či hrádky. Na bratríckych pevnôstkach bolo teda priemerne sústredených od 150 do 300 vojakov. Tento počet mohol kolísať podľa veľkosti pevnôstky – v prípade Spišského hradu sa napr. uvádza až 2 500 mužov v posádke.

Matej Korvín a bratríci, tiež stručne o tom, ako „skončili“

„Ako Vaša otcovská Milosť zrejme vie, čo často videla aj na vlastné oči, u nás sa vojsko delí na tri druhy zbraní. Prvý druh tvoria príslušníci obrneného jazdectva, ktorí požadujú štvrťročne zlatých na koňa a za menej nie sú ani ochotní tam ísť. Druhým druhom zbraní je ľahké jazdectvo, ktoré nazývame husármi: títo štrvrťročne na koňa pýtajú zlatých a inak tam nechcú odísť. Tretím druhom sú pešiaci a tí sa členia na viaceré stavy – jedni sú obyčajní pešiaci, iní obrnení a sú aj štítonosiči. Radoví vojaci, čiže pešiaci, na jeden štvrťrok požadujú 8 zlatých. Obrnenci a štítonosiči požadujú za zbroj a štít dvojnásobný žold, keďže sa pri nosení zbroje a pavéz nezaobídu bez pomoci pážat a služobníkov, ktorých si musia vydržiavať. Ďalšími sú potom majstri palných zbraní, ktorí vedia narábať puškami a strieľať z podobných menších zbraní, lenže tí nie sú až natoľko účinní ako ostatní pešiaci. No na začiatku bitky, čiže pred zrážkou v otvorenom boji, ako aj pri dobýjaní či obrane hradov a táborov sú po štítonosičoch najosožnejší. Preto aj oni požadujú toľko, čo radoví pešiaci. Podľa našich zvyklostí staviame strelcov z pušiek tak, aby tvorili pätinu z celkového počtu pešiakov. Obrnencov používame ako múr, nepohnú sa z miesta ani vtedy, ak by do posledného padli tam, kde stoja. Pešiaci s ľahkou zbrojou podľa okolností vyrážajú spoza nich, a ak sú vyčerpaní alebo ak vytušia vážnejšie nebezpečenstvo, stiahnu sa späť za obrnencov, kde po načerpaní nových síl a prinavrátení odvahy vyčkávajú, aby v príhodnej chvíli opäť vtrhli do boja. Celú ľahkú pechotu a strelcov z pušiek obkolesujú obrnení pešiaci a štítonosiči priam tak, akoby išlo o pevnosť, lebo do kruhu postavené a k sebe priliehajúce pavézy sú sťaby hradbovým múrom chrániacim pešiakov a všetkých ostatných. A tí, akoby bojujúci pod záštitou hradieb a šiancov, potom vo vhodnom okamihu odtiaľ vyrážajú do útoku.“(z listu kráľa Mateja Korvína jágerskému biskupovi kardinálovi Gabrielovi Rangonovi)
Od kronikára Jána z Turca sa ďalej dozvedáme o vzťahu kráľa Matyáša Korvína k bratríkom. Kronika píše:
„V týchto rokoch kráľ Matej silou i svojím umom skrotil a uhasil túžbu rímskeho cisára Fridricha po žezle Uhorského kráľovstva, ktorý ho chcel pozbaviť kráľovského kresla pomocou niektorých priaznivo mu naklonených barónov. Ako sme už uviedli, aj Česi a Poliaci gniavili krajinu, plienili a vypaľovali majetky. Aj proti nim vytasil meč po veľkom krviprelievaní ich obdivuhodne rýchlo potlačil. Iba s malým vojskom vyvrátil ich opevnené sídla a hrady a tých, čo prežili porážku, prinútil blúdiť po neschodných cestách, schovávať sa v lesných skrýšach alebo utiecť mimo krajiny.“
Ak preskočíme podrobnosti udalostí, ktoré sa diali, na inom mieste sa ich príbeh nakoniec uzatvára v kapitole O šťastnej korunovácii pána kráľa Mateja a o niektorých jeho vojenských výpravách, kde je zaznamenané o konci bratríkov na Slovensku nasledovné:
„Po týchto slávnych činoch obkľúčil a dobyl so silným oddielom pevnosť pri Kostoľanoch a či Zentvid a zajal istého Čecha Švehlu, vynikajúceho bojovníka, ktorý so značným pozháňaným vojskom veľmi plienil uhorskú krajinu. Obesili ho spolu s viacerými jeho spolupáchateľmi a vystavili hre vetrov. Aj mnohí jeho ďalší chytení prívrženci zahynuli v hnilobnom zápachu žalára.“
V týchto niekoľkých vetách sú vo veľkej skratke skryté rušné a pohnuté dejiny celého jedného obdobia, ktoré sa spája s pôsobením Jána Jiskru a bratríkov na území dnešného Slovenska, a zahŕňa v sebe od počiatku nespočetné množstvo vojenských stretnutí, diplomatických rokovaní, malých či veľkých udalostí našich miest a ľudí, ktorí spolu „tvorili“ tieto dejiny. Sú prerozprávané a dopodrobna analyzované v historických prácach a štúdiách, ktorých najkompletnejší zoznam pre hĺbavejších a poznania chtivých záujemcov pripájame v prílohe na čítanie, ktoré isto obohatí každého.

Svedectvo kroník a poznania o bitke pri Nižnej Myšli v roku 1458

Jedna z košických kroník, písaných retrospektívne síce až v 19. storočí, zachytáva dejiny mesta a okolia na pozadí dobových udalostí od najstarších čias, uvádza pre nami spomínané obdobie:
„V roku 1458: Správu o vyvolení Korvína priniesol mestu Košiciam pán Blažej Deák de Dyakfalva, ináč kastelán kráľovského hradu Šolymoš v župe Arad; na znak radosti senát ho poctil slušným darom 20 zlatých. Ján Jiskra z Brandýsa odoprel poslušnosť novému kráľovi. Bránil právo dcéry zákonitého kráľa Alberta a na jej obranu sa pripravoval do nového hrdinského boja. Na znemožnenie jiskrovcov kráľovským rozkazom boli poverení Sebastián de Rozgonyi (z Rozhanoviec pri Košiciach) a jágerský biskup Ľudovít de Hédervár, a to na taký spôsob, aby k oddielom sa pripojili aj mešťania z Bardejova. Šťastlivo podaná správa o prvom víťazstve oduševnila ľud natoľko, že chytili zbraň proti jiskrovcom: 5 000 dedinčanov, najviac z košického kraja, s krížom, na pravé plece prišitým, sa hrnulo pod zástavou Rozgonyiho a Blažeja Magyara a jiskrovcov pri Košiciach porazili.“
A teraz niečo, čo píše iná košická kronika:
„Skvelé víťazstvo v Hornom Uhorsku nad českými lúpežníkmi, ktorí neprestávali pustošiť, natoľko oduševnilo a rozpálilo celé horné kraje, že ľudové vojsko Rozgonyiho a jágerského biskupa Héderváriho tri dni pred Turicami vzrástlo o 5 000 ozbrojených sedliakov, ktorí všetci boli poznamenaní znakom kríža. K nim sa pripojil aj Blažej Magyar s jedným kráľovským oddielom. Traja veliteľovia nepriateľovi nedali ani stihu, aby si dal dokopy vojská a zaraz sa valili smerom na Košice. Tu zaraz obkľúčili Myšľu, ktorú boli opevnili a na hrad pretvorili Česi pri kostole Svätej Panny, kde vyviera liečivá voda. Myšľa po krvavom boji dostáva sa im do rúk a strážne vojsko, pozostávajúce zo 400 mužov, bolo bez milosti rozsekané, omilostená bola iba jediná žena, lebo bola ženou (a nie chlapom). Potom prišli na rad Sečovce, ktoré tiež na Turice boli obkľúčené vojenskou silou.“
Najnovšie spracovania dejín Nižnej Myšle nám o tejto tiež udalosti rozprávajú:
„V roku 1458 došlo k boju o bratrícky pevnostný tábor. Kráľovské vojsko viedol Šebastián Rozgonyi. Zajal 400 bojovníkov, ktorých, okrem jednej ženy, nechal popraviť. Pravdepodobne vtedy došlo aj k boju o kláštor, ktorý bol vypálený a zruinovaný. Štvrté, južní krídlo, ktoré mu chýba, bolo zničené práve v bratríckych vojnách. V roku 1458 obsadilo kláštor vojsko kráľa Mateja a vrátilo ho premonštrátom. V roku 1469 sa uvádza ako myšliansky prepošt Ladislav de Ondola, ktorého vyhnali (zabili) husiti. Prepozitúra bola zdevastovaná, podobne ako aj majetky opátstva v Krásnej nad Hornádom. Napokon Ján Zápoľský odobral v roku 1486 patronátne práva Štefanovi Zbugyayovi a Lapispatakyovcom (jedna z vetiev Abovcov, ktorá má priezvisko od obce Ploské) a odovzdal ich Martinovi Gecseyovi a Jurajovi Lónayovi.“
Vedúci archeologických výskumov v Nižnej Myšli PhDr. L. Olexa však zastáva názor, že bratrícky tábor bol v polohe Skalka. V tom prípade by bolo možné lokalizovať bratrícke castellum pri zaniknutom pôvodnom kostole vo Vyšnej Myšli. Iné možné lokalizácie uvádzajú tiež známu myšliansku poluhu Várhegy. Mariánske patrocínium dnešného vyšnomyšlianskeho kostola môže byť rezídiom starého kostola z XIII.-XIV. storočia, ktorý iste vo Vyšnej Myšli existoval, keďže tam bola stredoveká fara.Na základe literatúry pre účely Spoločnosti Via Cassa zostavil: Mgr. Juraj Gembický, historik Krajského pamiatkového úradu v Košiciach.A namiesto záveru asi pridám radšej pár hypertextových odkazov, viažucich sa k miestu, ktoré svojho času obzvlášť silne zapôsobilo nielen na „bratrícku zložku“ Via Cassa. Ide o ruiny kostolíka v Myšli, ktorý bol v 15. storočí vypálený a zničený práve bratríkmi, viažu sa k nemu skutočne zaujímavé archeologické nálezy, ale i slávnostné omše obyvateľov obce, ale i malebné prostredie, v ktorom sa tento „bratrícky pamätník“ nachadza: http://www.cassovia.sk/kostoly/nm.php3

Jeden komentár ku “Bratríci a ich bitka pri Nižnej Myšli v roku 1458”

  1. miklucho maklaj

    k článku Bratrici.Aj hrady Kamenica a Hanigovce okr.Sabinov patrili pod husitsku správu.Môže byť správne vysvetlenie priezviska Čekan alias Morvanica ,ako Čech a Moravan?

Komentovať