Je to strašná záhada, prečo to funguje, zato ale stopercentne - akcia vždy prebehne úplne ináč, ako sa naplánuje. Retro Air Show na letisku mi to zase raz potvrdila. Ale poďme pekne po poriadku...Samozrejme, začalo sa to potvrdením ďalšieho pravidla, že neplánované akcie vychádzajú najlepšie. Hoci som o letisku vedel už pár mesiacov, do poslednej chvíle, a to naozaj poslednej, prakticky 12 hodín pred začiatkom akcie, som nemal isté, či vôbec pôjdem ? a v podstate som rátal s tým, že nepôjdem. Našiel sa však odvoz a šlo sa. Do neznáma ? netušil som, čo vlastne akcia obnáša, ale to napokon nevadí, ja sa zabavím všade. Letisko, kamoši, streľba a zábava, škodovať určite nebudem.Vystúpenie malo byť o 15:30, a tak sme na letisku museli samozrejme byť už o 7:00. Pre istotu. Čo keď zmeškáme? Ale to vôbec nevadí, najmä na takýchto akciách, plných divákov ? pretože všetky priestory, exponáty, vystavenú techniku a najlepšie fleky si môžem dobre vychutnať ešte pred zahltením davmi. Lodička rýchlo na hlavu, foťák do ruky, ešte je skoro ráno, takže budú dlhé bočné tiene - mňam. A dávam sa do obchôdzky!Lozím, lozím. Najprv na T-72 M1. Nádherný tank. Akurát nie pre mňa. Ledva som sa vtrepal do veže, otočiť sa nedá, ani priezory nepasujú, a to tam ešte chýba munícia a helma a samopal a bohviečo ešte. Skúsim miesto veliteľa - tak isto. A to sa mi T-34 zdala tesná! Pritom však v T-34 sa dá aspoň otočiť okolo svojej osi, aj ruka vystrieť, dokonca relatívne pohodlne preliezť na miesto vodiča - v 72ke vodiča ani nevidno. A všetci tam pasujú len do svojej vlastnej siluety, ako odliatok. Podľa mňa ten tank musia stavať okolo sediacej posádky, inak neviem. Vyliezol som von, kecajúc samozrejme s posádkou o najnovších ruských BMPT (bojevaja mašina podderžky tankov, volajú ich Kombajn smrti alebo Terminátor), reku skúsim ešte miesto šoféra, ale tam som už len krivil krk - pol hlavy trčalo, nohe niet kam skrčiť, priezor tak na úrovni žalúdka. Týmto oficiálne vyhlasujem, že som mnou dnu sa na tanku T-72M1 predný poklop bez násilia zavrieť nedá. Ba veru, môžem sa ja dať jedine k námorníctvu...Ako-tak by som sa ešte vošiel do Zuzany. Myslím tým pravdaže samohybnú húfnicu. Veža priestranná, podvozok ťažký (unesie aj mňa), robota v závetrí. Len som čumel na prístroje - samé laser-panely, počítače a podobná mater. Posádka tvrdí, že na 30 kilometrov sa trafia do stromu. To som čumel ešte viac. Išli okolo chlapci airsofťáci, aj voľajakí oficiálni hostia, pofotili ma. Ani som nevedel, že hore je taká uzavretá záhradka, kde automat nabíja delo, a vedľa sedí v takej búdke "časovač", čo sa vykloní a ručne nastaví každú strelu. Moderná technika kombinovaná so starou dobrou ručnou prácou...BVP-1 hneď vedľa bolo tiež zaujímavé - vnútri tesno, ale trubky na dýchanie, s gumenými okrajmi. To je zrejme filtračné zariadenie pre prípad zbraní hromadného ničenia - zubami sa prichytíš na trubku, vypulíš oči a ďalej sa vezieš na Washington. Pozícia vežového strelca bola na mňa samozrejme zase primalá. Dokonca som chytil podozrenie, že po výstrele z kanóna mi automatické nabíjacie zariadenie odtrhne ruku aj s ramenom - jednoducho nebolo nikam uhnúť, skúšal som to...Pofotil som pár zaujímavých fotiek typu "ranné lúče sa odrážajú v pancierových plechoch", "posádka vylieza do jasného dňa", "detail úsťovej brzdy", "zátišie so samopalom" "podvozok pre modelára", "hrdina (akože ja) na hrdinskej technike" a samozrejme nevyhnutné "aha mami, kde som bol". Niektoré fotke celkom vyšli. Pomaly už začali okolo loziť aj ľudia, a my sme začali plánovať akciu, najprv slovne, potom priestorovo - a ja som si na silnejúcom slniečku uvedomil, že som si zabudol krém proti slnku a večer budem zase krasnogvardejec, navyše s vypáleným véčkom od čiapky...Na výstavných stoloch, tak ako Fudži na šermiarskych akciách, mali vojaci podobné svoje výstavky ako my. RPG-75, UK-59, SVD, Sa-58. Známe veci. Len som sa dozvedel, že UK a SVD už nefachčia na ruské náboje, ale na americké (NATO) - čím nabúrali nielen moje vedomosti. Pre záujemcov - idú už na 7,62x59, a teda nie na 7,62x54R... Kapiš?Ešte zaujímavosť pre našich kyrysníkov - ruská nepriestrelná vesta. Váha 25 kíl. Cena 63 000 Sk. Účinnosť - nuž, ako povedal kolega vojak, ukazujúc na výstavku zbraní, "naše zastaví všetky". "Z akejkoľvek vzdialenosti?" "Z akejkoľvek." To sa divím. Zdá sa, že ide nozaj o NEPRIESTRELNÚ vestu (na rozdiel od tých filmových kevlarových, ktoré v skutočnosti zadržia len podzvukové strely alebo strely z veľkej vzdialenosti). Chlap neváhal, rozopol suché zipsy, vytiahol falat špeciálnej pancierovej ocele, natretej na zeleno, s ruskými značeniami, poklopal naňho a "Testovali sme ho v Bosne," vraví, " vysypali sme do toho plné zásobníky z 58čky a z guľometu. Neoškrelo ani farbu..." To už hej!Medzitým už začíname pripravovať vystúpenie. Máme dva mínomety, Pali ich zakopáva do zeme. Pyrotechnici na vŕšku, ktorý máme dobývať, zakopávajú delobuchy. My ostatní zakopávame o drôty. Vedúci už asi siedmykrát opakuje priebeh scenára - všetko všetkým jasné: zbadajú sa hliadky, strelia po sebe, príde nemecký obrnený transportér, my doňho na štvrtýkrát z mínometu, Nemci do kopca, my za nimi, a potom sa ozve guľomet, ktorý nás pribije k zemi, polovica padne, a tak zase mínomety, Nemci rozhadzujú ručičkami nožičkami a my už len vztýčime zástavu. Urá! Vsjo jásno, pokyvujú všetci hlavami.Hodina sa blíži, medzitým všelijakí moderní vojaci a PPÚčkari ukazujú svoje kumšty. Lietajú v tereňákoch, pália po sebe, prepad banky, odpal zločincov, záchyt, arest. Keby zločinci nemali na hlave pančuchy, bola by to nuda. Stále lietajú lietadlá, vyhliadkový Li-2, ale aj hviezdy dňa Jak-3 (originál podľa starých dokumentov, vyrobený, síce nedávno, ale v pôvodnom závode, akurát s novým motorom) a AT-6 Texan, dokonca aj Po-2, cvičný dvojplošník, ktorý lieta tak pomaly, že v protivetre doslova stojí vo vzduchu, vrtuľníky Mi-24 a Mi-8. No paráda. Dostávame náboje, nabíjame zbrane, zase si opakujeme, čo kedy kto kde. Potom prichádza minister obrany, ten už k nám chodí pravidelne, asi sa mu páčime - kecáme, smejeme, Joži mu ukazuje akési slovenské medajly, vraj to kúpil na burze a čo to je. Minister sa diví, že to ktosi predáva, a nakoniec Jožimu sľubuje, že mu voľajaké medajly pošle. Vymieňajú si vizitky. Ale Nemci sa už blížia...A začína sa akcia. Po prvom výstrele všetci k zemi, ležíme a strieľame (ako kto, môj samopal sa zase zasekáva!). Nemci idú s transportérom, my ležíme a strieľame. Nemci ustupujú na kopec - nastáva chvíľa, keď treba vstať, postúpiť a umrieť, boha, však sme si to desaťkrát prešli - a my furt len ležíme a strieľame. Nemcom na kopci už dochádza munícia. Okrem streľby nič nepočuť - žiadne povely, nadávky, nič. O "Uráááá!" ani nehovorím. Naše velenie úplne zaspalo. Však až Nemcom dôjde munícia úplne, ani nebude ako zomrieť...Takže keď sa mi zase zasekol samopal, spoznal som vhodnú chvíľu, vstal som, zakričal "Davaj rebjáta, vperjód!", postúpil o pár metrov (nikto sa nechytil), kľakol si, namieril a čakám na guľomet. Ale guľomet mlčí...Tak si kľačím, mierim, strieľať nevazmóžno. Všetky pohľady na mne. Trápne ticho. Našťastie sa hore ktosi spamätal - aspoň dve rany, s výkrikom padám. Nado mnou ešte duní mínomet, ale ja sa už len opaľujem. Až asi dvadsať sekúnd potom sa ktosi z nás (a zase nie veliteľ) spamätal a tichým "davaj", ktoré diváci nemohli počuť, vyrazili zvyšky hrdinov na rozbitý kopec...Poučenie - akokoľvek akciu naplánuješ, vždy dopadne ináč. Horšie...Divákom sa to samozrejme páčilo. Tlieskali by aj vtedy, keby vystúpenie pozostávalo z jedinej dlhej dávky osamelého strelca, rozodujúci je rachot, nie divadlo. Deti sa ako besné vrhali do paľby, zbierali vystrelené nábojnice, a nadšenci spomedzi divákov (vrátane rodičov) veselo pálili tak meter nad ich hlavy. Teda, zase ako kto - môj samopal s kopou ušetrenej munície naprv dlho nepálil, až potom sa poddal, a s krížikom po funuse splnil čestne svoju svätú povinnosť.Hneď potom začalo pršať. V prilbe mi to nevadilo. Fotili sme sa ostodušu s našimi kamarátmi zo Spolku Rusov na Slovensku, ktorí sú veľmi fajn, a dohodli sme sa, že sa stretneme pri pive o pár dní. Jedna z tých Rusov je Arménka, bývalá seržantka sovietskej (či ruskej?) armády, tej sa páčili moje pokriky, len ich bolo málo, a tak nám sľúbila, že nás naučí vojenský žargón a ozajstné povely - lebo nám ich už FAKT TREBA! A s ostatnými sa potom opijeme.Deň sme zakončili pivom a fernetom s miestnymi vojakmi z povolania - Pali spoznal svojho nadriadeného z prezenčnej služby, tak sme pokecali, popili (oni veľmi nie, predsa len išli šoférovať valník s tankom na korbe). Tak nejak vznikajú legendy o tom, že Rusi veľa pijú - nuž priatelia, je to preto, lebo my, Slováci, často nosíme ruské uniformy...A šlo sa domov. Na kávu. A na zvyšky piva...Tak zase nabudúce. Možno už o dva týždne v Rzseszowie... Zdravotníčky Kamila a Magda na nás už čakajú... ;)Juraj Korpa

Komentovať