Je dobojované. A kým Albrecht z Valdštejna oslavuje svoj triumf a zvyšky švédskych vojsk ustupujú späť ku svojim stálym posádkam rozmiestneným po Čechách a Morave, exotický účastník bitky bojujúci ako kaprál druhej sekcie pikanierov Mortaigne regimentu sa zamýšľa nad práve skončeným víkendom. Nad práve skončeným, ale predovšetkým príjemne stráveným – na peknom a zaujímavom mieste, v spoločnosti príjemných ľudí, ako účastník vydareného podujatia. Valdštejnské slávnosti 2009 za vydarené skutočne považujem a som rád, že sa mi vo všetkom pracovnom zhone podarilo zúčastniť sa ich. A hoci som mal možnosť zhliadnuť aj pomerne veľkú časť sprievodného programu, nasledujúci text sa bude venovať divácky, ale najmä účastnícky najatraktívnejšej časti – rekonštrukcii poľnej bitky. Na úvod by som rád poznamenal, že nasledujúci text je môj subjektívny pohľad na bitku a nikoho nenútim, aby s ním súhlasil či nesúhlasil. Nechávam na každom, aby si sám vytvoril názor ako na túto „reportáž“, tak i na samotnú rekonštrukciu, ale i na bojujúce jednotky či jednotlivcov. Zároveň dúfam, že nikomu nebude prekážať moje porovnávanie s predchádzajúcim ročníkom podujatia, prípadne podujatí iných.A keď už som spomenul to porovnávanie, tak pri ňom aj hneď na začiatku zostanem. Totiž ako prvé ma v porovnaní s ročníkom 2007 príjemne prekvapilo rozloženie bojujúcich strán, keď tentoraz diváci mali možnosť vidieť aj čosi iné ako len chrbát jednej z bojujúcich strán. Rozostavenie hore a dolu bolo tentoraz zmenené na vľavo a vpravo z pohľadu diváka, čo beriem ako krok organizátorov v ústrety divákom. Podobne ma zaujala aj kulisa tábora. Po kartónových budovách plných číselných kódov tento rok nebolo ani stopy, ich miesto zaujalo síce skromné, ale predsa len na oko prirodzené poľné opevnenie. Ako menší nedostatok som videl hustotu umiestneného prútia, ktoré tak nevytváralo o čosi presnejšiu ilúziu ozaj funkčnej zábrany voči postupu útočníkov. Zlatým klincom kulisy bola šibenica umiestnená hneď vedľa vojenského tábora, tá bola obzvlášť vydarená a azda jediné, čo sa jej dá z môjho pohľadu vytknúť, je jej umiestnenie – podľa mňa si nielen ona, ale predovšetkým diváci zaslúžili, aby si boli navzájom bližšie. Nehovoriac o tom, že práve okolo šibenice sa točila úvodná scéna popravy sedliakov, ktorú tak diváci skôr tušili, ako skutočne videli, pričom práve kvalita šibenice poskytovala dobrú možnosť využiť ju aj neskôr viac ako prekážku v poli, akýsi strategický bod, okolo ktorého by sa to chvíľu mlelo, poskytoval výškovú výhodu malej jednotke a vyrovnal tak nepomer v porovnaní s tými veľkými. Mimochodom, scéne s oslobodzovaním by som osobne vytkol ešte jednu vec, konkrétne jej logiku, resp. skôr nelogiku, ktorou nielen podľa mňa záchrana sedliakov Valdštejnovým vojskom bola. Osobne sa mi nezdá z vojenského hľadiska práve praktické, aby kvôli slobode pár väzňov Albrecht riskoval pomerne veľké straty v radoch svojich jednotiek priamou zrážkou. Je možné, že scenáristi bitky to zamýšľali urobiť inak a to tak, že Valdštejn na Švédov udrel plnou silou podľa plánu a sedliaci boli popravovaní v čase útoku len zhodou okolností. V každom prípade by ma zaujímalo, čo za prach a gule používajú chlapci z Corporalu, keď to tak ďaleko tých chudákov po zásahu odhadzovalo...;)V porovnaní s predchádzajúcim ročníkom som zaznamenal pomerne slušné zlepšenie, čo sa kostýmovej a vojenskej úrovne týka. Mám tým na mysli, že percento mečíkarov výrazne upadlo, tiež sa značne preriedili zamatovo-krajkovo-prestrihovo-čižmové paródie na tridsiatkových vojakov. Bohužial je ich aj napriek zlepšeniu este stále priveľa. A nehanbím sa prehlásiť, že exoti s obojručnými mečmi vrhajúci sa mimo dohodnutého scenára na pikanierov, či pacienti pred vystúpením nabíjajúci mušketu s cigaretou v ústach, vrhajú zlý tieň nielen na túto akciu, ale i na tridsiatkové akcie všeobecne. A to nehovorím o prípadnom dopade na bezpečnosť týchto ľudí a ľudí v ich blízkom okolí, čo by zase malo za sekundárny následok zosypanie sa kdejakých organizácií na organizátorov podujatia. Trochu ma teda zaráža, že keďže ide o jednu z najprestížnejších tridsiatkových akcií v ČR, v porovnaní s bitkou na Bielej hore organizátorom unikajú takéto „detaily“. Netvrdím, že na Bielej hore sú nároky na vybavenie a výstroj nejaké závratné, nedajbože nesplniteľné, ale mám pocit, akoby si to tam organizátori viac strážili, pričom mečíkarov úspešne eliminovali jednoduchým zavedením erárnych pík. Takže minimálne v tomto smere Frýdlant určite za Bielou horou zaostáva. Hoci, čo by sme dali za to, mať také čosi aj na Slovensku, všakáno. Takže v tomto smere prajem viac prísnosti organizátorom a sebakritiky účastníkom. Na druhej strane som zase postrehol aj pár ľudí s novučkými kostýmami, na ktorých výrobe sa radou podieľali aj návštevníci Salónu krásy na fóre www.tricitka.brodec.org.Po troche kritických slov prihodím zase to, čo ma vo Frýdlante oslovilo pozitívne. V porovnaní s predchádzajúcim ročníkom sa zlepšila jazda. Tým, že sa všetci jazdci angažovali na jednej strane, čomu výrazne prospel aj samotný scénar s tematikou dobýjania tábora, ubudlo od chaosu z roku 2007, kde už po niekoľkých prebehnutiach jazdci zabudli, kto je ich spojencom a kto nie a napádali pomerne často aj jednotky na vlastnej strane, čím rozhodne hladkému chodu bitky neprospeli. Našťastie je vojna podnik chaotický, a tak je len málo pravdepodobné, že si to pred dvoma rokmi ktokoľvek všimol. Čo však pozornosti aj divákov neuniká, sú nejazdecké-jazdecké pištole jazdcov, ktorým predsa len pár centimetrov do ozaj seriózneho rozmeru chýba. Marí sa mi dokonca, že som u niektorého z jadzcov videl dokonca aj puffer, za to však už ruku do ohňa nedám. Rozhodne však frýdlantská jazda bola jedna z najlepších, ak nie najlepšia tridsiatková, čo som kedy videl. A to už nehovorím o prenose povelov práve prostredníctvom jazdcov-veliteľov – bolo to rýchle, účelné, navyše efektné a divácky atraktívne, čo je zrejme aj výsledok toho, že jazdci svoje kone poznali a vedeli, čo si s nimi môžu a čo pre zmenu nemôžu dovoliť.To však zjavne nespoznali viacerí príslušníci delostreleckej batérie Albrechta z Valdštejna, ktorí v snahe zastrieľať si, čo hrdlo ráči, prehliadli v istých okamihoch fakt, že strieľajú nielen do húfu vojakov oboch znepriatelených strán, ale dokonca i to, že pred nimi stoja rozvinuté formácie ich vlastných spolubojovníkov. A tak im to veselo „šili“ do chrbtov, občas dokonca aj z pomerne krátkych vzdialeností (dve salvy, ktoré som mal takto možnosť vidieť, počuť a pocítiť to vypálili z vzdialenosti len čosi málo cez 10 mnou odhadnutých metrov). Najviac ma však v niektorých prípadoch zaujal fakt, že aj pri streľbe z týchto vzdialeností s ľuďmi v palebnej línii spokojne nabíjali aj papierovu upchávku. Zvukový efekt je v takom prípade skutočne impozantný, hranica bezpečnosti opäť veľmi tenká. Na záver namiesto zbytočného textu uvediem jeden príklad z nemenovanej slovenskej bitky: po nej ostala vo dverách (zo smrekových dosiek) kulís hradby diera po kvalitne udupanej papierovej upchávke. Nazdávam sa, že ďalší komentár nie je potrebný a že si delostrelci nielen na tejto bitke budú svoje palebné postavenia lepšie vyberať. Koniec koncov, kanóny predsa majú kolesá a presuny diel priamo pred očami divákov majú obrovskú šancu zaujať. Snahu zaujať, zamýšľam sa nad tým, či by nebolo vhodné použiť termín „chorobnú“, mali aj niekoľkí bojujúci z kategorie Nesmrteľní highlanderi. A touto kategóriou na prekvapenie nemám na mysli pánov v plaidoch s baretmi na hlavách, ale už tradične najväčší neduh na bojovom poli azda po celom svete. Pripúšťam, že frýdlantská bitka je čo do možnosti si zabojovať jedna z tých voľnejších, ale i napriek tomu som po zrážkach s niektorými ľuďmi nadobudol pocit, že tieto individuá sa chodia na tieto akcie doslova iba pobiť a pokaziť ďalším ľuďom zážitky z akcie. Osobne ma neprekvapuje, keď ktokoľvek na bojisku ustojí jedno-dve bodnutia píkou či ľahšie zásahy mečom, prápadne že ignoruje menej vydarenú streľbu salvou do šíku, dajme tomu, že to nazveme bojovým šialenstvom, keď bojujúci v snahe prežiť prekonáva sám seba, svoj strach, svoju bolesť. Ale ako nazvať človeka, ktorý je bodnutý 5-6-krát od viacerých pikanierov, no aj napriek tomu je jeho jedinou starosťou vytrhnúť z rúk pikanierov čo najviac pík, pričom inkasuje ďalšie zásahy mečmi a tesákmi, smeje sa na plnú hubu a spokojne ich ignoruje, to skutočne neviem. Po prvej zrážke s takýmto človekom si pomyslíte, že je divný, po druhej vám pripadá otravný, ale po tretej už vytáča do nepríčetna nielen vás, ale napríklad i človeka, ktorému preliačil sekom meča prilbu na hlave. A to už sa začína akcia zvrhávať, okolo vás lietajú nadavky, vyletieť sa chystajú nielen päste, bitka sa pritvrdzuje. Čo opäť ma za následok prudký pokles bezpečnosti. Alebo žeby narast nebezpečnosti, hm? V každom prípade je podstatné, že „Tento človek musí z bojiska!“ a reagovať neprimerane začínajú aj jeho protivníci. A pritom je to všetko úplne zbytočné, najmä ak uvážime, že takmer každá väčšia jednotka zahŕňa aj skupinu markytánok s obväzmi a umelou krvou, ktoré „mŕtveho“ nádherne zrecyklujú a pripravia pre ďalšiu zrážku. Ak sa pozrieme do histórie, ženy sa zrejme nikdy tak blízko za bojovou líniou nepohybovali. A aj napriek tomuto faktu ich tam my postavíme, aj napriek tomuto faktu ich tam divákom predvádzame, pričom vlastne vedome divákov klameme. Ale! Nie je vlastne celá rekonštrukcia bitky jedno klamstvo, ilúzia? Podľa mňa rozhodne áno, ale ilúzia k divadlu patrí, rovnako ako termín „hranie“. A preto keď sa smú na scéne pohybovať ženy, ktoré tam „nepatria“, prečo by sa tam nemohli vyskytovať „zranenia a úmrtia“, ktoré tam patria? O to menej chápem, že aj keď sa dokáže väčšina bojujúcich hrať aj na zranenia a na smrť, pár jedincov to jednoducho odmieta akceptovať a stavia účinkujúcich do roviny „bitka alebo divadlo“. Tu akosi nemôžem inak, ako len vysloviť názor, že pokiaľ sa niekomu bodnutia pikou, seky mečom a neskoršie kopance a facky mália, mal by sa buď začať venovať bojovým športom, alebo si nájsť sadistického partnera. Toľko k dileme, ktorá sa netýka priamo len bitky vo Frýdlante, ale ide o problém globálny, ktorý sa obmieľa v rôznych diskusiách najmä po bitkách. Asi preto sa tiež hovorí, že po bitke je každý generál, hm.A tak som sa stal generálom na chvíľu aj ja, predsa len písomný prejav mi udržuje dostatočný odstup od fanúšikov, takže si môžem nejaké tie „odborné“ (alebo žeby odporné???) posudky ohľadom podujatí dovoliť. Čo by ma však mrzelo, je to, ak by sa nad textom nikto ani len nezamyslel, ale rovno ho prehlásil za dehonestovanie bitky a osočovanie organizátorov. Pravdou je, že mi ide o presný opak. Aj napriek faktom, ktoré som v texte spomenul, že sa mi páčili menej, resp. sa mi nepáčili vôbec, sa chcem organizátorom, spolubojovníkom, ale i protivníkom poďakovať za príjemne strávený víkend, vydarený výlet a akciu, ktorú si radím medzi tie lepšie, ktorých som sa kedy zúčastnil. A keď uvážim, koľko práce museli odviesť organizátori počas uplynulých dvoch rokov a aký bol výsledok, už teraz sa teším na Frýdlant 2011, azda už aj s početnejším zastúpením zo Slovenska.Ilustračné foto: Radim Vaňousek, ktorému za poskytnutie fotografií veľmi pekne ďakujem.

Ďalšie galérie s fotografiami z Valdštejnských slávností:

4 komentáre ku “Ako cisárski Švédov vo Frýdlante pobíjali…”

  1. Burky

    velmi pekny clanok ;)

  2. Kubo

    2011 ideme do Groenlo ! ale fajn clanok, skoda, ze som nemohol ist :(

  3. Roman Veselý

    pekne pocitanie na noc :)
    Kubo nie Frydlant ? :)

  4. Kubo

    ked vyjde cas tak aj do Frydlantu :D

Komentovať