Každý z členov či priateľov Spoločnosti Via Cassa vie, že oficiálne bola jej činnosť verejnosti oznámená v roku 2001 počas 0. Košickej cechovej hostiny, keď pred reštauráciou Aramis v Košiciach zadunela slávnostná mušketierska salva.Odvtedy sa členovia a priatelia Via Cassa každoročne (s jedinou výnimkou) v niektorú z februárových sobôt stretávajú, aby si pripomenuli a spoločne oslávili "narodeniny" Spoločnosti. Postupom času sa z hostiny stala spoločenská udalosť, o ktorú začali prejavovať záujem nielen šermiari, strelci a divadelníci z našich radov, ale aj ich priatelia, rodinní príslušníci či členovia spriatelených a spolupracujúcich skupín. A hoci sa takto z hostiny stal ples, názov Košická cechová hostina je stále oficiálnym názvom podujatia...Nie inak to bolo i 2. februára 2008 v priestoroch IC Culture Train, kde o 19:00 po úvodnom slove moderátora plesu, ktorým nebol nikto iný ako bábkoherec, herec divadla Jorik a dabingový herec Mirko Kolbašský, nasledoval krátky a výstižný (a so železnou pravidelnosťou každoročne zopakovaný) prípitok predsedu Spoločnosti Via Cassa Romana Furajtára:
"Nech je košická cesta dlhá a priama."
Ako to už býva zvykom, o program sa starajú vždy čerství i menej čerství nováčikovia Šermiarskeho klubu. A tak aj tento rok niekoľkí z nich prešli krstom početného, ale i značne tolerantného publika - každý z hostí si tak nostalgicky zaspomínal na svoj prvý krok v šermiarskom svete. Na scéne sa tak vystriedali tri krátke scénky, v ktorých namiesto "mazákov" trápili sa mládežníci (aj keď je treba priznať, že už ani tí mládežníci nie sú najmladší, predsa len, matura na krku, hehe). A treba povedať, že mnohí viac než úspešne, dôkazom bol takmer nepretržitý potlesk a výbuchy smiechu publika, obzvlášť "two men show" v príbehu o Liliputánovi a Guliverovi zhadzoval divákov zo stoličiek...Už tradične po programe zvykne nasledovať večera, ktorá ukázala, že ľudia sa vedia poučiť - tentoraz sa nenapchali už predjedlom do prasknutia, ale nechali si i miesto na hlavny chod. Nakoniec teda všetko dobre dopadlo, hoci musím vysloviť nespokojnosť s niektorými hosťami - skutočne som si po predošlých ročníkoch myslel, že toho zjedia predsa len trochu viac. Možno však len boli predvídaví a nechceli sa prepchávať z jedného prozaického dôvodu - aby ich počas tanečného kola neklalo v boku.Tohtoročnej oficiálnej časti, o ktorej sa v rýchlosti dočítate o pár riadkov nižšie, predchádzalo aj nanovo nadrvené predstavenie Kráľ bláznov z dielne Daniela Pikalíka. Zaradenie do programu plesu bolo spočiatku možno diskutabilné, no javiskový variant pôvodne pouličného divadla zaujal. A tak, ako to už zvyčajne počas tohto predstavenia býva zvykom, salvy smiechu vystriedalo hrobové ticho a napätie, po predýchaní diváci dokonca ocenili výkon Prediletta di Cassa čímsi, čo sa podobalo potlesku...;o)Ako sa však už spomínalo, ples je okrem iného podujatím slávnostným, k tomu predsa len patria aj nejaké tie oficiálnosti. A tak sme porozdávali listy pochvalné i ďakovné. Ak by chcel niekto tvrdiť "no jasné, Via Cassa sa predvádza", patrilo by sa uviesť na pravú mieru, že šlo o snahu vyjadriť uznanie a poďakovanie za to, že s nami z vlastnej vôle trávia chvíle, ktoré by vlastne ani nemuseli. Dovolím si teda v mene celej Spoločnosti všetkým, ktorým sa tieto "doklady vďaky" ušli, pripísať ešte jedno dodatočné "Ďakujeme".A potom to už nabralo spád - pilo sa, jedlo, tancovalo, hralo, diskutovalo, skrátka zabáva frčala naplno až do skorých ranných hodín, následky akcie si poniektorí so sebou ponesú ešte pár dní. A spomienky? No, tie azda ešte pár rokov, aspoň dúfame.Za celý "organizátorský štáb" vyslovujem prianie, aby sme sa o rok opäť stretli, opäť raz v o niečo hojnejšom počte.Milan "Olaff" Madlenák

Komentovať